Záleží na tom, kto sa pozerá

Pred troma rokmi sme sa vybrali s našim puberťákom do Bratislavy na prednášku o cestovaní v čase. Autom sme krúžili vyše polhodiny po Starom meste a hľadali miesto na zaparkovanie. Nepodarilo sa, tak som nakoniec zaparkovala na chodníku. Vystúpili sme, obhliadli situáciu a zhodnotili, že popri aute je ešte dosť miesta, aby tadiaľ prešiel aj prípadný vozíčkar, či oneskorená mamička s kočiarikom. So želaním, aby nám auto neodtiahli a pri návrate ho našli na tom istom mieste, sme odišli na prednášku.

Stihli sme prísť akurát načas. Klubovňa už bola plná divákov a prednášajúci z Katedry teoretickej fyziky Univerzity Komenského práve všetkých privítal a začal prednášať. O filme.
Teda, ani nie tak o filme samotnom, ako o tom, ako rôzne ho vnímajú rôzni ľudia. Inak ho berie scenárista, inak režisér, inak herec, filmová postava, strihač, premietač, divák, kritik a ešte úplne inak archivár.

Každý z nich vidí niečo iné a vyvodzuje z toho iné závery. Každý z nich má zo svojho pohľadu svoju pravdu. Ani jedna z tých právd pritom nie je o nič horšia či lepšia ako ostatné. Každá z nich je len iná.
Problém je v tom, že divákova pravda je pravdou len dovtedy, kým sa na film pozerá ako divák. Ak sa mu podarí pozerať ako filmová postava, uvidí inú pravdu.
Ak sa bude režisér pokúšať dohodnúť s archivárom a bude pri tom používať svoju režisérsku reč a svoje režisérske vnímanie a snažiť sa postupovať podľa svojej pravdy – nedohodnú sa.

Tento príklad potom prednášajúci použil ako paralelu na to, aby vysvetlil, ako vnímajú časopriestor a pohyb v ňom bežní ľudia, ako filozofi a psychológovia, a ako ho chápu vedci. A znova – ak sa budú pokúšať dohodnúť filozof s vedcom a každý bude používať svoju pravdu, nikam sa nedostanú.

Prednášajúci nakoniec skonštatoval, že momentálne máme tri odpovede na otázku, či je možné cestovanie v čase, pričom záleží na tom, kto odpovedá.
Odpovede znejú:
1. Áno
2. Nie
3. Nevieme
Posledná veta prednášky bola, že potrebujeme vedca, ktorý dokáže obsiahnuť všetky pravdy (scenáristovu, režisérovu, hercovu, pravdu filmovej postavy, strihačovu, premietačovu, divácku pravdu, aj pravdu kritika a archivára), nájde „prienik“ - a tým nájde aj správnu odpoveď.
Nasledovala dlhá a búrlivá diskusia, pričom prenášajúci znova a znova poukazoval na to, kto sa z akej pozície pýta, a sám odpovedal na viackrát a používal pritom rôzne pravdy.

Z prednášky sme obaja odchádzali plní pozitívnych dojmov a nových podnetov. Živo sme debatovali celou cestou k autu a zmĺkli sme až pár metrov pred ním. Presne v momente, keď sme obaja naraz zbadali žltú „papuču“ na ľavom prednom kolese.
Bez jediného slova sme prišli až k autu, zastali a zamyslene hľadeli na „papuču“. Potom náš chalan pokojne predniesol: „No, z nášho pohľadu: nenašli sme miesto, kde by sme mohli zaparkovať podľa pravidiel, tak sme zaparkovali síce nesprávne, ale aspoň čo najviac ohľaduplne. Máme svoju pravdu. Z pohľadu policajta: na chodníku sa nesmie parkovať, jednoznačne ste porušili pravidlá, zaplatíte pokutu! Má svoju pravdu.“
Usmiala som sa a povedala: „Z môjho pohľadu: ak ti tento spôsob vnímania a riešenia problémov vydrží, tak zaplatenie tej pokuty nebudú nadarmo vyhodené peniaze!“

(Písané pre nanicmama.sk 14.1.2011)