Eric Berne, rodený Eric Lennard Bernstein, (* 10. máj 1910, Montreal, Kanada – † 15. júl 1970) bol psychiater a psychológ, vytvoril vlastnú psychologickú teóriu a terapiu s názvom transakčná analýza. Narodil sa v Kanade ako Eric Lennard Bernstein, ale neskôr sa vysťahoval do USA a v roku 1938 získal americké občianstvo. V roku 1943 si zmenil meno na Eric Berne.
V roku 1964 napísal Eric Berne knihu Jak si lidé hrají. Táto kniha sa stala bestsellerom a priniesla autorovi slávu a uznanie.
Podľa Berna existujú tri rôzne stavy EGA: rodič, dospelý, a dieťa. "Rodič" je štýl myslenia, správania či jednania, prevzatý od autorít (napríklad rodičov); má v sebe prevažne príkazy, zákazy a pravidlá. "Dospelý", druhý stav ega, spracováva a hodnotí informácie na základe vlastnej skúsenosti a rozumu. "Dieťa" je pozostatkom vnútorných duševných stavov z detstva. Jednanie v súlade s "Dieťaťom" býva prevažne citového rázu. Má v sebe spontánnosť, zvedavosť, neskazenú schopnosť prežívať.
Potom Berne sledoval komunikáciu medzi jednotlivcami. Tieto medziľudské vzťahy nazval transakciami. Priebeh i výsledok komunikácie (transakcie) je závislý na tom, ktorý stav ega je u jednotlivých komunikujúcich v činnosti. Transakcie môžu byť rovnobežné (vzájomne se doplňujúce), alebo skrížené (tie bývajú zdrojom nepríjemností). Určité vzory jednania, ktoré sa často opakují v bežnom živote, nazval Berne hrami.
Opísal napríklad hry: "Alkoholik", "Dlžník", "Kopte do mňa!", "Vidíš, k čomu ste ma dohnali!", "Keby nebolo teba...", "Otrokyňa", "Vidíš, ako sa obetujem!", "To je hrozné, však?", "A nemohli by ste? Áno, ale...", "Protéza".... a ešte veľa iných.
Hoci má táto kniha skoro 50 rokov, je stále aktuálna a podnetná k úvahám.
(Písané pre nanicmama.sk 6.4.2010)
Komentáre
georgina
14. november 2013 - 20:56
Trvalý odkaz
(Kopírujem Ľubkin komentár z
(Kopírujem Ľubkin komentár z diskusie o poslúchaní.)
K "hram" len tolko, ze kazda spolocnost ma suhrn vseobecne stanovenych, vyzadovanych a dodrziavanych pravidiel. U kazdeho "priemernehpo" dospeleho cloveka sa predpoklada , ze je na takej kongnitivnej, emocnej aj moralnej urovni, ze je schopny sa zaclenit. Na kazdu povedzme nie celkom standardnu hru potrebuje vhodnych spoluhracov a je otazne, ci ich najde. Ale to len trepem, lebo ked hovorime na zaklade knihy pana Berneho, citala som zatial len Tvoju uputavku na nu.
V našej spoločnosti sa všeličo predpokladá (a často dokonca tvrdí, že JE TO TAK) - ale v praxi to vyzerá úplne inak.
(A teraz som si spomenula na jeden môj pokec o proklamovanej teórii a diametrálne odlišnej skutočnosti - pridám tri príbehy.)
Pozorujem ľudí okolo seba celý svoj život a všimla som si dávno pred čítaním Berneho knihy (dostala sa mi do rúk pred cca desiatimi rokmi), že mnohí sa bežne "prepínajú" z role do role.
(Mnohí) ľudia reagujú so strachom, ak hovoria s niekým, kto je v danej chvíli autoritou. Alebo len "autoritou" - t.j. niekým, kto v danej chvíli jedná iba z pozície sily.
Boja sa a držia hubu a krok, aj keď je nad slnko jasnejšie, že (napr.) šéf nemá pravdu. A držia hubu a krok neraz aj vtedy, ak je šéf slušný a spravodlivý. Je však v danej chvíli autoritou a tá sa predsa poslúcha bezvýhradne!
Na druhej strane, ak sa potom ocitnú v situácii, kde sú autoritou (alebo iba "autoritou") oni, reagujú zlostne a/alebo neúctivo.
A keď takýto človek hovorí (napr.) s predavačkou, čašníčkou, učiteľkou - správa sa neraz ako minister zemegule.
Berne mi dal pre tieto polohy mená. Tie so strachom sú reakcie (malého, bezmocného a bezradného) DIEŤAŤA, tie zlostné a neúctivé sú reakcie (nas...srdeného) RODIČA.
(Pridám aj sem link na pokus dozorcov/rodičov a väzňov/deti: http://sk.wikipedia.org/wiki/Stanfordsk%C3%BD_v%C3%A4zensk%C3%BD_experiment)
Tieto dve reakcie mohým vystačia na celý život.
Za tragické považujem, že len veľmi málo vekom dospelých dokáže aj skutočne dospelo reagovať.
Podľa Berneho charakteristiky sú jednotlivé role opísané tak, ako by mali vyzerať.
V praxi to vyzerá, ako som uviedla vyššie. Čo mi príde vcelku pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy, akou ne/výchovou prešla drvivá väčšina (západnej) populácie.
K "hrám" sa teda hľadajú "spoluhráči" veľmi ľahko. Je ich všade na mraky a "hry" sa "hrajú" prakticky všade a v každej situácii. (Vekom) dospelí sa snažia druhých (vekom) dospelých vychovávať, a/alebo trestať; a ak im to nevyjde, "prepnú" sa do polohy urazeného dieťaťa, mlátiaceho okolo seba kýbličkom, a/alebo dupkajúceho nožičkou.
Ak s deťmi jednám ako so seberovnými, reagujú úplne skvele a nádherne spolupracujú. (Na rozdiel od polohy "ja som veľká a všetkému rozumiem" - čiže bežný RODIČ, na ktorého skutočné dieťa reaguje vzdorom).
Ak s (vekom) dospelými jednám ako so seberovnými, drvivá väčšina z nich sa najprv pokúša "prevychovať" ma, a keď to nezaberie (a nezaberie to nikdy), idú ma mlátiť kýbličkom.
Luba z Calgary
14. november 2013 - 22:26
Trvalý odkaz
Tento pojem rodic-dieta v nas
Tento pojem rodic-dieta v nas, je velmi zaujimavy. Berneho mam stiahnuteho, urcote aspon prebehnem, nech som viac v obraze a vratim sa k tomu.
Striedanie submisivnej a dominantnej role v spravani clovek v zavislosti od toho, co mu okolie dovoli a co je pre neho prospesne je myslim na Slovensku velmi silne vyvinuty fenomen. Rovnako ako prezentovanie vlastnej sily, majetku, popularity a co ja viem akych "privilegii". Tu sa s tym az tak nestretavam. Mozno sa to len ludia lepsie naucili zakryvat, neviem. Mozno su lahostajnejsi k ostatnym a rozhodne tu nie je tolko zavisti, napriklad voci uspechu ineho.
Jednat s dospelymi, kymkolvek, ako seberovnymi sa mne praveze osvedcilo, koneckoncov aj Tebe v skole s vratnickou. Mne sa skor zda, ze ich to zazenie do polohy Dietata, zneisti. Nerobim to naschval, ale uz sa mi jednoducho v mojom veku nechce niekoho bat, alebo sa nad niekoho vyvysovat. Na rovinu, ber, neber, ideme dalej.
georgina
15. november 2013 - 9:17
Trvalý odkaz
Striedanie submisivnej a
Striedanie submisivnej a dominantnej role v spravani clovek v zavislosti od toho, co mu okolie dovoli a co je pre neho prospesne je myslim na Slovensku velmi silne vyvinuty fenomen. Rovnako ako prezentovanie vlastnej sily, majetku, popularity a co ja viem akych "privilegii".
Jj, písala som hlavne o Slovensku, tu je toto úplne bežné.
V každom prípade - keď sa pozrieme na "civilizáciu", ktorú sme vytvorili, je očividné, že ju "nestavali" vyrovnaní a spokojní ľudia.
Tzv. kapitalizmus je prezentovaný ako možnosť slobodného podnikania pre všetkých, v skutočnosti však ide o súťaž, kto je (akokoľvek) NAJ, a kto si viac urve na úkor druhých. Jeden je "silný", iný "slabý". (A zase sme pri deklarovaných "zásadách" a odlišnej skutočnosti).
Rôznymi spôsobmi pokrivené boli aj iné spoločenské systémy, ktoré sme tu mali - socializmus, feudalizmus, otrokárska spoločnosť...
Čiže niečo máme naozaj SAKRA zle vymyslené.
georgina
15. november 2013 - 9:21
Trvalý odkaz
Jednat s dospelymi, kymkolvek
Jednat s dospelymi, kymkolvek, ako seberovnymi sa mne praveze osvedcilo, koneckoncov aj Tebe v skole s vratnickou. Mne sa skor zda, ze ich to zazenie do polohy Dietata, zneisti. Nerobim to naschval, ale uz sa mi jednoducho v mojom veku nechce niekoho bat, alebo sa nad niekoho vyvysovat. Na rovinu, ber, neber, ideme dalej.
Nemôžem tvrdiť, že sa mi to osvedčilo (v zmysle - prináša mi to osoh), ale aj tak vytrvalo s dospelými jednám ako s dospelými. Tiež sa mi totiž nechce niekoho báť a nemám ani najmenšiu chuť sa nad kýmkoľvek povyšovať.
To, ako potom reagujú druhí, to je ich vec. (Marshall B. Rosenberg - Nie sme zodpovední za pocity druhých ľudí.)