Ryba alebo udica, to je otázka 2. časť

Priznám sa, že nemám rada ani Modré z neba, lebo, uznávam, robia radosť, pomáhajú, urobia veľa ľuďom veľa dobrého, ale je to len jednorázová vec, a potom čo, ak mám novú strechu, a naďalej som v núdzi...?

Tak som sa raz zamyslela, zhliadnuc jeden zaujímavý projekt, prečo u nás nie sú garážové výpredaje, aj som zavolala na kompetentné miesta, aj boli vyvalení, lebo nemali šajnu čo s tým a aj som to vzdala....
I keď máme doma každý, kadečo, čo nepoužívame, nemáme to kam dať, teda nadbytky, a je nám to ľúto zahodiť, tak garážový výpredaj nikoho ešte nenapadol, aj keď v mojich obľúbených, nemecky šprichujúcich krajinách, je to bežná vec a nejeden domorodec sa pýši kosačkou za babku, porcelánom za pol evri.....ale tak za hranicami nášho štátu....A prečo sa nad tým zamýšľam, lebo nie ryba, ale udica, a zaujal ma jeden projekt na túto tému.....Samozrejme charita, inzercia, ....ale kto má na to čas, ja už nie, rozdávam tak ledabolo, kto ide okolo....
A sú aj dni, v okolitých nemšprich krajinách, kedy kto chce čo chce vyhádže na ulicu a zoberie si kto chce čo chce a ostatok, chodí proste drvička, smetiarsky voz a všetko to odpracú....

Dvaja bezdomovci, muž a žena, netvoriaci pár, teda každý sám, sa rozhodli, zúčastniť projektu, ktorého výsledkom bol nový, vlastný domov, a ani jeden nemali nič....

Základom bol objekt na predaj, materská škôlka, ktorú nikto už nepotreboval, a obaja boli inštruovaní, že si na to musia zarobiť, aj keď objekt bol za veľmi nízku cenu....
Zbierali plastové fľaše, brigádničili a chodili na garážové výpredaje, následne veci predávali na blších trhoch, vydržali, a objekt kúpili....
Potom si začali objekt zveľaďovať, chodili po stavbách a nosili si domov, tu tehlu, tu nejaké obklady, tu strešnú krytinu a aj dobré rady, a aj sa zapáčili, firmám a aj ľuďom, čo to sledovali, a ľudia im začali nosiť svoje stavebné a iné prebytky, napríklad vaňu, úplne novú, a strešné okná, síce nie všetky rovnaké, ale firma dala okná, čo si niekto objednal a zostali na sklade, a aj tak to chceli vyhodiť...
A dostávalo sa im aj rád, na stavbách, zvonili v stavebných firmách a tí boli vyvalení, pobavení a radili, pomohli, prišli sa pozrieť, a niekedy omdlievali *biggrin*a zase doniesli fúrik, čerpadlo a rýpadlo na studňu.....A ozaj im nikto televízno-emocionálne nepomohol, naozaj to všetko museli robiť sami....
Ak mali prúser, tak mali, ak si nezabezpečili jedlo, tak nemali, proste to bolo ozaj dôveryhodné...

A títo dvaja sa tak chytili, že on prestal piť a ona tiež, *biggrin*a brigády sa len valili, získali si meno, čistiace, asanačné, záhradné práce, snažili sa to urobiť dobre, dojemné bolo, ako kopali tú studňu a navzájom si vyčítali, že on pokašlal toto a ona toto, a potom zase ráno, burzy, práce a tešili sa ako malé deti, lebo dostávali nábytok, žalúzie, a zarábali si na seba sami.....
Koniec toho dokumentu bol taký, že bola párty na dvore, bola tam celá obec, a tá prepitá a zrobená žena plakala a povedala, že nechápe, ako mohla toľké roky tak žiť, keď tak strašne veľa vecí vie urobiť, vybaviť, zariadiť, a že Wolfi síce nie je jej objekt erotický, ale nevie si bez neho život predstaviť....je to najlepší chlap, akého si môže priať.....

Druhý projekt, čo ma zaujal, a neviem už, kde to bolo (nemšvajcrak), organizácia, čo mala všetko podchytené právne, legislatívne, sociálne a hygienicky, robila takéto voľačo.....
K večeru chodili dodávky na trhoviská, a trhovníci, odovzdávali zeleninu a ovocie, čo by aj tak vyhodili, asi ešte nepoznajú naše namáčanie do vody, a iné pikantnosti a do supermarketov, a pekární, a reštaurácií....samozrejme to bolo prísne kontrolované a podchytené....
Zamysleli ste sa niekedy, kde končia každý večer tie kvantá potravín zo supermarketov? Taký tvrdý syr, ešte pred hodinou v poriadku, po hodine už na smetisku, a pod, teda samozrejme nešlo o majonézové šaláty a tak....
Potom sa večer a v noci veci spracovávali, tepelne, rozdávali a predávali, na výrobe sa zúčastňovali samotní zákazníci, teda sociálne slabí, piekla sa pizza, vyrábala sa strúhanka, .... a stále pod prísnym dozorom hygienikov, presné zoznamy, presné inštrukcie....zarábalo sa, rozdávalo sa, chosnovalo sa, jedli ľudia, čo jesť nemali čo, pracovali ľudia, čo nemali kde....atď

Čo myslíte, kde u nás končia potraviny zo supermarketov, čo práve nemajú tendenciu žiť si svojim vlastným životom, teda ešte deň, a narastú im nožičky a odídu po svojich *biggrin*, nuž odstraňujú to ľudia, a poniektorí sú ozaj plasticky flexibilní....
Poznám ozaj, nieže niekto mi povedal, človeka, čo sa takého zúčastňuje, preberú tú kopu, trvanlivé salámy, syry, jogurty a pod....teda hodinu po splatnosti naflákajú do mrazákov, a potom to rozvážajú po vieskach, predávajúc to za príjemné sumy jednotlivcom, ale aj krčmám, a iným stravovacím zariadeniam, a ten človek mi tvrdil, že sa ešte nikto neotrávil a tie salámy a syry jedia aj jeho deti....nuž verím mu, jeho deti živo pobehujú, manželka sa tvári príjemne, lebo veď potraviny nekupuje

Takže, keď vidím nejaký modronebo neviemčo, a vidím záhradu a popadané jablká, nenatreté steny, hovorím si stále, ešte tri mrkvy a strúhané jablká, bože, veď to je ľahké, a lacná farba na steny nábytok, látku do okna, aspoň na kolíky drevené, a špagát, keď nie je garníža, a videla som skvostnú posteľ z paliet a nafukovačky, a teda nie 4 deti na jednej posteli, a aj úžasnú policovú stenu z banánových škatúľ, sama som takú mala, a to mi chýba, impulzy ku kreativite, zobudenie z apatie, a beznádeje, miesto ryby udicu, to mi chýba v našich zemepisných šírkach......