Zacnem teda novy blog o psoch. Od malicka milujem vsetky zvierata, dokonca aj zaby a hady, bojim sa len pavukov, teda hnusia sa mi. V ZOO mam najradsej hrochy, nekonecne dlho sa dokazem pozerat, ako taka neforemna ozruta ladne plava aj pod vodou. A su uzasne, ked zivaju. K mackovitym selmam mam nevyjasneny vztah, ja som strasne panovacny clovek a oni su take independent (tusim nezavisle, ale independent je lepsie). Su majestatne a nevypocitatelne, aj tie exoticke aj domace. Macka je a zostane selma a pan/i domu. Pes je partner, najlepsi kamarat, ochranca a posluchac.
Od malicka som chcela psa. Vzhladom na nas sice tehlovy, ale predsa bytovkovy byt, mi to nasi nedovolili. Zduvala som sa, plakala som, nepomohlo. Po ZS som urobila druhy pokus, chcela som ist na stredne uciliste do Brna - chovatel exotickych zvierat, ale to sa do nasej intelektualnej rodiny nehodilo. Potom som sa vydala a do nasho rodicovskeho bytu, ktory som zdielala uz len s maminkou, som postupne priviedla manzela, syna a dceru.
Snivala som znova o psovi, vzhladom na preplnenost nasho bytu, len snivala. Vybrala som si miniaturneho bradaca, lebo netrati chlpy, je velmi inteligentny a absolutne oddany svojmu majitelovi (teda mne).
Vydala som sa za muza, ktory vzhladom na nase telesne dispozicie ma na rukach nosit nemoze, zato mi splni, co mi na ociach vidi. Tak dobre, niekedy to nie je na ociach, ale vyzadovane dost hlasno, az velmi hlasno. Jednu sychravu jar som sa nemohla dostat z prechladnuti a ked som sa raz opat vracala od lekara, oproti mi kraca moj muz. Mal evidntne zlomenu ruku, lebo mu tak cudne visela v rukave. A co tu robi, ked ma byt na sluzobnej ceste, urcite mal autonehodu. Ja so svojim skepticizmom, vzdy vytvaram najcernejsie scenare. Prisiel az ku mne a miesto zlomenej ruky, spod pazuchy vykukala chlpata sediva hlavicka so zvedavymi ciernymi gombickami oci.
Poznate ten pocit, ked sa vam zda, ze od radosti explodujete, mate chut jacat. Ja teda mavame tieto stavy dost casto, rovnako ako casto jacim od zlosti. Prijemne to povahove crty pre najblizsie okolie. Ked som si psiu slecnu vyobjimala, nasu malu bradacku, ktora dostala meno Dorka, pustili sme ju na zem a ona smelo objavovala okolie, hned na zoznamenie zahryzla do nosa susedkinho psa.
Potom ma premkli obavy, co povie moja mama, celozivotna odporkyna psa v byte. Vahavo som prekrocila prah s vyrazom prvacky, co si roztrhla nedelne biele pancuchy a ukazala som jej Dorku. Mama okamzite zacala zhanat stare osusky a deku, aby steniatku nebolo zima, odniesla si ju do izby a polozila na svoju postel, naozaj na svoju postel. Su v zivote zvraty, ktore su naprosto neocakavane a nepochopitelne a toto bol jeden z nich. Dorka v mame nasla svoju opatrovatelku a ochrankynu.
Muzicek vyrobil steniatku nadhernu budu z krabice, ktoru Dorka zacala ostrymi zubkami systematicky likvidovat. Prva noc mala byt kriticka, bude plakat za matkou, dali sme jej do budy handru darovanu jej majitelkou, s vonou matky a budik, ktoreho tikanie, malo pripominat tlkot srdca. Stena spalo ako v oleji asi do druhej v noci, ptom sa chcelo vybrat na obhliadku bytu, Ked narazilo na zatvorene kuchynske dvere,zacal cirkus. Vydavala celu skalu zvukov podobnych sirene. Moj muz, ktory k nasim detom nevstal v noci jedinykrat, ulozil sa k nej na tvrdu kuchynsku lavicu. Takto hrdinsky vydrzal niekolko noci, stena po nom liezlo, hryzlo ho, vesalo sa na pyzamo. Potom sme kapitulovali, Dorka sa prestahovala do spalne, do nasej potele, zakutrala sa medzi nas a spala bez pohnutia. Len ked som sa v noci zobudila na cudne zvuky, ked sa zubkami snazila otestovat pevnost zaclony, noc bola najlepsim casom na objavne vypravy po byte.
Takto sa zo mna stala psickarka, zvlastna to odroda ludi, ktori maju k sebe blizko. Dokonca som zasla tak daleko, ze som zacala posudzovat ludi podla toho, ako sa pacili nasmu psovi. Je to uz 16 a pol roka. Dorka si uz veselo beha v psom nebi, ale este o nej napisem. A aj o Dorke II.