Hans-Joachim Zillmer - Darwinov omyl

Zoológ Ernest Haeckel (1834-1919), súčasník Darwina a jeden z hlavných zástancov jeho evolučnej teórie v 19.storočí, nakreslil tabuľku vývoja embryí ryby, samalandry, korytnačky, sliepky, prasaťa, teľaťa, zajaca a človeka. Podľa tohto nákresu sa embryá zvierat v počiatočných fázach vývoja takmer nelíšia od ľudského, čo vraj dokazuje, že všetky živočíchy si vo vajci alebo v materskom lone zrýchlene prejdú fylogenetickým vývojom svojich spoločných predkov.

Tabuľka sa stala jedným zo základných (podčiarkujem základných) biogenetických zákonov teórie pôvodu druhov.

V roku 1977 (dovtedy sa nepochybovalo) vyšiel v časopise Focus článok s názvom Gefälschte Zeichnungen (Sfalšované kresby), v ktorom embryológ Michael Richardson zo St. George´s Hospital potvrdil, že spolu s kolegami v celosvetovom rámci nanovo skúmali embryá (vyššie menovaných) zvierat, a zistili, že nezodpovedajú nákresom z Haeckelovej tabuľky. Citát z článku znie: "Kresby, o ktoré sa opiera Haeckelova teória, sú voľne odvodené od ľudského embrya."

Minimálne jeden zo základných pilierov či oporných bodov evolučnej teórie je teda dokázateľne kompletne vycucaný z prsta.

(Pokec v angličtine o Ernestovi Haeckelovi + reprodukcie jeho kresieb nájdete tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Ernst_Haeckel)

O dôkazoch, ktoré sa cyklia do slučky, a potvrdzujú sa tak navzájom, podrobne píše Zillmer vo svojej knihe. V článku Mladé fosílie v prastarých sedimentoch, je jeden z nich pekne rozpísaný, citujem:

Väčšinu súše našej planéty pokrývajú usadené (sedimentárne) horniny. Tieto horniny sa často nachádzajú v stovky metrov hrubých vrstvách a súvrstviach. V týchto sedimentárnych vrstvách nachádzame fosílie (skameneliny: skamenelé zvyšky alebo odtlačky rastlín a živočíchov – voľakedy živých organizmov).
Mnohé sedimentárne vrstvy sa tiahnu naprieč kontinentmi, pričom súvrstvia vytvárajú viac-menej rovnaké postupnosti vrstiev, i keď na mnohých zemepisných miestach môžu viaceré vrstvy chýbať, a jednotlivé vrstvy nemusia byť všade rovnako hrubé. Pre jednotlivé hlavné vrstvy (formácie) sú typické (dominantné) určité fosílie, nazývané vedúce skameneliny (alebo indexové fosílie), ktoré pomáhajú identifikovať danú vrstvu kdekoľvek na svete.

Geológovia zvyknú tento globálny (celosvetový) záznam sedimentárnych vrstiev nazývať „geologický stĺpec“. Keďže ide o vodou či vetrom usadené horniny, je zrejmé, že vrstva „nad“ je mladšia ako vrstva „pod“. Relatívny vek vrstiev logicky vyplýva z postupného (následného) usadzovania sedimentárnych hornín.
Evoluční geológovia však okrem relatívneho veku priradili jednotlivým vrstvám geologického stĺpca aj obdobia absolútneho veku. Urobili tak hlavne na základe hypotézy o evolúcii života na Zemi a na základe predpokladaného časového rozvrhu tohto údajného evolučného vývoja v súvislosti s fosílnym záznamom vo vrstvách geologického stĺpca. Teda každej vrstve a súvrstviu je priradené nejaké časové obdobie z geologickej minulosti Zeme, počítané v miliónoch, až stovkách miliónov rokov.

Absolútny vek sedimentárnych hornín sa nedá určiť pomocou rádiometrických metód založených na rádioaktívnom rozpade prvkov v horninách, pretože vznikli z už existujúcich hornín vďaka erózii, premiestneniu vetrom či vodou a následnému spevneniu na novom mieste. Dajú sa datovať len relatívne (v zmysle: skôr/neskôr) vzhľadom na iné geologické udalosti, ktoré sa vo vrstvách geologického stĺpca odohrali. No napriek tomu sú vrstvám geologického stĺpca priradené absolútne veky. Pri tomto priradení sa vychádza z predpokladanej evolučnej schémy.

V praxi to často vyzerá tak, že geológovia určujú vek vrstvy podľa fosílií, ktoré sa v nej nachádzajú, a paleontológovia určujú vek fosílie podľa toho, v ktorej vrstve geologického stĺpca sa nachádza. Táto zacyklená argumentácia funguje len vďaka tomu, že ako za vekom geologických vrstiev, tak aj za vekom fosílií je skrytý predpoklad o dĺžke vekov na základe prijatej a vžitej predstavy o evolučnom vývoji života na Zemi.

Ono by sa táto myšlienková schéma trebárs aj dala uznať, ale iba za predpokladu, že by ju nálezy potvrdzovali.

Háčik je v tom, že po celom svete ľudia sústavne nachádzajú rôzne fosílie (alebo stopy iného druhu) tam, kde nemajú čo robiť (buď v omnoho starších, alebo omnoho mladších geologických vrstvách, ako by mali byť).
Prípadne sa v jednej geologickej vrstve naraz nachádzajú fosílne pozostatky zvierat (alebo stopy iného druhu), ktoré údajne žili v rôznych dobách, vzdialených od seba desiatky až stovky miliónov rokov (z tu spomenutých príkladov kuk pokec hore o odtlačkoch dinosaurov a ľudí v tej istej geologickej vrstve).
Prípadne by tam nemali byť vôbec (ako príklad nálezy v uhlí).

Dôkazov, ktoré chýbajú, je viac ako tých, ktoré zástancovia evolúcie majú.

Neexistuje ani jediný nález živočícha, ktorý by vykazoval znaky postupnej premeny čohokoľvek na čokoľvek. Čo je veľmi podivné, ak vezmeme do úvahy, že takých jedincov muselo byť podľa Darwina veľmi veľa, kedže všetky živočíchy sa vraj vyvíjali postupne v priebehu miliónov rokov. Úplne vyvinuté živočíchy (usudzujúc podľa počtu nálezov fosílií) však kameneli relatívne bežne.

Evolucionalisti veľmi dlho predkladali latimériu ako ako dôkaz chodiacej ryby, teda spojovací článok medzi obyvateľmi mora a súše. Existuje veľa skamenelín tejto ryby a predpokladalo sa, že vymrela pred najmenej 64 milónmi rokov.
V roku 1938 však pred Komorami neďaleko Madagaskaru vylovili živú latimériu a nemecký morský biológ Hans Fricke nafilmoval toto zviera v prirodzenom prostredí v dvestometrovej hĺbke. Ak je latiméria skutočne "polotvar", prečo doteraz nepokračuje vo vývoji?
Žijúca fosília teda zásadným spôsobom odporuje myšlienke plynulého prispôsobenia a veľmi pozvoľného vývoja.

A čo chudák vtákopysk? Je to cicavec, ktorý kladie vajcia, má bezzubý zobák ako kačka, pazúry s plávacími blanami a kožu podobnú tuleňovi. Čiže má znaky rôznych zvierat, ktoré však nepatria do rovnakej čelade. Pritom je vtákopysk plne vyvinuté zviera, dokonale prispôsobené prostrediu, v ktorom žije. Neexistuje zviera (ani jeho zachované pozostatky), ktoré by čo len náznakom pripomínalo predchodcu vtákopyska. Ak by mal byť vtákopysk medzičlánkom medzi jednotlivými stupňami vývoja, je podivné, že si jednotlivé čelade tak pekne podelili jednotlivé znaky. Veľmi podivné.

Evolucionalistom tiež chýbajú vysvetlenia na nepreberné množstvo otázok z geológie.

Ako pekný príklad je údajný vznik Grand Canyonu. Svojou dĺžkou 445 km, hĺbkou 1,6 km a šírkou 30 km je najväčším kaňonom na Zemi. Roklina sa vraj začala formovať pred 90 miliónmi rokov, v čase keď Pacifická doska narazila na Severoamerickú a potopila sa pod ňu. Keď sa vztýčili Skalisté hory, rieka Colorado sa valila dolu svahom a čoskoro vyhĺbila žľab, ktorý potom postupne prehlbovala do obrovského kaňonu. Ďalej sa tvrdí, že súčasní návštevníci kaňonu môžu vidieť takmer polovicu geologickej histórie Zeme. Tok rieky vraj postupom veľmi dlhého času odhalil vrstvy hornín, pričom spodné vrstvy sú staré až 1,7 miliardy rokov a vrchné sú omnoho mladšie, ich vek sa odhaduje na 225 miliónov rokov.

To je síce všetko veľmi pekné, ale zatiaľ nikto uspokojivo a súčasne v súlade s Darwinovou teóriou nezodpovedal otázku, ako je možné, že za nejakých 90 miliónov rokov obmývania vodou a dutia vetra sú skaly Grand Canyonu stále ostré. Erózia a voda predsa mali na ich vyhladenie a zaoblenie skutočne dosť času.

Aby som uviedla aj nejaký príklad z rastlinnej ríše (rastliny predsa tiež existujú na tejto Zemi a ak sa vývoj týkal zvierat, rastliny nemohli visieť vo vzduchoprázdne).
Nie je trebárs jasné, kde sa na Zemi nabrali banány. Ak niekto náhodou nevie, tak banány nemajú semená, rozmnožujú sa výlučne vegetatívne, čiže na materskej rastline vyrastajú dcérske. Pri rastlinách, ktoré vytvárajú kvety, peľ a následne semená, je možný vznik všelijakých nových odrôd (viď Mendelejevove výskumy a tiež si môže každý vyskúšať na vlastnej záhradke pri pokusoch s rôznymi odrodami tekvíc, ktoré sa mimoriadne ľahko krížia). Ale vznik rastliny bez semien sa veľmi podobá klasickej hádanke, či bolo skôr vajce alebo sliepka.

Samozrejme, evolucionisti sa môžu oháňať rôznymi náhodnými mutáciami. To bližšie rozoberiem v samostatnom komentári.

S predchodcami ľudí majú evolucionisti tiež veľké problémy. Stručne uvediem, čo o vývoji človeka tvrdia:

Prírodovedec Carl Linné (1759) ako prvý zaradil človeka do vývojového radu živočíchov (primáty). Prírodovedec Charles Darwin v diele O pôvode druhov prirodzeným výberom opísal vznik a vývoj druhov.

Spoloční živočíšni predchodcovia človeka a ľudoopíc (gorila, šimpanz) sa objavili na začiatku treťohôr. Išlo o antropoidné opice (človeku podobné), ktoré žili na konci treťohôr v nezalesnených oblastiach Afriky, Južnej Ázie. Boli donútené pohybovať sa po zemi. Mali zvislejšie posadenie hlavy, čo podporuje vývoj mozgu a lebky. Palec bol posadený oproti ostatným prstom, čo umožňuje používať rozličné predmety ako prirodzené nástroje. Na základe týchto zmien postupne prešli od zberu k lovu. Bielkoviny z mäsa majú vplyv na vývoj mozgu, čím sa zvýšila vynaliezavosť a dôvtip. Napriek tomu ešte nevedeli cieľavedome vyrábať nástroje - až postupne si začali uvedomovať užitočnosť nájdených kyjov a ostrých kameňov, ktoré sústavne používali. Zámernou výrobou sa naši predkovia začali odlišovať od zvierat - práca utvárala človeka.

Hominizácia sa začala asi pred 14 miliónmi rokov. Medzi jej základné javy patrí:
•vzpriamenie postavy, chôdza na zadných končatinách
•vývin ruky ako orgánu práce
•ústup zvieracieho vzhľadu
•zväčšovanie mozgu
•klenutie lebky
•stereoskopický zrak (plastické, priestorové videnie, rozoznanie bližšie/ ďalej)
•posunutie hrtana - rozvoj reči

Australopitekovia, neandrtálci, kromaňonci, aj iní hominidi vymreli. Pozostatky skutočného predchodcu dnešného človeka, patriaceho do rodu Homo, ktorý by už nebol opicou a ešte nebol človekom, sa stále akosi nedarí nájsť.

Znova v časopise Focus sa v roku 1996 písalo o pokusoch, ktoré robil tím vedcov z Liverpoolu. Pokúšali sa v počítačovej animácii rozpohybovať kostru Lucy, stvorenia veľmi podobného opici. Táto údajná predchodkyňa človeka vraj žila pred 3,6 miliónov rokov vo východnej Afrike. Nebola však antropomorfná a ani nepatrila do rodu Homo. Keď sa vedci snažili Lucy prisúdiť prikrčený (opičí) spôsob chôdze, neustále padala. Rovnaký výsledok mali pokusy, pri ktorých mala Lucy chodiť napoly vzpriamená. Lucyna kostra bezchybne chodila iba perfektne vzpriamená.

Z toho vyplýva, že na Zemi žili (a stále žijú) rôzne druhy opíc, ktoré chodia prikrčene.
Potom tu žili rôzne polopice (ako Lucy) a rôzni hominidi, ktorí bez výnimky vymreli. Chodili však vzpriamene.
A potom tu zrazu bol Homo sapiens.

Je takmer isté, že polovzpriamený predchodca dnešného človeka sa proste nekonal.

Medzi vedcami stále trvajú rôzne špekulatívne diskusie, nejaké články na túto tému:
http://www.topky.sk/cl/8/1303549/
http://www.cas.sk/clanok/159586/nasli-zrejme-predchodcu-cloveka-tento-tv...
http://scienceworld.cz/biologie/glosa-my-a-neandrtalci-podivnosti-nekonc...
http://www.cas.sk/clanok/159586/nasli-zrejme-predchodcu-cloveka-tento-tv...

Darwinova teória je postavená v prvom rade na tom, že vývoj trval veľmi dlho, životné podmienky na Zemi sa menili veľmi pozvoľne a procesy, ktoré sú činné dnes, podliehajú rovnakým fyzikálnym zákonitostiam ako procesy pradávne.

Evolucionisti síce pripúšťajú aj možnosť nejakých lokálnych pohrôm, ale celosvetová katastrofa, ktorá by zásadne a na veľmi dlhé obdobie zmenila životné podmienky, je pre nich neprípustná. Celá teória by sa tak zrútila ako domček z karát.

Sami evolucionalisti tvrdia, že dinosaury vyhynuli po páde asteoridu s priemerom desať kilometrov, ktorý dopadol (vraj) pred 64 miliónmi rokov severne od poloostrova Yukatán (Mexiko).
Veľmi zábavné je, že pritom dôsledne mlčia o tom, že ten náraz by musel byť dostatočne veľký na to, aby zničil dinosaurie životné podmienky po celej Zemi, ale zároveň musel byť dostatočne malý, aby nespôsobil celosvetovú katastrofu.

Podľa počítačových simulácii pritom náraz takto veľkého telesa by spôsobil v oblasti dopadu teploty 100 000 °C, pričom by sa vyparila samotná strela aj horniny, do ktorých by narazila. Okrem toho by taký úder vyvolal šokovú nárazovú vlnu, ktorá by doslova otriasla Zemou. Vlna nesmiernej horúčavy by spálila všetko do vzdialenosti stoviek kilometrov. Tlaková vlna by za niekoľko hodín obletela celý svet, pričom by zabíjala všetko živé do vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov.
Sprievodným javom celého procesu by bol spaľujúci rádioaktívny dážď. Do vzduchu by sa tiež uvolnilo množstvo prachu, rovnajúce sa stonásobku hmotnosti asteroidu. Jemné čiastočky prachu by na veľmi dlhé obdobie zamorili atmosféru a zaclonili Slnko.

Ak by do mora spadlo teleso s priemerom len jeden kilometer, vyvolalo by to 20 km hrubý a 50 km vysoký vodný morský stĺp, následné záplavové vlny by dosahovali výšku 100 metrov a okolo zeme by sa prehnali orkány s rýchlosťou 800 km/h.

Na Zemi sa pritom nachádzajú obrovské krátery po siedmych silných nárazoch z vesmíru. Už spomínaný pri Yukatáne, ďalej v južnom Pacifiku východne od Ohňovej zeme, južne od Tasmánie pri Austrálii, južne od Indie v Indickom oceáne, v Juhočínskom mori, v strednej časti Atlantiku neďaleko Azorských ostrovov a v severnom Atlantiku.

Podľa mýtov národov celého sveta (ich vek sa odhaduje na cca 10 000 rokov) sa týchto sedem nárazov konalo vo veľmi krátkom časovom období, čo nutne muselo vyvolať obrovskú katastrofu, ktorá takmer zničila život na Zemi.
Tých, ktorí prežili orkány a obrovskú potopu, by ešte veľmi dlho trápila rádioaktivita (a s tým spojené mutácie najrôznejšieho druhu), tma a nesmierna zima. Akokoľvek vyvinuté civilizácie by sa celkom zrútili a ľudia by sa museli vrátiť do jaskýň a k otvorenému ohňu.

Mikroevolúcia, ktorá sa prejavuje génovými rekonbináciami a (veľmi zriedkavo) mutáciami, je bežná vec, ktorú prakticky denne sledujeme v praxi. Šľachtíme nové odrody rastlín, plemená psov i iných zvierat. Rovnako sa prejavuje pri narodení každého dieťaťa, ktoré je kombináciou génov matky, otca (a ich priamych pokrvných predkov).

O tom nikto nepochybuje.
Možné je aj to, že sa z jedného páru prakoňov postupne vyvinuli kone, poníci, zebry a iné druhy tejto čeľade.

Makroevolúcia je však niečo iné.
Z prakoňa sa nevyvinie mačkovitá šelma, ani z ryby sa nestane cicavec a z plaza vták. Jednoducho to nie je možné, a to ani ak tomu dožičíme stovky miliónov rokov vývoja. Len ako príklad - doteraz neexistuje vysvetlenie, ako a z čoho sa vraj vyvinuli nanajvýš komplikované pľúca vtákov, ktoré sa podstatne líšia od dýchacích orgánov ktorejkoľvek skupiny zvierat.

Otázky, týkajúce sa génov, DNA, chromozómov, mitochondrií (a tak ďalej) sú príliš komplikované a pre laika nezrozumiteľné, ale čoraz viac biológov pripúšťa, že to z údajným vývojom všetkých druhov z jedného páru či viacerých jedincov skrátka "nesedí".

Čo sa týka mutácií.

Najprv treba skonštatovať, že väčšina mutácií poškodzuje svojich nositeľov, má deštrukčný charakter a je nezlučiteľná s normálnymi funkciami organizmu. Väčšinou svojho nositeľa usmrcuje už v embryonálnom štádiu.
Časť mutácií je neutrálna, teda v danom prostredí bez významu, a len veľmi nepatrné množstvo mutácií je v daných podmienkach pozitívnych.

K drvivej väčšine mutácií prichádza na podnet zvonka, to sú tzv. indukované mutácie. Fyzikálne mutagény sú napríklad ionizujúce žiarenia (x-lúče), neionizujúce žiarenie (UV-žiarenia), ďalej sú mutagénmi chemické látky, ktoré majú schopnosť reagovať s molekulou DNA a vyvolať zmeny v štruktúre (metyl, etyl, dusitany, rôzne farbivá, konzervačné látky atď.) a tiež biologické mutagény (niektoré vírusy môžu podmieniť vznik mutácií, ako napr. onkogénne vírusy).

Ak vychádzame spolu s Darwinom z toho, že životné podmienky boli prakticky stabilné (alebo sa menili len veľmi pozvoľna), vonkajšie podnety k mutácii môžeme vylúčiť. Koniec-koncov, kde by sa asi tak nejaký prajašter stretol s konzervačnými látkami, alebo ionizujúcim žiarením.

Takže nám zostávajú spontánne mutácie, čo sú také, ktoré vznikli bez zámerného vonkajšieho vplyvu, u ktorých nemožno presne určiť príčinu vzniku. Vznikajú pri replikácii DNA zmenou polarity vodíkových mostíkov. Pravdepodobnosť vzniku akýchkoľvek (teda deštrukčných, neutrálnych aj pozitívnych) spontánnych mutácií je však veľmi nízka.

V bunkách sa totiž nachádzajú obranné systémy (reparačné enzýmy), ktoré sú schopné rozpoznať a opraviť poškodenia DNA spôsobené mutáciami. Tieto reparačné procesy riadia enzýmy, ktoré sú schopné napr. opraviť poškodenia spôsobené UV-žiarením, opraviť poškodenú DNA "výmenou" poškodenej časti. Presný princíp fungovania týchto procesov ešte nie je celkom objasnený, ale existencia týchto opravných procesov má podstatný vplyv na fenotypový prejav mutácií. Predpokladá sa, že mutácie sa prejavia až vtedy, keď množstvo mutácií presiahne možnosti reparačných dejov. Ďalším dôvodom toho, že sa mutácia prejaví, je fakt, že ani reparačné procesy nie sú úplne bezchybné a pri oprave môžu vznikať druhotné poškodenia DNA

Zhrniem to - je takmer mizivá možnosť, že sa vyskytla pozitívna spontánna mutácia, ktorá by viedla k ďalšiemu vývoju druhu - teda trebárs z prakoňa v zebru. A za nejaké veľmi dlhé obdobie (milión rokov sem-milión rokov tam) by došlo k ďalšej malej mutácii, ktorá by posunula už-nie-prakoňa k ešte-nie-zebre.

Môže byť, len kde sú fosílie prakoňo/zebry? Nie sú.
A stále je tu otázka už-nie-plutiev a ešte-nie-láb, ktoré by meniacemu sa živočíchovi viac zavadzali ako boli k úžitku.

Okrem toho, na takéto zmeny po kúštičkoch by bolo potrebných skutočne stovky milónov rokov, ktoré však neboli k dispozícii.

K tvorbe zemskej kôry zase uvediem len pár príkladov, pričom sa najprv vrátim k Grand Canyonu.

Ak vylúčime, že mal na eróziu a obmývanie vodou zvláštnu výnimku (čo nemohol mať, lebo vraj procesy, ktoré sú činné dnes, podliehajú rovnakým fyzikálnym zákonitostiam ako procesy pradávne), je už len jedna možnosť, ktorá by vysvetľovala ostré skaly - nemá 90 miliónov rokov.

Adus raz písala o tom, ako na dovolenkách na plážach hľadá morskými vlnami zaoblené čriepky rozbitých pivových fliaš. V mori boli nanajvýš pár desaťročí a predsa to stačilo na dokonalé obrúsenie ich ostrých hrán. Voda v spolupráci s vetrom je ešte rýchlejšia.

Ak by tieto dva faktory pôsobili stovky miliónov rokov, na zemskom povrchu by už nebol ani krtinec, nieto osem kilometrov vysoké Himaláje. Z morí a oceánov by sa stali plytké mláky, lebo by boli preplnené splavenými horninami.

O zachovaní takmer dokonalých odtlačkov stôp som už písala. Tieto stopy museli byť prekryté ďalšou geologickou vrstvou veľmi rýchlo, inak by ich erózia a voda zničili.
Evolučná teória však pripúšťa nárast hornín len nepatrným tempom.
Ako je teda možné, že stopy zostali zachované?

Pritom aj dnes môžeme vidieť, ako rýchlo a do veľkých výšok vie príroda navŕšiť množstvo zeminy a skál. Znova - ak procesy, ktoré sú činné dnes, podliehajú rovnakým fyzikálnym zákonitostiam ako procesy pradávne, museli záplavy, zemetrasenia, tornáda, orkány, či lavíny a snehové búrky rýchlo meniť krajinu na nepoznanie aj v minulosti.

Ozaj, sneh a ľad. Ľadové pokrývky na severnom a južnom póle sa vraj vytvárali nesmierne dlho. Citujem z článku Fiktívní doba ledová:

Patnáctého července 1942 bylo v Arktidě nuceno nouzově přistát osm letadel, jež byla vyproštěna z ledu teprve po 47 letech. Jejich nález dokládá, že s prouděním ledu není cosi v pořádku. V tu dobu totiž k němu nedocházelo: stroje stály na stejných souřadnicích, na kterých kdysi přistály. Pokud dosadíme do modelu proudění nulovou rychlost, dostaneme náhlý vznik ledu v důsledku nějaké události, jak předpokládá moje teorie doby sněhové. Odbornici na led (glaciologové) navíc vypočítali, že letadla by měla být pokryta dvanáctimetrovou vrstvou ledu. Ve skutečnosti to byly 54 metry ledu a navíc 24 metry velmi tvrdého firmu, tedy celkem 78 metrů - 6,5násobek prognózy. Led tedy narůstá podstatně rychleji, než si glaciologové mysleli.

Zillmer (pripomínam, že je pôvodne stavebný inžinier, čiže je dobre oboznámený s tým, ako sa tvoria pevné materiály) vo svojej knihe uvádza množstvo iných javov, z ktorých vyplýva, že zemská kôra (nie celá planéta!) sa tvorila podstatne rýchlejšie a dramatickejšie, ako tvrdia evolucionisti.

V súčasnosti máme tri tvrdenia troch (hlavných) skupín ľudí, ako vznikol život na Zemi.
(Medzi hlavnými skupinami sú nejaké prieniky, sú aj rôzne podskupiny a viaceré samostatné malé skupinky, ale viac -menej to takto sedí).

*

Darwin, Haeckel a ich nasledovníci tvrdia, že život na Zemi vznikol pred približne 3,5 miliardou rokov samovoľne z neživej hmoty.

Čo sa samo o sebe rovná čistému zázraku, kedže sa tento proces za toto nesmierne dlhé obdobie ani raz nezopakoval.

Zároveň to bola prvá neuveriteľná náhoda v celom súvislom slede ďalších, dôsledkom čoho bolo, že v súčasnosti Zem obýva (podľa odhadov) rádovo 10 na 33-tretiu jednotlivých živých organizmov, ktoré patria do vyše 1,5 milióna druhov.

Ak vezmeme do úvahy, že na vývoj jednoho druhu bolo potrebných niekoľko postupných mutácií (šibnutím čarovného prútika sa z plaza nestal vták, ani z opice človek), dajme tomu (budem skromná) v priemere tisíc náhodných a súčasne pozitívnych mutácií, tak na vývoj všetkých druhov by bol (zhruba) potrebný celkový počet 1 500 000 x 1 000 náhod.

Fu.

*

Veriaci všetkých náboženstiev (s výnimkou budhizmu) tvrdia, že život stvoril boh (alebo bohovia, záleží na tom, či sa jedná o monoteistické či polyteistické náboženstvo).

Netreba asi nejako zvlášť rozoberať, boh či bohovia, nech už má/majú akékoľvek meno/mená, sú bez debaty bytosti s neobmedzenými schopnosťami, takže možné je úplne všetko.

Rešpektujem.

*

Kreacionisti rôznych smerov tvrdia, že život bol na Zem (rôznymi spôsobmi a s rôznymi motiváciami) prinesený z vesmíru.

Pochopiteľne, v tomto prípade vzápätí vyskočí otázka, odkiaľ a prečo sa tu nabrali tvorcovia (a čo sa s nimi stalo potom).

Táto skupina má (plus-mínus) tieto verzie:

1. Život prišiel z vesmíru náhodne (ako "infekcia" na nejakom meteorite alebo inom telese z vesmíru) - čo je síce pravdepodobnejšie ako verzia darwinistov, ale stále dosť pritiahnuté za vlasy.

2. Život na Zemi vedome a cielene "vypestovali" mimozemšťania s dobrými úmyslami (motívy sa rôznia) a vystupovali ako naši učitelia (a podľa mnohých sa stále vracajú).

3. Život na Zemi vedome a cielene "vypestovali" mimozemšťania so zlými úmyslami (motívy sa rôznia) a stále vystupujú ako naši vykorisťovatelia (v súčastnosti buď skryto, lebo ich nevieme vnímať, a/alebo v prestrojení za obyčajných ľudí).

4. rôzne kombinácie verzie 2. a 3.

(Treba podotknúť, že vo verziách 2.,3. a 4. ľudia v minulosti považovali mimozemšťanov na bohov.)

Podľa čistej logiky (teda duchovno nechávam teraz bokom) sú tvrdenia kreacionistov podstatne pravdepodobnejšie ako tie darwinistické (berúc do úvahy veľkosť a vek vesmíru, kde nutne nemôže byť Zem jediná planéta s inteligentným životom, to by bol zase čistý zázrak).

*

Kedže toto je príspevok o Zillmerovej knihe, budem sa teraz venovať jeho verzii (ktorá je bez debaty kreacionistická).

Zilmer píše, že život na Zemi má podstatne kratšiu históriu ako tvrdí Darwin a spol., bol tu svorený (pričom nerozoberá bližšie kým a prečo) za úplne iných atmosferických a životných podmienok a dospel až k prekvitajúcim a vyspelým civilizáciam. (Ako krátke podotknutie na okraj - kreacionisti nijako a nikde neprotestujú voči mikroevolúcii, ktorá znamená vývoj v rámci druhu, ako tu už bolo vyššie spomenuté.)

Zillmerova verzia veľmi ľahko a súčasne logicky vysvetľuje mnohé z otázok, ktoré som si často položila (a kladiem si ich veľmi dlho). Zároveň dáva odpovede aj na množstov iných podivuhodných nezrovnalostí v oficiálnej verzii ľudskej histórie. Počnúc neuveriteľnými znalosťami ľudí z dávnoveku (vrátane tých z tzv. primitívnych kmeňov) o vesmíre a Slnečnej sústave, z fyziky, chémie a iných oblastí vedy (a tak ďalej) a tiež všetky veľmi zvláštne nálezy po celom svete (z tu spomenutých indiánske kamene s rytinami a kostry obrov - podrobnejšie je o nich rozpísané v knihe).

No a tiež vysvetľuje sedem obrovských kráterov po dopade telies z vesmíru (nech už spadlo čokoľvek) a opisy celosvetovej potopy z Biblie a iných starobylých príbehov z celého sveta, ktoré sa vzácne zhodujú v tom, že sa udiala celosvetová katastrofa, a zároveň sa jemne líšia v podrobnostiach, ktoré presne zodpovedajú najmodernejším počítačovým animáciam toho, čo by sa dialo v rôznych vzdialnostiach od epicentra nárazov.

Pritom táto obrovská katastrofa sa nutne musela udiať, lebo veľkosť jednotlivých kráterov inú možnosť nepripúšťa, aj keby k nim prišlo jednotlivo (čo by potom znamenalo sedem katastrof).
Ak by chcel niekto namietať, že tie dopady z vesmíru sa mohli udiať v čase, keď ešte na zemi neboli ľudia, vyvstáva otázka, kde sa teda nabrali tak presné a podrobné opisy tejto udalosti. Nejakí pozorovatelia pri tom nutne museli byť.

Ak spoločne so Zillmerom predpokladáme, že v čase katastrofy na Zemi žili vyspelé civilizácie, vysvetľovalo by to znalosti starovekých národov. Niečo sa predsa len zachovalo, aj keď je veľmi pravdepodobné, že to boli skutočne len fragmenty pôvodných vedomostí.

Ak si totiž predstavíme, že by sa niečo podobné stalo teraz (keď tu znova máme vyspelú civilizáciu, ktorá je schopná lietať do vesmíru), z ľudstva by sa zachránil mizivý zlomok, a ten by sa ocitol bez všetkých dosiahnutých vymožeností v primitívnych podmienkach. V takej situácii by priemerný človek aj veľmi schopný vedec takmer isto kašľali na zachovanie vedomostí a snažili by sa spomenúť si, čo kedy čítali o survivalizme (ak vôbec čítali) a zháňali by prístrešie, nejaké jedlo a zdroj tepla.
(Skúste si to predstaviť - ocitnete sa len v tom, čo máte na sebe a pri sebe uprostred úplne zničeného sveta a máte založiť oheň. Ak nie ste fajčiari so zapaľovačom vo vrecku, máte big problém.)

Ďalšia vec je tá, že vyspelá civilizácia znamená úzku špecializáciu, takže jeden človek by bol schopný zaznamenať len malé percento vedomostí. Aj keby sa takto nazbierali čiastočné vedomosti z rôznych odborov (pričom ostatné by boli stratené), ďalším generáciam by to až tak veľmi nepomohlo (čo by vysvetľovalo značné vedomosti a súčasne vcelku primitívny spôsob života v zaznamenanej rannej histórii).

Navyše, vedomosti by sa zrejme spočiatku odovzdávali (ak by sa vôbec odovzdávali) väčšinou len ústne (z čoho nutne vyplýva skreslenie), a len vtedy, ak by zostal čas popri práci na zabezpečení najnutnejších prostriedkov na prežitie.
Ak by sa niečo predsa len zaznamenalo, museli by sa zápisy v priebehu vekov X-krát prepisovať (predsa len tisícky rokov mnoho materiálov bez poškodenia nevydrží), pričom by zákonite prichádzalo k ďalšiemu skresľovaniu informácií (keď pre nič iné, tak preto, že x-tej generácii by pôvodné záznamy prišli neuveriteľné).

Na steny jaskýň by veľmi pravdepodobne kreslila až tretia-štvrtá generácia preživších, ktorá by už v zabezpečení životných potrieb bola veľmi zručná, a teda by mala viac času. Kedže vzdelanostne by na tom boli biedne, kreslili by to, čo poznali z ich bežného života.

Čo sa týka datovania nálezov (údajne prastaré kosti dinosaurov a podstatne mladšie kosti predkov ľudí) -rádoby vedecké datovania sú veľmi nepresné, vedci si viac-menej cucajú z prsta, pričom sa vychádza hlavne z toho, čo bolo nájdené v ktorej geologickej vrstve, a ešte aj to darwinistom značne kríva (rozpísala som vyššie).

K neohryzeným kostiam dinosaurov - dinosaurie mäso mohlo byť nechutné či celkom jedovaté, a/alebo dávne civilizácie mohli byť výlučnými vegetariánmi (a k jedeniu mäsa by sa ľudia odhodlali až po katastrofe, keď pre zimu a tmu nebolo dostatok rastlinnej potravy, prípadne nebola vhodná alebo žiadna), a/alebo mohli dinosaurov považovať za posvätné zvieratá.
A našlo by sa asi aj viac celkom logických vysvetlení, ale na ukážku by tieto mohli aj stačiť.

Cintoríny zvierat sú plné mechanicky rozlámaných kostí, čo je pre človeka dosť problém, aj keby sa o to pokúšal ľudský Herkules. Všetky kosti sú bez známok ohryzenia kýmkoľvek (teda ani zubami iných zvierat), rozhodne to nie sú pozostatky z lovu.
Podstatne pravdepodobnejšia je Zillmerova verzia, že zvieratá (ktoré žili súčasne, nie v rôznych geologických dobách) pri potope "pozbierala" prívalová vlna, nárazmi o seba navzájom a tiež o skaly im dolámala všetky kosti (a utopila ich, pochopiteľne), telá navŕšila bez ladu a skladu spolu s naplaveninami pri pevnej prekážke - a tiekla ďalej.

No a ešte (ako som už rozpisovala vyššie), súčasťou udalostí, ktoré pri katastrofe nastali, bol rádioaktivívny dážď (zhubná radiácia však bola na rôznych miestach rôzne silná, zase v závislosti od vzdialenosti od epicentra).
Zase nutne nastali radiačné mutácie u zasiahnutých, a to na úrovni DNA, teda by sa genetické poškodenia odovzdávali potomkom. Tak by sa dali vcelku logicky vysvetliť nálezy pozostatkov rôznych vzpriamených poloľudí a tiež Adam a Eva a nás ako potomkov tých pár ľudí, ktorí katastrofu prežili bez ujmy na zdraví a génoch (alebo boli poškodenia len malé).
(Rovnako je možné, ak do toho zamontujeme aj učiteľov z vesmíru, že poloľudia boli nevydarené génové pokusy po katastrofe, pri snahe mimozemšťanov obnoviť možno takmer, možno úplne vyhynutý život - ale to už je naozaj ťažká špekulácia).

Ešte nejaké zaujímavé články:
http://www.milost.sk/logos/clanok/mlade-fosilie-v-prastarych-sedimentoch
http://www.mysteria.sk/readarticle.php?article_id=258
http://invivomagazin.sk/preco-datovanie-zlyhava_178.htm
http://druidova.mysteria.cz/UKAZY_VE_VESMIRU/Fiktivni_doba_ledova.htm

A ešte jeden film - veľmi pekné zhrnutie z rôznych oblastí nášho života a súčasne veľmi pekný pokec o vývoji nášho druhu a možnosti posunu na "vyšší level": http://www.youtube.com/watch?v=zNKHarmbJzk