Chcela by som niekam odísť

Zabádala som v archíve, a našla som ďalší útekový článok, možno ste to už čítali.....

Chcela by som niekam odísť, kde nie sú krásne ženy,(nemyslím opticky), duchaplní a úspešní muži, a naopak, harpye a beznádejní chrapúni ....
Chcela by som niekam odísť, kde je len lávka nad potokom, malý domček s priedomím, kde by som hryzkala svoj ranný chlieb s maslom, na ktorom by sa priživovalo zubaté slnko, snažiac sa, o teplo, čo potrebujem, veselo kupčiac....
Bol by tam len potok a stará železničná trať, kde by raz za týždeň prepufkala stará lokomotíva, s jedným vozníkom, a zatiaľ, čo by nad potokom čerili vodu vážky, s modrými krídlami, lokomotívka by si odfúkla, a dymovým signálom by sa spýtala, ako sa máš, a ja by som si úľavne odfúkla tiež, a povedala by som dobre, lebo u mňa na priedomí by zastavoval vlak len na znamenie A v tom jednom vagóniku by boli ľudkovia, čo niekam idú, zamávali by mi a ja by som im odmávala, krivoľaký máv mojich unavených rúk, lebo mám úctu ku každému, čo niekam ide, lebo chce, lebo ešte chápe svoj cieľ....
A večer, keď by začali muchotrávky svietiť na cestu mojim bludným myšlienkam, by sa môj pes, čo mi stále leží pri nohách, nespokojne zavrtel, lebo by ma začala zase mátať moja kovadlina času a môj zaseknutý orloj....
Kovadlina môjho času ma dostala do rúk ako tenký zlatý prútik, čo sa s vyvalenými očami díva na svet a ja som nakreslila svoju predstavu, o mojom živote, podľa starého kalendára, kde v januári za stolom sedela nakreslená, krásna, vysmiata rodinka, a v júli bol obrázok kamarátov, opekajúc v nejakom lesíku, nad ohniskom, nejaký špekáčik a všetci vyzerali strašne šťastne...
Tak som zavelila kovadline môjho času, kuj zo mňa zlatý šperk, čo bude pýchou aj aktívnou súčasťou, všetkých mesiacov v kalendári, kuj zo mňa filigránsku nádheru, ktorú budú všetci milovať, a obdivovať
Lenže časom sa objavovali okolo mňa tvory, čo na kalendári nakreslené neboli, a svojimi hlodavými, krysými zubami, mi prehrýzli diery do môjho filigránsky ideálneho, zlatého sveta, a ja som zmenila vzor, a povedala som kovadline môjho času, urob zo mňa pevnú kľučku a zámok, aj s kľúčom, vo dverách, ktoré proste musím čas od času zamknúť, a kovadlina povedala, že to zo zlata nejde, a v syčiacom procese môjho zrenia, pridávala tvrdé prímesy, až naozaj zo mňa ukula kľučku a zámok, so svojráznym kľúčom....Mosadzný stav mojej duše bol pevnejší, než ten zlatý, ale ja som cez hluk tých, čo sa ku mne, cez moju bránu, dobíjali baranidlom, prestala počuť jemné klopkanie ľudí, čo ma prišli navštíviť len preto, že so mnou chceli byť....Otupela som...
A potom nastal čas, keď sa v mojej pevnej bráne vyvalili pánty a ja som povedala kovadline môjho času, ukuj mi brnenie, z ocele, a ona ukula, cez úzky priezor som sledovala šípy a delové gule, čo ma zbytočne zamestnávali, ale nevidela som ľudí s harmančekovou kytičkou, čo sa ani nedostali do môjho bojového priezoru, lebo som bránila svoju pevnosť....
Zatvrdla som, stále v brnení a v bojovom poli som prestala byť schopná súcitu, riešila som stále útočný predvoj, ale to vzadu, čo proste len čakalo, kým dobojujem, som zanedbávala...Ajku, Dodka...moje vo filigránskych časoch spriaznené duše...
Ukuj mi orloj, povedala som kovadline môjho času, budem srdcom, súkolím, budem olejovať svoje ozubené kolieska olejom, porozumenia, odpustenia, krásy, zdieľania, súznenia, a okolo mňa, srdca orloja, čo je zdanlivo tvrdo kovový, budú nakúkať cez okienko môjho srdca, len sošné bytosti, čo zazvonia a bude im otvorené, čas bude hybnou silou, dobrá vôľa mechanizmom, a tie sochy, budú krúžiť plynulo okolo mňa, sochy s názvami mám ťa rád, chýbaš mi, ako sa máš, pomôžem, ......buď so mnou, pomôž mi, vypočuj ma, poraď mi.....
Ale osud je nesmierne neurotický démon, nemal už na moje orlojové súznenie nervy, tak praskli presýpacie hodiny, môjho času pokojného a do môjho orlojového súkolia sa nasypal piesok, čo ma unavuje, len namáhavo hýbem svojimi ozubenými, teraz už škrípajúcimi kolieskami, a v okienku môjho srdca, duše a aj peňaženky, sa zrazu zjavujú mne cudzie sošky, s názvami ty máš, ja nie, daj, si zlá, aj keď dávaš, nerobíš to nezištne, ty si to spôsobila, ty si na vine, si smiešna, neotravuj, ty si urobila zlé rozhodnutie......nedám, nepoznám ťa, zrazu ťa nemám rád....
Tak som kovadline môjho času povedala, ukuj mi pokoj, ale ona bezradne rozhodila rukami a povedala, daj mi schému a rozpis materiálu, a inak, tiež už ma unavuješ Pokoj neviem ukovať, fakt nie, povedala už tiež na mňa nasratá, kovadlina môjho času....
Chcela by som niekam odísť, alebo aspoň padnúť na dno oceánu, pod príjemný koralový útes, pridružiac sa k slepým a hluchým lastúram...
Nado mnou by sa krížili životné prúdy, ale mne by to len jemne omývalo tvrdú škrupinu, len sem tam by som otvorila škáročku svojho pokojného sveta, nasajúc pieskové zrniečko, okolo ktorého by som si plietla svoje perlorodné pokojné vrstvy, a niekedy by to zrniečko bolo červené od krvi, ak by nado mnou žraloci diveli, a niekedy by bolo len modré, ak by sa vyliali diaľavy, čo ešte nepoznám, z rohu hojnosti, nad moju ulitu, a niekedy by to pieskové zrnko bolo žlté, od žlče, čo niekde mimo mňa kypí, a niekedy čierne, od smútku, čo by sa len farebne dotýkal mojej perly, nakoniec tak dúhovej, až by som dúhovo pookrela...
Chcela by som niekam odísť, ale nemôžem, tak dávam inzerát:
Kúpim schému, rozpis materiálu a aj mapu, pre moje pokojné geriatrické bytie, už kvôli mojej bezradnej, nudiacej sa kovadline, nech má čo robiť, marfa lenivá A zaplatím perlami, začínam na svojej perlorodnosti tvrdo pracovať, už hádam zajtra.....