V akejkoľvek komunite, početnejšej ako dvaja jedinci, je potreba niekoho, kto danú vec vidí inak ako ostatní. A nielen vidí, ale aj to povie.
Bez opačného názoru totiž nie je diskusia, a myslím si, že názorové rozpory sú jeden z najlepších spôsobov, ako sa niekam "posunúť".
Ak si budeme všetci len navzájom ťapuškať, budeme mať síce taký hrejivý pocit pri srdci, ale - kam sme sa tak dostali?
No, nikam. Zostaneme stáť na mieste a opájať sa slastným pocitom VŠETCI si to myslia.
Má to malý háčik - nikdy si VŠETCI nemyslia to isté.
Ide len o to, či "opozičníci" svoj iný názor vyjadria, alebo radšej zostanú ticho. Ak z rôznych príčin nastane ten druhý prípad, v (akokoľvek malej či veľkej) komunite vzniká mylný dojem, že tam vládne jednota a súdržnosť, plus presvedčenie väčšina sa predsa nemôže mýliť.
Nuž, ale dejiny nás učia, že väčšina sa mýli tak často, až je to skoro pravidlom.
Keď som pri dejinách - pozerala som minule krásny film o kráľovne Alžbete I.. Vládla 44 rokov a jej éra je historikmi často označovaná za zlatý vek Anglicka. Bola jednou z najvzdelanejších žien svojej doby, plynule hovorila štyrmi cudzími jazykmi.
Na trón zasadla ako 26-ročná a jedným z jej prvých počinov bolo zostavenie kráľovskej rady, vedenej Williamom Cecilom, prvým barónom z Burghley. Vo filme je scéna, ako sa Alžbeta o zložení rady rozpráva s Wiliamom Cecilom, a okrem inému mu hovorí: "Sľúbte mi, že mi vždy poviete, čo si myslíte, aj keď budem chcieť počuť niečo iné."
Iní, menej vzdelaní a osvietení panovníci, ktorým ich ješitnosť nedovolila počúvať priamu reč, mali na tento účel dvorných šašov. Tých totiž za ich nepríjemné opačné názory mohli s rozbehom kopnúť do zadku a ešte im dvorná suita za to aplaudovala.
Doba sa zmenila, dvorní šašovia už nenosia bláznivo farebné čapice s roľničkami, ale stále vedú svoje priame reči, nepríjemne a vytrvalo nazývajú kačky kačkami, a stále sú za to kopaní do zadku, a stále za to obecenstvo aplauduje.
Málokto z obecenstva si však pritom uvedomí, že v skutočnosti tlieska svojej blbosti.
Pred pár rokmi som s priateľom preberala môj problém, s ktorým som už dosť dlho nevedela pohnúť. Priateľ sa zamyslel a potom povedal: "No, a nebude to náhodou takto?" A ja okamžite, bez premýšľania: "Ani náhodou, ani omylom!"
Priateľ mal toľko rozumu, aby odvetil: "OK, ako povieš", a našťastie som ja nebola až tak blbá, aby som začala s rečami typu: "To čo vôbec trepeš také hovadiny? Ako môžeš niečo také vysloviť? A ešte k tomu TAKTO! Sa okamžite uvedom, celý si trápny, hlúpy, neempatický a...!"
Jasne, časom sa ukázalo, priateľov postreh bol správny.
Na túto príhodu si spomeniem vždy, keď niekto oponuje, že ani náááhodou, ani omylom danú vec nevidím správne.
Možno nie, a aj preto si dávam sakra pozor, aby som neformulovala moje názory ako sväté a neochvejné pravdy.
"Druhá strana" sa však zvyčajne nijako nerozpakuje vykrikovať: "To čo si dovoľuješ? A ešte k tomu - AKO si to povedela!" No, po slovensky som to povedala, a tak, ako mi zobák narástol.
Chápem, že šaša je jednoduchšie a pohodlnejšie vysmiať, skritizovať do poslednej molekuly a ešte kopnúť do zadku, miesto aspoň desaťsekundového premýšľania nad tým, ČO hovorí.
Nie KTO a AKO, ale ČO.
Chápem aj to, že ak mám aspoň na moment pripustiť, že šašo má MOŽNO aspoň v niečom pravdu, tak súčasne musím pripustiť, že som sa MOŽNO v niečom z/mýlila ja. Veľmi nepríjemné, viem.
V podstate to znamená, že si mám priznať, že som bola aspoň malilinkým kúštičkom blbec.
Ale no tak, jaaaaa? Kdežeeee, to ten ŠAŠO je blbec, a ešte má aj krivý nos a pajdá na jednu nohu, a šušle, a treba mu to riadne vytmaviť!!!
Chápem, poznám veľmi dobre.
Bolek Polívka už vyše dvadsať rokov spieva o šašovi počmáranom, smiešnej figúrke, čo sa potkýňa o vlastné nohy a padá na svoj červený nos.
Ale veľmi správne sa pýta - čo bude, ak všetci dokopaní šašovia zmĺknu?
Ak nebude nikto, kto sa odváži nahlas povedať, že väčšina sa mýli?
http://www.youtube.com/watch?v=IZEO_VqfC7o
Koukněte na toho fintila,
pod krkem žlutého motýla,
zelenej klobouček do týla
šoupne si na bílou pleš.
I když ten tralalák padá mi,
hlavně že vyhrávám barvami,
hlavně že vyhrávám barvami,
zase jsem šťastnej jak veš.
Co po mne chceš, pravdu, či lež,
skus ty dvě rozeznat a pak se směj.
Barevný svět láme mi hřbet,
přesto chci být šašek počmáranej.
Ucho mi hryzou jak oplatku,
s rozběhem kopou mne do zadku,
tvrděj, že všechno je v pořádku,
když mi daj mizernej plat.
Když ale koukám se na lidi,
všechno tak černě zas nevidím,
všechno tak černě zas nevidím,
ještě se dovedem smát.
Takže se snad není co bát,
úzkost ma tlapy jak Cassius Clay.
Ten věčnej strach na miskách vah,
převážit chce šašek počmáranej.
Kampak tam ve věku rozumu,
strkat prý své nosy na gumu,
určitě od rumu z konzumu
tak strašně červené jsou.
Ptám se však tebe, náš osude,
co bude až tady nebude,
co bude až tady nebude
dojemně pitomá šou.
Bláhová šou, šaškové jdou,
barevnou naději vytřískat z ní.
Hledáme brod uprostřed vod,
my věční šaškové počmáraní.
Ptám se však tebe, náš osude,
co bude až tady nebude,
co bude až tady nebude
dojemně pitomá šou.