Vyliate z duše...

Dievčatá, dúfam, že môžem...
Tak sa nejak hromadí, hrča v krku rastie, potrebujem odliať trocha z duše...
Nejak som si dnes uvedomila, že v rámci životnej sínusoidy som zasa niekde dole. A nie je mi tam dobre, ja to nerada. Radšej sa teším zo života, radšej som, keď žiarim.
Akosi sa kopia nepríjemnosti, viac menej vzťahové. Viem, mám sa tešiť, že som zdravá, že neriešim existenčné starosti, že mám úžasné deti. To všetko platí a teším sa z toho. Len...
Som dosť citlivá na vzťahové záležitosti, na to, ako sa ku mne ľudia správajú, najmä tí, ktorí majú v mojom živote nejaké miesto, ktorí nejako s mojím životom súvisia.
Dlhodobo som pociťovala problém vo vzťahu s mojou švagrinou. Hromadili sa vo mne rôzne, často negatívne pocity, súvisiace s jej postojom voči nám, voči rodine, súvisiace s naším odlišným zmýšľaním v niektorých, pre mňa aj podstatných veciach. Pri jednej príležitosti pohár pretiekol a buchla som. Bola prekvapená, netušila, čo všetko za tým je, netušila, že niekedy sa svojimi rečami, činmi niekoho dotkne, že niekto vníma citlivo jej konanie, jej reakcie. Dali sme dosť dlhý rozhovor, pomohlo mi, že som povedala, čo mi ležalo na srdci aj dlhé roky. Ok. Považujem za vybavené, niečo nezmením, niečo budem ja robiť ináč, tak, aby som v sebe nehromadila krivdy.
Idem ďalej. Neskutočne sa ma dotkla Kamilina reakcia na mňa v jednom búrlivom blogu. Veľmi zle mi to padlo, možno som si namýšľala viac o svojej dôležitosti, možno som sa ozaj precenila, ale proste som mala pocit, že som niekde súčasťou a jej reakcia bola pre mňa kopanec. Nepredýchala som to dodnes a na NM nepíšem. Chýba mi, je to predsa len pár spoločných rokov, ale nedá sa. Je to kameň v duši.
V práci máme mladú kolegyňu na zástup materskej, čiže na dobu určitú. Jej počiatočné nadšenie z nás kolegov vystriedalo vytriezvenie a nekompromisný postoj. Paradoxne som si do odskákala ja. Neviem prečo, lebo mám pocit, že práve ja som bola tá, ktorá sa snažila jej pomôcť to sklamanie - ako to nazvala, zvládnuť. Ostatným to je možno aj celkom fuk, ja som si to vzala asi príliš k srdcu a vložila som sa do toho viac, ako bolo treba. A dostalo sa mi od kolegynky obrovského podrazu. Nebudem zachádzať do detailov, to by bolo nadlho, ale postavila ma pred cudzími ľuďmi do veľmi zlej situácie. Nemôžem si pomôcť, mám problém ju v práci aj pozdraviť... Ďalší kameň v duši.
Možno som už aj paranoidná, ale mám pocit, že moja priateľka (tiež z práce) sa mi stráca... Vždy to bolo o tom, že ja som počúvala ju, bola som pri nej, keď bolo treba a bola som pri nej rada. Teraz by som potrebovala, aby bola ona pri mne. Nie je, necítim to.
Aby toho nebolo málo, dostala som ranu aj doma. Môj muž mi povedal niečo, čo ma hlboko, prehlboko zranilo. Nemôžem napísať, čo povedal, lebo tomu ani neviem stále uveriť. Povedal to na žúre, po pár promile, možno to myslel v rámci nejakej srandy, ale prešvihol. Až tak, že som sa stiahla a odmlčala. A mlčala som niekoľko dní. Vôbec to neriešil, možno si myslel, že mi len včely uleteli, on vo všeobecnosti nie je extra komunikatívny, tak si zrejme povedal - ako sa urazila, tak sa aj odrazí...
Dnes som sa ho spýtala, či to, čo povedal, myslel vážne. A dozvedela som sa, že on si to ale vôbec nepamätá... hm...
Tak neviem, či som nejak zbytočne precitlivelá, či riešim hlúposti namiesto toho, aby som si vážila život, či nie som príliš ješitná, zameraná na seba... Ale viem, že ja sa snažím byť k ľuďom okolo mňa férová...
Viem aj to, že ľudia riešia oveľa vážnejšie problémy, bojujú o existenciu. Ale ja bojujem o svoju hrdosť...
Tak som toho zo seba trošku odliala, niektoré veci som vlastne teraz, pri písaní, dokázala pomenovať, asi ani nepotrebujem poradiť, len vypočuť.

Kategória:

Komentáre

Milá evka, rozumiem Ti Sorry 2
Píšeš, že nepotrebuješ poradiť, no ja Ti predsa len napíšem, že vo všetkých Tvojich kameňoch mi rezonuje jedno a to isté - chceš byť stále tá dobrá a fér. Niekedy je dobré byť aj tak trochu sebec a menej empatický. Ale iba tak trochu Smile
Poznám to veľmi dobre, niekedy mám pocit, že sa mám v tomto živote naučiť počúvať aj svoje pocity, nie len tých ostatných. Dnes mi sestra v podstate povedala podobnú vec, a to, že mi strašne záleží na tom, čo si o mne myslia iní. A má pravdu, budem sa musieť naučiť byť viac... osobnosť (asi tak by som to nazvala).
Neviem, čo Ti Kamila napísala, a celkom by ma to teda zaujímalo, lebo si to neviem domyslieť, ale asi o tom nechceš hovoriť, keď si to nepomenovala.
Nakopilo sa Ti toho, my teraz riešime niečo podobné, ale iba v rámci pracovných vzťahov. A vieme, že sa blíži búrka, aby sa vyčistil vzduch. A tak, aby Ti bolo lepšie, Ti poviem niečo, čo si myslím a čo pociťujem už naozaj dlho a nikdy som Ti to nenapísala.
Vôbec Ťa osobne nepoznám. Pracuješ v úplne inej oblasti ako ja, žiješ iný život ako ja na inom mieste, v živote som Ťa nevidela, ale aj tak Ťa mám veľmi rada. Naozaj a úprimne, mám pocit že si mi veľmi blízka, názormi ale aj dušou. Asi Ti to nepomôže v Tvojom rozpoložení, ale cítila som, že som Ti to mala napísať. Drž sa.

evka, velmi si ta vazim, a tak by som napisala zopar veci, skor z mojho zivota, lebo ja neviem radit, a casto si neviem rady ani ja sama...
Moja kamaratka, vo veku 47 rokov, mi pripadala, ze sa meni, je taka uslzena, uskucana, tu ju boli, tam sa ide radit s lekarom, toto sa jej dotklo, a ja som sa smiala, a ona mi povedala, pockaj, ked budes mat tolko, co ja, a o par rokov som sa dockala, ozaj...
Mala som pocit ze miesto pokozky mam velku modrinu, ktokolvek sa ma len zlahka dotkol, bolelo to, zrazu som mala pocit, opat, ze som nedocenena, ze neviem, zmysel mojho bytia, ze som unavena...
I ked som cely zivot bojovala, s tym, ze som ina, zrazu som mala pocit, ze by som mala splynut s davom, lebo sa mi uz nechce obhajovat a branit, vysvetlovat, ze mozno som sa mylila, ked som davala sance babunovi, bola inou matkou juniorovi, a tie pochybnosti mam dodnes....
Viem, ze to bolo aj hormonalnymi zmenami, a aj tym, ze okolo mna zacali umierat ludia, ktorych som cely zivot poznala, strasne ma desila tato postupnost zivota, skoro kazdy den babun prisiel s tym, ze ktosi mal infarkt, ktosi porazku... a aj castejsie som mu chystala oblek na pohreb, a zomierali aj nasi pribuzni....
Zrazu som nevedela, co si pocat, energie ubudalo, depresie pribudalo, vnimala som co i len kratku poznamku kohokolvek inak, ako pred tym, uvedomovala som si vsak, aj svoju neprebadanu stranku, na ktoru som nemala cas, a aj som ju presuvala do hlbokeho podvedomia, ako prachoveho zajacika pod postel, lebo sa nam nechce vysavat....Svoje potreby, nejako intenzivnejsie a aj veci, co som pred tym nepotrebovala, nejako citlivejsie, teda uctu, pochvalu, sama som zo seba bola vyvalena, ze som sa doma pytala, chutilo vam? Aj ked nerada varim, a je mi jedno, vsetko okolo jedla, zrazu mi zacalo zalezat, na nejakej odozve, ako keby som na stare kolena spomalila, a potrebovala nielen hucat do doliny, ale aj ozvenu pocut.....a pokial moznu, tak lubivu
Co sa tyka Kamily, nuz ja som dostala lekcie viackrat, co sa tyka internetu, a priatelstiev, a uz verim len malo, poskromne, i ked sa aj v tomto smere zadarilo, zoparkrat, skor verim na priatelstva realne, tie vzdy platia...
Posobila som na viacerych forach, a aj som si uzila slavy a aj trpkych minutiek, proste som sa poucila, internetova stranka je ako obchodny dom, chodis tam, spoznavas zakutia, predavacky, kupujuce, citis sa spolupatricno, a raz sa ti nieco stane, sefka obchodneho domu nema naladu, je pretazena, a povie nieco modrinovocitlive...
Stiahnes sa a vies co, nic sa nestane, menia sa kupujuci i predavacky, o chvilu si nikto na teba nespomenie, zrazu ta nikto nehlada, nepyta sa kde si a co sa stalo...a to je v poriadku, v obchodnom dome sa melie privela ludi, a privela zmien sa tam deje na to, aby sa jedinec nejako vyraznejsie zapisal, do bezneho chodu ludskeho mismasu pismenkoveho....je to len iluzia, teda ja to mam takto nastavene, uz teraz, ale opakujem, hovorim len o sebe....

Co sa tyka manzela, no ja zijem s babunom, a na okoli sme jedini, co sme prezili v manzelskom vztahu, v nasom veku, a to sme boli v ramci poulicnych klebiet prvi na odstrel, tak sme boli rozdielni......

Raz babun nieco povedal, a mna to bolelo, a kedze babun je ochotny o tychto veciach sa uz rozpravat, tak som to riesila, a dostavala som taketo odpovede: to ozaj moja? to som povedal? a kedy? a preco?

Uvedomila som si, ze to bolo len take chlapske jasenie, kedy proste babun zabudol, ze nie som jeho kamarat, lebo keby som spocitala, kolkokrat sa navzajom poslali do teplych krajin, a keby si to pamatali, a keby nastojili na vysvetleni, a rozoberali, tak nema s kym ist na pivo a riesit nieco dolezite technicke po veceroch.....
Tak to su moje veci, mozno to mas inak, a vsetko je inak, ale ja neviem radit, ako som uz pisala, stale som permanentne bezradna Smile Su to len moje zivotne, mozno okrajove, paralely...

Evi, niekedy sa toho nakopi a poznas este z nasho materskeho fora aj PSM aj spln mesiaca Smile Nie, nezlahcujem, kazdemu je niekedy nanic.

Mne sa paci, ze si si to dokazala so svagrinou vydiskutovat. Moje rodinne diskusie vacsinou neviedli nikam, resp, niekam uplne mimo temy a smodrchalo sa to este viac. Oceanova vzdialenost mnohe vyriesila Smile

Kamila, tej uz asi nikto z nas tu nerozumie. Ber to tak, ze aj ona si nieco riesi, kope potom okolo seba ako zdochynajuci kon a zranuje aj tych, co pri nej kedysi stali. Kyvni nad tym rukou, pomoct jej nepomozes, to moze len ona sama.

Kolegyne a priatelky, udrzat nadhlad a odstup, to je moja zivotna filozofia.

Tvoj muz a Ty, to len sama najlepsie odhadnes, ale skoro stopro som presvedcena, ze si naozaj nepamata, co povedal a vobec tomu neprikladal ziadny vyznam, toboz nie nejaky skryty.

A o svoju hrdost mozes bojovat len sama so sebou. Vidis, mne sa zdas nesmierne optimisticka, vyvazena osobka aj pekna, nejake fotecky som videla. Keby som mala problemove dieta, bola by si jedna z prvych, ktoru by som poziadala o radu. Vykasli sa na inych, bud hrda sama na seba.

Geo Ti urcite napise lepsie ako psycholog a ja budem cumiet ako puk, ze mi toto nenapadlo. Verim, ze dnesna nedela uz bude o kusok veselsia.

zienky, toto mi tak dobre padlo... popri uzasnej piesni som si precitala vase vety, neskutocne, mnohe ste vycitili, odhadli, pomenovali... Ano, dnes uz je trosiiicku lepsie, ale je to o mne, ozaj o mojej hrdosti, o modrinách, ktore si dobrovolne necham urobit..., o nasej ludskej rozdielnosti a mojej precitlivelosti...
A ano, o svoju hrdost mozem bojovat sama so sebou.
Dnes idem na koncert Lucie Bilej, verim, ze sa nabijem prijemnymi pocitmi Smile
Prajem vam krasny den a DAKUJEM

Evka, od včera dumám nad tvojimi písmenkami... Radu nechceš, a nielen podľa toho, čo si dnes ráno dopísala, ani nepotrebuješ. Vieš veľmi dobre, že niekedy je toho veľa naraz, a potom nastávajú také chvíle, na ktoré majú Radošínci krásnu vetu: "Človek podíde k ohňu, uchytí kus žeravého uhlia, a už sa to z neho rinie..."
Proste to treba (aspoň občas) zo seba (nejako) dostať.

Hrdosť je super vec, ale ak nám viac ubližuje ako pomáha, asi treba trošku z nej ubrať. Nebrať sa tak vážne, ani to, čo okolo deje. A nepripisovať dôležitosť ani našim očakávaniam.
No, nakoniec mi predsa z toho vyšla rada ;-).

dakujem, Anka Smile

Evka, občas sa to tak v živote stáva, že sa akosi nakopia negatívne veci, možno nejaké sklamania. Ja verím, že dnešný koncert Ti pomôže zlepšiť náladu :-).

dakujem, uz sa chystam Smile