Jay Heinrichs - Rétorika pre každého

O praktickej múdrosti Heinrichs (okrem iného) píše:
Publikum by vás malo považovať za rozumného človeka, ktorý je zároveň dosť inteligentný, aby dokázal príslušný problém vyriešiť. Keď operujete slepé črevo, vašu praktickú múdrosť preukáže skôr titul z lekárskej fakulty ako znalosť Biblie. Praktická múdrosť je ten druh zdravého rozumu, ktorý prinesie hmatateľné výsledky.

Na diskusných fórach pomerne často čítam niečo na spôsob: "Kto nezažil, nepochopí."
Ono to dáva zmysel, má to ale dva háčiky.

1. Ako pýtajúci sa vie, či odpovedajúci má danú vedomosť (zručnosť, zážitok, skúsenosť)?

Zvyčajne to pýtajúci sa jednoducho nevie. Veľmi často totiž druhých pozná len cez písmenká (alebo ani to nie). Zavesí svoj problém a keď dostane rady, neraz sa začne jedovať: "Nič o tom nevieš, tak čuš!"

A aj keď odpovedajúci uvedie niečo na spôsob: "Toto som zažila, riešila, mám to za sebou...", ešte stále to nemusí byť pravda. Odpovedajúci predsa môže fabulovať (OK, tak na plnú hubu - môže klamať).

2. Ak aj odpovedajúci danú vedomosť (zručnosť, zážitok, skúsenosť) skutočne má, je to aj dôkaz toho, že vie problém riešiť?

Nuž, veľmi často nie je.

Dajme tomu, že osoba A mala problém a) s výchovou, b) s manželstvom, c) so šéfkou.
Momentálny stav - a) dieťa je drogovo závislé a sedí vo väzení; b) osoba A je dvakrát rozvedená; c) osoba A je dlhodobo nezamestnaná.

Osoba Z tiež mala problém a) s výchovou, b) s manželstvom, c) so šéfkou.
Momentálny stav - a) dieťa študuje na prestížnej vysokej škole v zahraničí, dosahuje skvelé výsledky, je obľúbené u iných študentov aj u profesorov; b) manželstvo osoby Z stále trvá, je pokojné a spokojné; c) osoba Z má zaujímavú prácu, ktorá ju baví a teší a v neposlednom rade je finančne veľmi dobre ohodnotená.

Ja viem, toto sú dosť extrémne príklady, ale vymyslela som ich pre názornosť.
Osoba A aj Z majú skúsenosť s problémom z danej oblasti. Ale ktorá z nich preukázala aj praktickú múdrosť na vyriešenie problému?

Ďalší častý komunikačný problém (nielen) na internete (ale tam je najčastejší, lebo je k dispozícii len písomný prejav a do diskusie sa zvyčajne zapojí viacero ľudí) - niekto sa na niečo pýta, dostane odpovede, ale tie sa mu nepáčia.
A dotyčný pýtajúci sa začne rozčuľovať v štýle: "TEBA som sa nepýtal/a!" (Alebo iná rozhorčená reakcia - "NA TOTO som sa nepýtal/a!" "PREČO mi to hovoriš?" a tak ďalej.)

Nuž, nepýtaj sa, ak nie si pripravený/á na (akúkoľvek) odpoveď.

Myslím si, že takéto nedorozumenia vznikajú (aj) preto, že bežné poradenstvo je veľmi široký pojem. Zahŕňa:
1. sieť riadnych poradní - poradenstvo tam poskytujú psychológovia, sociálne pracovníčky, právnici a podobne
2. odborné poradenstvo iného druhu - to je napr. predavač v obchode s elektronikou, pracovníčka na daňovom úrade, mykológ v poradni...
3. sieť laických poradní - sem patria aj rôzne internetové diskusné fóra (myslím príspevky a komentáre bežných užívateľov), babský pokec pri kávičke, dôverná priateľka, chlapi pri pive (alebo na golfe) a tak ďalej
4. akýkoľvek človek, ktorý sa vyskytne v pravom čase na pravom mieste - napr. pani na autobusovej zastávke, chatár na horskej chate...

***

Vo všetkých prípadoch takmer univerzálne platí, že o poradenstvo treba najprv požiadať.
Netýka sa to všetkých predavačov - poznáme všetci takých, ktorí sa opýtajú aj sami, s čím zákazníkovi môžu pomôcť (čo je v prípade predavača v poriadku). Netýka sa to ani občanov, ktorí majú "záchranársky komplex" (a v ktorejkoľvek chvíli a v akejkoľvek situácii sa s ponukou akejkoľvek pomoci vrhajú na iných občanov).
Neviem však o prípade, kedy by (napr.) psychológ odchytával ľudí na ulici a silou-mocou im vnucoval svoje rady. Takže ak sa niekto pýta, dostane odpovede, a tie sa mu nemusia práve páčiť.

***

Potom tu máme ľudí, ktorí si z nejakého dôvodu nevedia v nejakej situácii poradiť sami. Majú X možností - od neproduktívneho trápenia sa "vnútri", cez pokus - omyl riešenia, až po požiadanie o radu. V poslednom prípade zase nastáva "vetvenie" - koho požiadať?

***

Zase si vezmime osobu A, ktorá má nejaký vzťahový problém (v podstate je jedno aký).

Môže sa objednať k psychológovi, to je predsa odborník, takže má know-how.
Osoba A bude s psychológom spolupracovať, alebo nespolupracovať, alebo to striedať. V prvom prípade veľmi pravdepodobne svoj problém (časom) vyrieši.
V druhom prípade veľmi pravdepodobne nie (a potom má zvyčajne "dôvod" na sťažovanie sa, akí sú tí psychológovia babráci a ešte horšie).
V treťom prípade o výsledku rozhodne, ktorá aktivita prevládne (spolupráca/nespolupráca) a tiež to, akú má človek trpezlivosť, dôslednosť a vytrvalosť.

Osoba A sa môže obrátiť so žiadosťou o radu aj na babský pokec, na internetové diskusné fórum, alebo dôvernú priateľku.
V tejto kategórii poradenstva dostane osoba A rady rôzneho druhu - od extrémnych typu bojuj-uteč, cez vyslovene zcestné, až po fundované.
A teraz pozor - z tejto "ponuky" si vyberá osoba A. Nikto iný. Čo si vyberie, to je jej vec. (A jeden poradca sa zduje, druhý trvá na tom, že osoba A proste MUSÍ zrealizovať jeho riešenie a tretí jednoducho iba akceptuje výber osoby A).
V tomto prípade je možnosť, aby si osoba A určila nejaké "referencie", podľa ktorých si vyberie vhodného poradcu - kuk komentár vyššie o praktickej múdrosti. (Priateľky a ich osobný život zvyčajne pozná, na diskusných fórach zvyčajne býva možnosť pozrieť si príspevky danej osoby aj niekoľko rokov dozadu a urobiť si tak predstavu, čo to asi tak je za človeka.)

Osoba A môže svoj problém predostrieť aj inde - predavačovi v elektroobchode, panej na autobusovej zastávke, či bútľavej vŕbe pri potoku. Veľmi pravdepodobne dostane ako "odpoveď" len začudovaný (a/alebo nechápavý) pohľad, v prípade bútľavej vŕby ani to nie. V horšom prípade pošlú osobu A rovno do hája zeleného.

***

No dobre, ďalej.

Osoba B má nejaký technický problém - napríklad si nevie vybrať TV; alebo netuší, ako vyplniť daňové priznanie typu B; alebo nemá šajnu, aké huby si doniesla z lesa - plávky, dubáky, muchotrávky zelené?

Ísť s týmto k psychológovi je mierne od veci. Kategória laických poradcov môže a nemusí poradiť dobre, rovnako ako kategória náhodných poradcov (ale zas si z "ponuky" rád vyberá IBA a LEN osoba B, nikto iný). Najlepšie riešenie je teda obrátiť sa na odborníka v danej oblasti (a potom sa zariadiť podľa jeho rady).

***

No a do tretice má osoba C nejaký akútny problém, ktorý treba vyriešiť hneď. Čiže musí požiadať o radu prvého náhodného blížneho.
A tak sa pýta pani na zastávke: "Keď sa chcem dostať do Hornej Dolnej, mám nastúpiť na tento autobus?", prípadne chce od chatára v horskej chate poradiť, či má ísť po zelenej alebo modrej turistickej značke.

V tomto prípade osoba C v podstate nemá možnosť zistiť, akou praktickou múdrosťou náhodný radca disponuje, takže má dve základné možnosti - zariadiť sa podľa jeho rady alebo nie. Výber znova robí osoba C.

***

Bežné poradenstvo teda funguje dobre za predpokladu, že si pýtajúci sa dobre vyberie radcu - či už priamo odborníka, alebo niekoho s praktickou múdrosťou. (Isteže, stále je tu možnosť, že odborník je odborníkom len na papieri a niekto s údajnou praktickou múdrosťou vie len dobre klamať.)

Ak si pýtajúci sa vyberie za poradcu niekoho s divným zmyslom pre humor, ktorý ho "vedie" k tomu, aby úmyselne dával nesprávne rady; alebo niekoho, kto si cez "radu" rieši v prvom (a neraz súčasne aj v poslednom) rade vlastné frustrácie a strachy; alebo niekoho, kto už síce niečo z danej oblasti riešil, ale vyriešil zle (alebo vôbec, problém trvá), tak je to vcelku spoľahlivá cesta k tomu, aby si pýtajúci nabúral nos.
Len hold, kto vyberal radcu?

Ak si pýtajúci sa vyberie poradcu dobre (skutočného odborníka, alebo niekoho so skutočnou praktickou múdrosťou), ale jeho rady sa mu z nejakého dôvodu nepáčia (nie sú "pohodlné", ani "hladkacie", ani rýchle, ani ľahké), a teda sa nimi neriadi, zase pýtajúci celkom spoľahlivo smeruje k nabúraniu si nosa.
Len hold, kto vyberal ne/riešenie?

***

Ešte k spôsobu komunikácie.

Minule mi MM povedal, že mám zvláštny spôsob komunikácie s inými ľuďmi. Spýtala som sa ho: "Myslíš to, že s nimi jednám ako s dospelými?" MM sa zarazil, zadumal, potom sa začal smiať: "Vlastne áno, presne to."

Toto si všímam dlhodobo - ak s deťmi hovorím ako s rovnocennými, ony to veľmi oceňujú a úžasne spolupracujú.
Ak s dospelými hovorím ako s rovnocennými, v mnohých prípadoch sa zdujú, že som necitlivá (arogantná, drzá, bezohľadná... doplň, čo uznáš za vhodné), pretože s nimi nehovorím ako s trojročným dieťaťom, ktoré si udrelo kolienko ("Fúúú, fúúú, bakaná stolička, udrela Janka!")

Vychádza mi z toho, že to, čo pýtajúci sa trebárs vníma ako "necitlivý prístup" (a podobne), je často v skutočnosti len pomenúvanie vecí a javov príslušnými pomenovaniami a jednanie na úrovni dospelých jedincov.

Takže doplním posledný bod - bežné poradenstvo funguje dobre, ak je pýtajúci sa navyše ochotný prevziať svoj diel zodpovednosti na vzniknutej situácii, v ktorej sa nachádza; pracovať na riešení (on sám, ach, jaj, veru nikto to za neho neurobí); a nezastaví sa pri tom, že len usilovne ukazuje prstíkom na "bakaného" radcu, ktorý si "dovolil" povedať, že kráľ je nahý.

Sebakriticky priznávam, že ja mám veľké komunikačné rezervy hlavne v "kódovaní".
Myslím tým také prípady, ako keď som sa minule rozprávala s tretím (či štvrtým?) susedom. Rečnil a rečnil, akú má bohatú úrodu jabĺk a bude pršať, lebo ho riadne láme v kolene, a tak teda na ten strom nepolezie, jablká popadajú, obúchajú sa a pohnijú, ale dnes je krásne, len keby ho to koleno nebolelo...
A mne až za tri dni docvaklo, že si chcel požičať rebrík.

Nuž, ja ako ťažký praktik uprednostňujem čo najjasnejšie a čo najpresnejšie formulovanú reč typu: "Dobrý deň, suseda, prosím, môžete mi požičať rebrík?"
"Pravdaže, hneď ho prinesiem."
Kopec času a energie ušetrenej, navyše sa minimalizuje možnosť "informačného šumu". Aj preto sa nemienim "kódovaniu" učiť.

Háčik je v tom, že mnoho ľudí uprednostňuje ten susedov spôsob komunikácie, lebo priama a jasná reč je vnímaná ako nezdvorilá. Títo ľudia napríklad zásadne používajú podmieňovací spôsob: "Chcel/a by som vás požiadať... Chcel/a by som, ak by ste urobili toto a toto..."

Mne to príde podivuhodné - aké chcel/a by som vás požiadať? Však žiada, nie? Aké chcel/a by som? Však chcem a hotovo.

To mi pripomenulo scénu z filmu Interstate 60, kde jedna z postáv hovorí: "Hovor, čo chceš, a mysli to vážne".
(Hovor, čo chceš v zmysle - čo potrebuješ.)

Ak sa mi podarí dekódovať, že dotyčnému zrejme o niečo ide, zvyknem sa priamo pýtať: "Čo po mne chceš?"
Občas to prinesie výsledky (teda jasnú odpoveď), ale väčšinou sú oslovení takí zaskočení, že aj zabudnú, čo vlastne chceli.

Aj tak dobre

Mimochodom, s výrokovou logikou sme na tom rovnako biedne ako s rétorikou.

Dlhodobo si všímam, že mnoho ľudí už nechápe ani základné logické výroky, ktorých je AŽ päť, a je to učivo prvého ročníka gymnázií.

konjunkcia - "a súčasne"
alternatíva - "alebo"
implikácia - "ak..., tak potom... "
ekvivalencia - "vtedy a len vtedy, keď..."
negácia - "nie je pravda, že..."

Hlavne implikácia je často vnímaná nesprávne, akosi sa neberie do úvahy, že druhá časť výroku platí len vtedy, AK je splnená podmienka v prvej časti.
Pri ekvivalencii a alternatíve mnoho ľudí proste nechápe v prvom prípade výlučnosť, v druhom možnosť voľby.
Konjunkciu ľudia zatiaľ zvládajú, v negácii sú mnohí experti.

Ak má niekto chuť, tak pekne zhrnuté je to napr. tu: http://www.gljs.sk/~sjiricek/mat/logika.pdf

Jay Heinrichs na konci knihy píše, ako by vyzerala spoločnosť, kde by ľudia hovorili jasne, "prekukli" by všetky nelogické táraniny, podpásové ťahy a fauly, teda ako by vyzerala rétorická spoločnosť:

Nastal by hromadný odklon voličov od politických strán, pretože kmeňová politika by prestala byť in. Politici by sa mohli pretrhnúť, aby dokázali svoju nezaujatosť. Kandidáti by boli nútení hovoriť inteligentne, ako to robia v rétoricky založenej Británii. Nebola by potrebná žiadna reforma financovania reklamných kampaní, pretože voliči by dokázali prehliadnuť triky za reklamami. Najlepší debatéri by súťažili vo vystupovaní v najobľúbenejšom programe, ktorý by sa volal Rečnícka superstar. Predavači áut by zistili, že je zrazu omnoho ťažšie zlákať zákazníka. Začali by sme spolu naozaj hovoriť, a tiež jeden druhého počúvať.

Hlavne posledná veta je u mňa za sto bodov - toto táto spoločnosť potrebuje ako soľ