Reakcia tak trošku mimo na Proti škole

Dávam to ako samostatný príspevok, lebo je to ku príspevku od geo len tak okrajovo, ale nedalo mi to nenapísať. Tak sa pripravte na dávku romantiky.

K školám a školskému systému napíšem neskôr (úžasná téma), teraz niečo, čo ma zarazilo, prekvapilo, rozladilo. Najprv v príspevku od geo: “Ale ak má (dieťa )náhodou okuliare, alebo je malé, chudé, tučné, ušaté, zubaté, citlivé, nesmelé, šikovné, pomalé, rado číta, zle číta... (veci, ktoré neovplyvní, a/alebo nechce meniť) - má smolu.” A potom v Sylvushinej reakcii: “Bola v triede, kde boli samé (ako to slušne povedaťhm...) deti z "lepšie" zarábajúcich rodín, samí lekári, právnici, a podobne. Stálo ma veľa úsilia, aby som ju presvedčila, že je naozaj nadaná a patrí tam, len hold jej rodičia sú iba obyčajní ľudia... A potom to porovnávanie si oblečenia, taká značka, hentaká značka…”

Toto naozaj este funguje? Mám potešujúcu správu, dá sa to vymietiť, neviem sice ako, ale dá. Lebo tuna to vidím v reále. Nepredpkladám, že Kanaďania su slušnejší ľudia ako Slováci, to v žiadnom prípade a napriek tomu akákoľvek diverzita – rasová, náboženská, spoločenská, či zdravotná je príjmaná pozitívne, či minimálne neutrálne. Neviem, nakoľko je to naučené a spoločensky neakceptovateľné byť drzý k tým “iným” a nakoľko je to naozaj v ľuďoch, ale je to príjemné.

Môj prvý zážitok.
Prišli sme do Kanady, keď staršie deti mali 12 a 14 rokov. Veľmi náročný vek na zmenu prostredia a ešte takúto drastickú. Jazyková bariéra, spolužiaci sa inak obliekali, mali iné idoly hercov a spevákov, počúvali inú hudbu a ešte k tomu, obidve naše deti sú výrazní introverti. Prvý rok bol pre nás všetkých o prežití, my s mužom sme robili manuálne, dlhé hodiny, zápasili sme s jazykom a všetkým novým. Deti boli ponechané napospas, lebo o kanadskom školskom systéme a mentalite ľudí som nevedela nič. Dodnes neviem, či sme im presťahovaním ublížili, alebo pomohli. A tak naše drobné 12 ročné dievčatko so zarputilým výrazom bojovalo. Nevedela som, či má kamarátky, či sa jej v škole páči. Až prišiel sviatok svätého Valentina vo februári. Ľudia si tu vymieňajú male lístočky- Valentínky s prianiami a male darčeky. My sme do školy neposlali nič, nepoznala som tento zvyk. Ona priniesla lístočky od celej triedy, s pochvalami, ako sa zlepsila v angličtine, ako sú radi, že je ich spolužiačka, čokoládové srdiečka, plyšové medvedíky. Zase neviem, či to niekto zorganizoval, či to bolo zvykom, veď nové deti tu prichádzajú z celého sveta ako na bežiacom páse, ale bolo to úžasné, zrazu som mala pocit, že si nás v tom anonymno svete predsa všimli a že tá moja malá, nie je až taka sama.

Môj druhý zážitok
Maturita nášho najstaršieho bola nádherným zážitkom, jednak naše prvé dieťa bolo dospelé, po štyroch rokoch v novej krajine maturoval s fantastickým prospechom a vyznamenaním a slávnosť som mala vidieť prvýkrát v živote, lebo tu neexistuje stužková len graduačná slávnosť pri preberaní diplomu a potom banket. Slávnosť bola v obrovskej prenajatej športovej hale, lebo v jeho škole maturovalo asi 750 študentov. Za slávnostných tónov do sály napochodovalo 750 mladých mužov a dám v talároch a tých čiapkach, čo poznáte z amerických filmov. Všetci vyzerali rovnako a na veľkoplošných obrazovkách sa každý snažil nájsť toho svojho syna, či dcéru. Po prejavoch ich začali po jednom vyvolávať na podium. Vždy sa ozval potlesk, nejaké bravo, výkriky spolužiakov, ak to bol niekto populárny. Zrazu však do výšky vyletelo 750 čiapok a ozvalo sa obrovské skandovnie. Myslela som si, že si pre diplom kráča školský hokejový šampión alebo hviezda amerického futbalu, či minimálne blonďatá všeobecne obdivovaná mažoretka. Hľadala som zdroj nadšenia a zrazu sa uličkou k pódiu pomaličky posúval pokrivený, hrbatý, chudučký chlapček na francúzskych barlách. Z radov vybiehali decká a potľapkávali ho po pleciach a pred pódiom ho zobralo pár chalanov na plecia a vyniesli ho hore. Scéna ako z amerického slaďáku, naživo, skutočná a stálo v davovej psychóze aj celé hľadisko a my všetky mamy sme nariekali o dušu.
Stretávala som tých puberťákov denne, odfarbené ofiny, cigarety aj mariska, fuckovanie, pubisi, ako všade na svete a zrazu toľká nádherná vyzretosť.

Môj tretí zážitok
Mám škôlku, maličkú. V jedno leto ma oslovila suseda z ulice, mala dcérku s Down syndromom a v lete, dievčatko nemalo svoju špeciálnu škôlku, tak či by nemohla chodiť ku mne, aby nevyšla z rutiny. Bola to pre mňa výzva, ani na chviľu som nezapochybovala, vôbec mi nenapadlo, pýtať sa na názor rodičov mojich škôlkárov. V prvé ráno kanadskí rodičia privádzali deti, všetci sa našej novej Alisse tešili, deti na nej nezbadali žiadny rozdiel. Až prišla Ruska, pomerne nova imigrantka, ktorej som tiež opatrovala syna. To je čo?, zhnusene pozrela na Alissu. To je kto, odpovedala som odmerane, naša nova kamarátka. Ako k tomu prídu zdravé deti, vyštekla na mňa. To nie je nákazlivé, vyštekla som naspäť. Ofučaná odišla. No, poviem, ako je, veľmi rýchlo som pohľadal legálny dôvod, ako sa jej a jej dieťaťa zbaviť. Teda tej ruskej mamičky. Alissa chodila ku mne asi štyri letá a nemali sme najmenší problém.

Ďakujem, ak ste to až sem dočítali a prajem vám, aby ste sa už nikdy s diskrimináciou v akejkoľvek forme nestretli. Fuj, znie to ako klišé, ale fakt vám to prajem.