Chcem sa zatvoriť do veľkej bubliny!

Tento týždeň som mala dve stresujúce veci, chvalabohu už sú polovične za mnou. Včera som bola na pohovore, kde by som mala šancu nastúpiť do zamestnania už od januára 2014, dnes mi volalo neznáme číslo z pevnej linky a predčíslie tohoto mesta a keď som to zobrala, už bol hovor odmietnutý. Nevedela som najprv, aké je to číslo, identifikovala som ho až teraz večer z internetovej stránky aj to, také číslo v tej firme nefiguruje, sedí akurát predvoľba a prvé tri čísla, že by náhoda? Zajtra skúsim s malou dušičkou zavolať.
Dnes som s mladým mužom absolvovala prečudesný rozhovor na ÚPSVaR na oddelení posudkových činností. Jedna veľmi arogantná pani, až priam nahnevaná, nás zavolala do kanclu a keď si Dodko nechcel sadnúť, tak mu naozaj zvýšeným hlasom povedala (pokúsim sa citovať čo najpresnejšie, ako som si to zapamätala): Ty si tu teraz sadneš, mňa Tvoja mamina nezaujíma, ja sa budem s Tebou rozprávať a už si konečne sadni! - keď si Dodko nechcel sadnúť a metal sa ako žížala, tak ešte viac zintenzívnila svoje požiadavky a zvýšila aj tak vysoký tón hlasu: Okamžite si sadni, lebo som to povedala! - to už Dodko videl svoje nerovné, nabehli mu slzy do očí, chňapol ma za ruku a drasticky si sadol na tvrdý okraj stolička, až mu dych vyrazilo. Ja som stále pri ňom a povedala som, že má aj vlastnosti autistu a nemá rád takéto zaobchádzanie, na to milá pani: Ja sa s ním musím porozprávať. Hm, tak v pohode, prežili sme. Nakoniec Dodko rozprával, pekne a čisto, že vie písať, počítať, naberie si sám polievku, sám sa napije, vie sa podpísať a na všetko vlastne odpovedal kladne, akurát povedal, že nepozná hodinky a nepozná hodnotu peňazí. Bola som na neho hrdá, potom sa ma milá teta opýtala, či súhlasím so všetkým, čo Dodko povedal, vravím, v podstate áno, až na to, že autobusom nepôjde, lebo má fóbiu, zvracia a hnačkuje, naberie si jedlo a ja musím po ňom upratať, lebo všetko je mimo, ale naberie si? no, áno... Potom som to už vzdala, aj tak pani počuje iba to, čo chce. Podpísala som papier, aj Dodko a išli sme do inej miestnosti, kde nám dali nový (európsky) preukaz ZŤP. Nuž podľa tohoto asi budem vracať úradu aj príspevok na benzín, aj príspevok za opatrovanie za tieto tri mesiace od septembra, lebo podľa toho dokladu, je vlastne zdravý.
Horšie je, že ich budem znovu "otravovať" a budem žiadať príspevok na hygienu, a príspevok na asistenciu, keďže sa chystám do práce. Najviac ma irituje (alebo už sa na tom aj zabávam), že som im musela do 8 dní dodať všetky doklady od odborných lekárov, čo nebola žiadna sranda. Ale počkáme si na rozhodnutie a uvidíme odvolať sa dá vždy. Máme na to nárok, tak prečo to nevyužiť? využívajú to i ľudia, ktorí nikdy do nášho systému nepriniesli žiadne peniaze, ja mám 15 rokov odpracovaných, takže aspoň nejaké vrátenie mojich investícií do štátu by som ocenila...
A v utorok pohovor, nuž samozrejme som zatajila, že mám také a také dieťa s postihnutím, veď bude mať svoju asistentku a ja budem zarábať a budem konečne plniť sen mojej svokry a môjho drahého, ktorí už do mňa hustia aspoň 5 rokov, že doma iba vylihujem, nenosím žiaden príjem domov (opatrovateľský a štorhodinová mzda sa asi neráta) a že už by bolo načase, aby som aj ja nebola len príživník a začala po dvadsiatich rokoch vykorisťovania svojho drahého pracovať a nosiť domov peniaze, veď som vysokoškoláčka. Prisahám vám, že som počas celého obdobia poberania opatrovného vždy pracovala zákonne síce len tie 4 hodiny, nezákonne aj viac, stíhala s Dodkom domáce úlohy, hranie sa, kúpanie, divadlo, kino, iné vyžitie, domácnosť, varenie, pečenie a moje záľuby, auto (výmena oleja, drobné opravy, výmena žiaroviek a pod), okrem toho aj kosenie trávy, záhradu v lete, a viac ma nenapadá, čo ja viem maľovanie izieb a s ním spojené sťahovanie a čistenie, podotýkam sama, lebo drahého sa to netýka, pokiaľ to nie je farba akú chce on, tak si to mám robiť sama... Včera som to využila a bola som na pohovore "dlhšie" ako treba, akoby som bola už v zamestnaní, drahý bol zobrať Dodka z chráneného pracoviska, a bol s ním doma. Ja som zatiaľ sedela u našich, lebo som ich mala po ceste a aj som im cestou nakúpila čo potrebovali. Prišla som domov, doma krik a rev, ocko ma mamina nechce počúvať, ja som chcel toto a ocko do toho: A ja chcem tamto. Ufff. Samozrejme som dostala od drahého hubovú, či sa neviem ohlásiť, že už som po pohovore a že sedím u našich, on mi nechcel volať, nevedel, koľko budem tam. Odhliadnuc od plného dresu, rozhádzaných vecí drahého a podobného "bordelu" som sa hneď pustila do práce a snažila sa upokojiť drahého, ktorý bol vytržením bez seba a bol podráždený na každý môj dotaz.
Dnes som sa u psychologičky dozvedela, že nevieme spolu komunikovať, ja poviem toto a toto by som od Teba potrebovala, on na to. Bože čo zasa na čo, prečo a čo, snažím sa požiadavku zopakovať, zasa neúspešne. Neviem, čo s tým, už traja nezávislí od seba ľudkovia poznajúc mňa aj drahého mi povedali, že že domácnosť držím zubami nechtami iba ja a že to dlho nevydržím a že by som mala zbaliť 5 sliviek a ísť aj s Dodkom kade ľahšie. Ľahko sa to hovorí, ťažšie sa mi čo i len nad tým dumá.
Môj drahý celé dni iba hrá hry na PC, ja mu to nevyčítam, len keby nebol neustále podráždený, keď čokoľvek chcem.
Tak veľmi obdivujem rodiny, navôkol seba, ktoré fungujú úžasne, kde sa pri postihnutom dieťati striedajú všetci príbuzní, kde sa každý z nich vie o to dieťa postarať, dnes som sa tých mamín tak pýtala, ako to bolo u nich a každá mi povedala, že časom to tak vyplynulo. Ja nechcem, aby drahý varil, aby upratoval, aby sa snažil žehliť, alebo nebodaj prať, pračku nevie zapnúť ani rozdeliť bielizeň, ale želám si iba to, aby nebol neustále podráždený a nezdvíhal hlas. Možno bude časom nútený sa s Dodkom aj zahrať, ale ako docieliť pokojnú domácnosť, keď drahého zlá nálada veeeeeľmi ovplyvňuje aj Dodka a potom máme taliansku domácnosť, to ešte keby vedel naše tajomstvo s Dodkom! Preto chcem byť aspoň na chvíľku v bubline, videla som v telke, hrali v tom futbal, ale chcem takú bublinu aj pre Dodka aby sa ho netýkali problémy sveta a problémy chrobáka Truhlíka a tak. Aj napriek totálnemu detoxu od Mačingovej som na tom emocionálne dosť zle. Chcem ísť do práce, lebo táto práca by ma napĺňala a chcem aj aby si Dodko s drahým sedeli a nehnevali sa na seba. Snažím sa Dodka naučiť spracovať drahého emócie, ale u autistu je to ťažké, okrem toho aj mentálna retardácia mi nehrá do karát, lebo porozumenie je u neho dosť chabé, okrem toho aj totálna nepozornosť je ťažký blok k pochopeniu, alebo je drahý nejaký iný???
Okrem toho táto moja budúca práca zahŕňa tiež časté sužobky a povinné firemné akcie, napr. večere s klientmi, firemné večierky, návštevy u klienta a podobne. Uff, ďakujem, že som sa mohla siahodlho vypísať.