Uragán úľavný

Žila som mnoho rokov na stavbe, a teda echt na stavbe, betónovalo sa, búralo, a ja som musela v tom žiť, a tak je prirodzené, že som mala škatule s vecami typu, taniere, oblečenie, drogéria a lieky a ostatné sa prehadzovalo, z miestnosti do miestnosti, a ako život šiel, snažila som sa škatule nejako vyprázdňovať, eliminovať, zakladala nové obaly, fascikle, hrejúc si na hrudi presvedčenie, že ak by nedajboh k niečomu došlo, tak fascikel s rodnými listami a vysvedčeniami, schmatnem spolu s dieťaťom, a taštičkou s nejakým to zlatým vecom, a môžem kľudne unikať

A tak som vyhadzovala staré katalógy, hrabala sa v starých zdravotníckych zápiskoch a smiali sme sa s babúnom na lekárskej správe typu, má začervenané miesto, lebo ho asi čosi štiplo a si to vytlačil a niečo si na to dal, a aj tak to hnisá, hmyz to bude neznámeho pôvodu, fakt nekecám

A unylému juniorovi, čo si momentálne introvertne hovie vo fáze, síce neviem, prečo nemám rád celý svet, ale nástojím na tom, som vysypala pred nos, dve farebné škatule so zajačikmi, a hovorím ideme triediť, hmotné veci naľavo a papiere napravo, a môj dvojmetrový syn držal v rukách filcové belasé papučky, a aj červené a spýtal sa ma, prečo taká farebnosť a ja hovorím, nuž som demokratická matka, a aby si mal možnosť voľby, a junior sa neisto spýtal a ktoré som nosil a ja hovorím, ani jedny, lebo si mal tesne po narodení čongálu veľkú jak škôlkár, ale nie sú rozkošné, nosil si akurát toto, a podala som mu manchestrovú papučku len jednu, lebo druhá nebola.....
A tak sme triedili srdiečka, s nápismi milá mamička, a milý ježiško dokumenty, a raz tam bolo milí s mäkkým i, a perníkové srdiečko, a prapodivné umelecké vyjadrenia, juniorovej lásky ku mne, v rámci kadejakých príležitostí, a junior nevie kresliť a píše strašne, a aj list ježiškovi bol temer nečitateľný, a padal úporne celý text doprava, a ja mu hovorím ešte riadok a píšeš pravým koncom po lavici

A junior sa pýta, a to všetko som chcel? S úprimnou nechápavosťou akože dospelého človeka a ja hovorím no chcel a aj dostal, ty rozmaznanec, a junior poznamenal, no ale som ti za to vďačný že?:))))

A nechcela som robiť rozbroje, v našom náhlom súlade, a prešli sme k veciam hmotným, a ja držiac pračudesný útvar z dreva mu hovorím, toto si vyrábal s babúnom, a ten pračudesný útvar má tvar náhrobného kameňa, je tam nakreslený tulipán, asi, a opäť doprava zabiehajúci nápis, milá mamička, všetko najlepšie k MDŽ, a to ž tam už nie je celé, lebo sa nezmestilo, a junior povedal, fakt to tak vyzerá, ako epitaf Ja som bol asi Emo zakladateľ, mamičke na MDŽ vyrobiť náhrobný kameň, a ja hovorím, ale veď babún to vypidlikal a junior hovorí, tak som očistený a nevyzerám ako morbídny magor
Postupne sme si začali prehadzovať, ako plešatec vlasovú prehadzovačku, rozličné dokumenty rodinné, zápisky mojej prababičky, v zošitku čo nebola ani A5 ka a ani nič iné, s fľakatými doskami a čudným riadkom červeným, pod linajkami modrými, a tam bolo napísané, že kúpila kravu za 24 korún a prehodili sme výhybku a bola tam vkladná knižka babúnovej babičky, so zápiskami, čo vyzerali, ako keby si banka ctila svojho drobného prispievateľa a aj si ctila, lebo v tej vkladnej knižke bol zápisok, každý rok, že ďakujeme za vaše ctené peniažťoky, no dobre, nie takto, ale nejako podobne a prehodili sme výhybku a bol tam dokument, kde môj rozkulačený dedo súhlasí s novým titulom že roľník, a môže ešte aj z toho, čo mu zostalo, potom, čo mu ukradli všetko, ohromný majetok a zvieratá a stroje, teda je mu dovolené, platiť nejaké desiatky, alebo tak nejako.....

A dokumenty také, voňajúce čímsi korenistým, poskladané tak dlho, že ak ich nezaťažíte, poskladajú sa samovoľne nanovo, a projekt nášho domu, tuto, s utrhnutou štvrťkou, čo to asi emocionálne nezvládla, a pôdorys nakreslený ručne, jednoducho, takou sťa by trasľavou atramentovou čiaročkou, a doklad o tom, že babička má zľavu na električku do Viedne, a iná babička si kúpila truhlicu, za nemalý peniaz, zatiaľ čo syn inej babičky, dostal vyrozumenie, že môže používať titul tovaryš, a aj poľovnú skúšku porobil.....

Rozmýšľam, ako dávno, som sa na to nedívala, a neviem prečo, ale viem prečo, stále niet času na veci podstatné..........
a myslím si, že ak by horelo, okrem fascikla, s dokumentami a vysvedčeniami, a nejakým tým zlatavom, musím unikať aj s týmito vecami, lebo som ich ešte nepreštudovala, skoro neviem, čo tam je, a tak som asi hlúpa, lebo tam sú možno všetky odpovede na moje otázky, kto som, prečo som, aká som, možno som už dávno mala zapĺňať tie prázdne riadky pod červenou čiarkou, svojim vlastným tempom, svojim vlastným zakorenením sa v už aj tak pevných koreňoch, ako mladý výhon na vŕbe, čo šepká a šepká....svojimi vlastnými zápiskami o úcte k sile bahniatok, na šepkajúcich rodinných vŕbach....

O príjemnom pocite, keď ruka hladká bok kravky, mäkký a poddajný, sŕkajúc teplé mlieko, vlastnej súzvučnosti s dobytkom, ktorému na Vianoce pečieme oplátky s petržlenovou vňaťou, vďaku úprimnú im vyjadrujúc, a v nočnej, zimnej, vianočnej maštali sa o oplátky s nimi deliac, o maďarskom súkolí veľkomesta, švabachom písaným, navždy vrytom do ílovitej pôdy vinohradov cisárovnej Terézie, a chuligánskom nemeckom šajze, lebo je ťažké stavať domy na kopci, nosiac tehly na vlastných chrbtoch, o vôni sušených hríbov, husacej masti a aj o pohľade na hrad, nad Dunajom, možno jedinej istote v časoch zlých, a aj o margarétkach na lúke, kde unavení býci odolávajú náletom ovadov, a deti z nich tie upíriky odháňajú vetvičkami čerešní, a po tej drine, si chladia nôžky v potoku, plnom rakov, mlokov a čerstvej vôni búrky, čo ešte len príde.....