Kanadské hory

Calgary je prérijné mesto, leží na rovine ako dlaň. Keď je však slnečný deň a tých máme neúrekom (v priemere máme 2396 hodín slnka ročne rozložených do 333 dní), mesto lemujú na obzore zo západu a čiastočne z juhu hory. Väčšinu roka zasnežená reťaz Skalnatých hôr, naše Rockies.

Vyzerajú, že ich už už môžete pohladkať. V skutočnosti k nim musíte cestovat 100 km. Potom vám však vyrazia dych svojou sivou skalnatou majestátnosťou. Ak idete ďalej po autostráde na západ, po vašej ľavej ruke sa rozprestrie asi 100 000 kilometrov štvorcových hôr, napravo tiež aspoň toľko a potom tam kdesi v diaľke ďalšie tisíce kilometrov. Rockies a množstvo ich predskokanov zo západu na východ i z juhu na sever vytvárajúc niekoľko údolí vedúcich k americkej hranici.

Rockies patria medzi prírodné divy sveta. Aj tie ostatné sú nadherné. Až vás tá krása unaví. Predstavte si, že by niekto naklonoval najkrajšie tatranské štíty a potom ich kladol za sebou a znova a znova, nespočítateľne veľakrát. Až vám nedá dýchať a chcete ich rozhrnúť rukami ako zaves a znova uvidieť obzor. Zo všetkých strán sa na vás valí gýčovitá pohľadnica. Odtiene zelenej, sivej, bielej, modrej, take neskutočné a stale nové a nové výhľady, aj za ďalšou zákrutou aj za desiatou zákrutou, stovky kilometrov.

V zahmlenom zasneženom dni sa menia hory na sivé príšery. Z farieb zostane len sivá, čierna, biela a žlté deliace čiary vykúkajúce spod snehu na ceste. Sivé štíty sa nakláňajú zo všetkých strán posiate bielymi snehovými bradavicami. Mrmlú nevľúdnu pieseň obrov a v ich predvoji sa sa k ceste tlacia tisice ihličnanov, chudých a obťažkaných snehom na každom konáriku, studeno a mŕtvolne krásnych. Kde tu na niekoľkých kilometroch, týčia sa k nebu len čierne pahýle, pamiatka na letné požiare, chudé kostry ako tiché smutné stožiare pripomínajú cintorín. Kdesi pri ich nohách v hlbokom snehu spia maličké stromie babätká, ktoré ich o desaťročie nahradia.

Aj keď pani hmla zhustne a vytvorí tunel, ktorý prerážajú len oči reflektorov, aj tak ich cítite. Štíty sa tlačia na vás, nedajú dýchať, už už rozpučia vaše auto, ako necitlivá noha panbožkovú kravičku.

Nikdy som nepodľahla čaru lyžovania. Absolvovala som lyziarske kurzy na strednej aj vysokej škole. Na jednom z nich som sa dokonca zjazdom šúsom dole Čertovicou zaradila do najpokročilejšieho družstva a dlho som musela prosíkať nášho inštruktora, aby ma preradili k začiatočníkom, keďže moja bravúrna jazda bola spôsobená len a len neschopnosťou robiť oblúčiky a brzdiť. S našimi staršími deťmi sme absolvovali niekoľko zimných lyžiarskych dovoleniek, kde som sa menila na kotvový vlek, ťahajúc jednu z ratolestí na lyžiarskej palici hore kopcom. Zo samotných vlekov mám do dnes hrôzu, spomínajúc na bohujúcich vlekárov, keď som aj tretíkrát vypadla z kotvy. Aj naša dcéra má krásny zážitok z Mýta pod Ďumbierom, keď po neúspešnom pokuse jej otca odchytit ju v strede vleku pred bubnovým vrcholom svahu, letela dole dráhou vleku zmotávajúc všetkých lyžiarov vezúcich sa za ňou do družného jačiaceho klbka. Nikomu sa nič nestalo, vlekári opäť predviedli šťavnatý repertoár slovenských nadávok a napodiv, nikto sa nás nepokúsil zabiť lyžiarskou palicou.

Po príchode do Kanady, kolísky to zimných športov, vyhlásili naše deti lyžovaniu bojkot. Je pravda, že aj keď máme dni vačšinou slnečné, lyžovať pri -25 nie je až taka selanka. Ale dnes už existuje termálne prádlo, špeciálne kukly, milion druhov okuliarov a ochranných krémov na tvár, takže milovníci lyžovania sa tu vyšantia do sýta v neskutočne dlhej zimnej sezóne.

V piatok som stála v jednom z lyžiarskych stredísk tuná a žasla som. Kde je stromčekovité vyšľapávanie hore svahom, kde zima lezúca za nechty pri zapínaní klips na lyžiarkach, ktoré ani bohovi nefunguje, kde je stale sa vypínajúce viazanie. Autá zaparkujú pár metrov od lanovky. Áno, peknej zavretej kabínkovej lanovky, žiadny kotvový vlek. Otvoríte truhlu na streche a vyberiete, suchučké, naleštené, perfektne navoskované lyže. V aute sa obujete, lyžu zapnete na jeden šťuk. Lyže sú vám ledva po hlavu, krásne široké, guľatučké. Odpichnete sa do radu , nastúpite a vyveziete sa. Študovala som mapu zjazdoviek, bolo ich tam minimálne patdesiat, rozkreslených ako cesty prvej, ci druhej triedy, označené farebne podľa obtiažnosti.

A niekoľko sto metrov ďalej nádherné bežecké trate. To už som si povedala, tento biely prepych musím vyskúšať, idem si požičať bežky. Chyba lávky, máme psa a psi na bežkárske cesty nekonečné nesmú. Vraj by zničili stopu. Kukám ako puk, veď ju snáď ďalsí bežkár opraví. Nie, len usmiate krútenie hlavou. Tak nech si tú vyšperkovanú podľa pravítka namaľovanú kilometre dlhú stopu nechajú. Keby tak vedeli, že ja som oveľa nebezpečnejšia ako pes, zo stopy vybehnem raz-dva a keď sa na ňu vyvalím, tak ju na kus prerušim nezvyčajným kruhým objazdom či odpočívadlom a zamnou bežkár sa na nej potom stratí.

Rockies su sivé so zasneženými čiapkami aj v lete. Nižsie končiare sa zazeleňajú a odrážajú sa v zrkadlách plies vyretušovano tyrkysových topiacimi sa kryštálikmi ľadu. Kanadské hory sú pohľadnica, puzzle, obraz maliara amatéra, take sú aj v skutočnosti, proste neskutočné, neuveriteľné.

Hocakú horu by som zamenila za zurčiacu riečku alebo za jazero, kde pokojnými tempami roztvárate ešte pokojnejšiu hodvábnu hladinu, za vlny mora oblizujúce pláž, či za rev príboja oceánu. Ale, keď hory, potom kopce zostupujúce do lúk Liptova, kde bzučia čmeliaky, rastie šťavel, cvrlikajú cvrčky, mečia ovečky, zvonia spiežovce a vonia materina dúška. Moje hory sú úbočia rakúskych Álp, so stádami kráv a modrými zvončekami rozvážne kývajúcimi sa vo vánku, úbočia chrániace dedinky s úhľadnými domčekami lemované záplavou kvetov. A tie najviac srdcu mile sú mierne svahy ozdobené rovnobežkami Iršaja, Rizlingu, Muškátu a Műllera, tam kdesi nad Pezinkom a Modrou.

Tie naše európske hory sú pestré, spievajú a vońajú a žiaria farbami. Kanadské hory sú pusté a obrovské, nesmierne obrovské.