Musíme si pomáhať?

Pomoc druhým je v spoločnosti vnímaná ako ušľachtilá a správna vec. To je aj pravda.
Nie je však pomoc ako pomoc. Ľudia sú totiž všelijakí.

Niektorí ľudia si myslia, že druhým pomáhajú, ale ich pomoc je vlastne trestom („Musí to byť takto a takto, lebo je to jediný správny spôsob!“), a/alebo vydieraním („Pomôžem ti, ale ty musíš urobiť toto a toto...“), a/alebo znásilnením („Pomôžem ti, aj keď ty moju pomoc nechceš!“).

Niektorí ľudia druhým síce pomáhajú, ale čakajú za to nejakú „odmenu“ - či už vďaku („Vidíš, čo všetko som pre teba spravil, a ty si to vôbec neceníš!“), a/alebo vrátenie požičaného („Ja som ti minule pomohol, teraz musíš pomôcť ty mne!“), a/alebo uznanie („Ja som pomohol tomu a tomu, a ešte aj tomu – vidíte, aký som šľachetný?“).

Pre mnohých ľudí je pomoc druhým samozrejmosťou a nečakajú za ňu nič. Tomu sa vraví nezištná pomoc.

Sú však aj takí ľudia, ktorí premýšľajú nad tým, či ich pomoc je to pravé, čo ten druhý potrebuje. Nebolo by lepšie, keby mu odporučili niekoho iného, kompetentnejšieho v danej veci?
Premýšľajú aj na tým, či ten druhý vôbec ich pomoc (alebo ich formu pomoci) naozaj chce. Nebolo by pre toho druhého vlastne lepšie, keby mu nepomáhali (alebo pomohli inak)?
Títo ľudia pomáhajú len vtedy, keď môžu a chcú – to je totiž najúčinnejší spôsob pomoci druhým. Pomáhať za každú cenu, len preto, že sa to (napr.) patrí, je duševný masochizmus.
Každý má plné právo pomoc druhému odmietnuť – a dokonca svoje odmietnutie nie je povinný ani zdôvodňovať.

Ponúknuť pomoc niekomu, o kom si myslíme, že pomoc potrebuje, je často potrebné. Mnoho ľudí totiž nedokáže o pomoc požiadať. Ak je však naša pomoc odmietnutá, treba to rešpektovať.
Nikto nie je povinný prijať našu pomoc, a/alebo prijať ju v takej forme, akú chceme a vieme poskytnúť. Nikto nie je povinný byť za našu pomoc vďačný, ani nám ju vracať, ani nás oslavovať.

Minule som si prečítala v maili, ktorý mi prišiel, krásnu a pravdivú vetu: „Naučila som sa, že dobro sa má konať, nie páchať.“
Ako vnímate pomoc druhým vy? Prečo pomáhate druhým? Pomáhate skutočne len vtedy, keď pomáhať treba? Nevnucujete niekomu váš spôsob pomoci? Čakáte niečo za vašu pomoc (trebárs len niekde potichučky niekde hlboko v sebe)?
Je vaša pomoc naozajstnou pomocou v pravý čas a na pravom mieste?

(Písané pre nanicmama.sk 29.11.2010)

Kategória:

Komentáre

Toto som napísala pred troma rokmi na iné diskusné fórum.
V texte som vtedy neuviedla moje štyri "zásady" pomáhania.

1. Požiadali ma?
Ak je odpoveďou ÁNO, prejdem k bodu 2.
("Požiadaním" môže byť aj to, keď vidím, že ktosi evidentne niečo nezvláda - napr. sa dcérka márne snaží zaviazať šnúrky na topánkach.)

2. Spýtam sa sama seba: "Chcem? Môžem?"
Ak je v oboch prípadoch odpoveď ÁNO, prejdem k bodu tri.

3. Poviem: "Toto a toto môžem pre teba spraviť. CHCEŠ TO?"
(Skrátená verzia pre očividné prípady typu zaviazanie šnúrok: "Chceš pomôcť?")
Ak je odpoveďou ÁNO, prejdem k bodu 4.

4. Realizácia.
(Len a iba to, na čom sme sa dohodli.)

Ešte sa mi sem hodí jeden príbeh Vlastimila Mareka (z knihy Návod na použití člověka).

Když v Polsku v roce 1981 nastolili stanné právo, mladí Poláci, žáci Seung Sahna, který již nemohl přijet, psali mistrovi, jak jsou na tom špatně a co že mají dělat. On jim napsal, že nic zvláštního, jen mají pokračovat v meditační praxi a v poklonách. Oni ale nepochopili a ptali se znovu "Co máme dělat? Poklony přece nemohou nic změnit. Pomozte nám."
A tak mistr napsal, že on sám, v Koreji, ve svých pětašedesáti letech, začal dělat místo 108 celých 500 poklon. Polákům to stále nedošlo a znovu žádali o pomoc. Mistr jim odpověděl, že začal dělat 1000 poklon denně.
A Poláci pochopili, zastyděli se a začali na sobě opět pilně pracovat.

Člověk přece nemůže skutečně a adekvátně pomoci jiným, dokud nepomůže sobě. Co nemůže ovlivnit, tím je zbytečné se trápit. Lepší je pracovat na sobě, abych pochopil, dosáhl osvícení, a pak přijdu na to, jak pomoci.

A niečo od pomoci aj od Helar (momentálne to intenzívne riešim): https://eprakone.wordpress.com/2010/06/13/o-bezchybnych-bojovnikoch-poma...

Ako vnímate pomoc druhým vy?

Nerada trepem o nicom, nie som typ "najlepsej jedinej"kamaratky, nerada pocuvam prazdne ponosy, opisy krivd, uprimne, nudi ma to. Moj pristup je, mas problem, pomoze ti, ked budeme hladat riesenie spolu? Len tak sa vyrozpravat, na to nie som velmi dobry posluchac

Prečo pomáhate druhým?

A preco nie? Pocit, ze robim spravnu vec? Je mne samotnej potom lepsie? Citim sa lepsim clovekom ?

Pomáhate skutočne len vtedy, keď pomáhať treba?

Nie. Som manipulator, panovacny clovek, casto je ta moja pravda najlepsie, ale liecim sa Smile

Nevnucujete niekomu váš spôsob pomoci?

O riadok vyssie.

Čakáte niečo za vašu pomoc (trebárs len niekde potichučky niekde hlboko v sebe)?

Sama seba presviedcam, ze nie. Ale tam kdesi hlboko na dne ega, asi ano.

Je vaša pomoc naozajstnou pomocou v pravý čas a na pravom mieste?

Snazim sa, som velmi racionalna a mam organizacny talent, takze , ked treba pomoc takehoto druhu, zvycajne som prinosom.

Tvoje 4 body su skvele. Takto cierne na bielom a jednoducho som si to zosumarizovala az z nich. Stopercentny suhlas.

O tom clanku od Helar sme uz diskutovali, tu sa neviem stopro stotoznit.

Tvoje 4 body su skvele. Takto cierne na bielom a jednoducho som si to zosumarizovala az z nich. Stopercentny suhlas.

No, ja mám takto zosumarizovaných kopec vecí. V podstate sú to moje "manuály", ku ktorým som sa dopracovala po rôznych skúsenostiach, riešeniach typu pokus-omyl, tuhom dumaní a študovaní a tak ďalej.
Takmer vždy sú mi moje "manuály" na osoh. Občas zlyhajú.
Čiže - stále treba korigovať.

Elin mi raz písala, že usudzujem z minulých skúseností. (Čo je v skratke náš spôsob učenia.)
A potom ma upozornila, že každý jeden moment našich životov (a všetko to, čo sa v tých momentoch deje) je úplne jedinečné, nikdy také ešte nebolo a už nikdy také isté nebude.

Hups!

******

O tom clanku od Helar sme uz diskutovali, tu sa neviem stopro stotoznit.

Hej, už som ho tu dávala, ale tu sa mi jednak hodil tiež, jednak nad ním naozaj usilovne premýšľam.
Zatiaľ som prišla na to, že "kľúč" zrejme bude hneď na začiatku Helarinho článku.

Don Juan vždy zdôrazňoval, že bojovník nesúcití s nikým. Pre neho “mať súcit” znamená priať si, aby ten druhý bol ako ty, aby žil tvoj život – a aby to dosiahol, podávaš mu pomocnú ruku. Najťažšia vec na svete je nechať iných žiť si svoj život. A bezchybnosť bojovníka znamená nechať iných byť a podporovať ich v tom, čím sú. To, samozrejme, značí, že im veríme, že aj oni sú bezchybní bojovníci…

Ale čo ak bezchybnými bojovníkmi nie sú? Potom sa musíme sami zachovať bezchybne a nekomentovať. Každý pokus z našej strany pomáhať iným je vlastne svojvoľný zásah, vedený naším vlastným záujmom.

"Najťažšia vec na svete je nechať iných žiť si svoj život. Každý pokus z našej strany pomáhať iným je vlastne svojvoľný zásah, vedený naším vlastným záujmom."

Ako som aj vyssie napisala, ked pomahame, urcite pomahame vlastne sebe, citit sa lepsi, uzitocnejsi a co ja viem aki. Pomahame, ked niekoho lubime, ked ho chceme chranit.

Pouc sa na vlastnych chybach, nabi si hubu, znic si zivot, zabi sa, ved je to tvoj zivot. Nechajme ho na pospas, je to jeho karma, osud, plan tohto zivota. Ja to budem pozorovat z dialky a tesit sa zo svojej duchovnej vysky?

Sedemnastrocna dcera sa zalubi do pasaka, necha skolu a rozhodne sa zit zivot prostitutky.

Pubertalny syn sa da na drogy.

Sestra sa zalubi do alkoholika, gamblera, chce s nim mat dieta, lebo on sa urcite zmeni.

Susedu a jej deti tyra manzel, nema kam ist, je na nom financne zavisla. Deti trpia fyzicky aj psychicky.

Zidov zo susedneho domu, s ktorymi sme roky boli priatelmi, maju odviezt do koncentracneho tabora, mam moznost ich ukryt v pivnici.

Velakrat sa nasa pomoc obrati proti nam, citime sa nepochopeni, lutujeme sami seba, niekedy nam to dokonca ublizi. Pytame, ci nam to bolo treba. Ale boli nam tu, v tomto svete nadelene dary alebo bremena ako svedomie, sucit, cestnost, asi to nebolo len tak.

Tusim som Sylus predbehla, citam na preskacku, co ma zaujme.

DirolWink

1. Ako vnímate pomoc druhým vy?
Ak ma požiadajú o pomoc a mám na to skutočne podmienky, prostriedky a chuť, tak potom pomôžem.
2. Prečo pomáhate druhým?
Pretože ma o to požiadajú, zatiaľ som ešte nemala žiadnu príčinu pomoc odmietnuť.
3. Pomáhate skutočne len vtedy, keď pomáhať treba?
To musia posúdiť tí, ktorým pomáham, ale nikdy nepomáham nikomu, kto o pomoc požiada, ak teda nerátam charitatívne zbierky, nosenie oblečenia do útulkov a pod. To je nevyžiadaná pomoc.
4. Nevnucujete niekomu váš spôsob pomoci?
Nedávam si žiadne podmienky, že ak som ja pomohla Tebe, nabudúce Ty pomôžeš mne, i keď zo žartu poviem kamarátke, ktorú častejšie brávam domov do neďalekej dedinky od nás, že keď budeš mať auto Ty, tak ma odvezieš Smile
5. Čakáte niečo za vašu pomoc (trebárs len niekde potichučky niekde hlboko v sebe)?
Nečakám a je mi skutočne nepríjemné, ak ma chvália, lebo si nemyslím, že odviezť kamarátku niekde, kde sa ona nedostane, je obrovská pomoc, nakoniec aj tak je to zištné, lebo benzín mi zaplatí. A chválu neberiem, lebo by to urobil každý, kto má možnosti a prostriedky.
5. Je vaša pomoc naozajstnou pomocou v pravý čas a na pravom mieste?
To naozaj musí skonštatovať druhá strana tých, ktorým pomáham.
Nerobím nič extra, mám voľný čas a vlastním auto. Ak chcem, tak idem trebárs aj do tej Žiliny, ak nie, poviem nie, Amálka si nájde niekoho iného, väčšinou však žiada mňa.