Trocadero – Eiffelovka- Invalidovna-Centre Pompidou- Le Marais zidovska stvrt

Na Eiffelovku sme sa vybrali cez park Trocadero. Precitala som si, ze odtial je na nu najkrajsi vyhlad. Smola bola, ze bud bol park v rekonstrukcii, alebo tu tiez nieco chystali k 14. julu, narazili sme na ploty a zatarasy. Na velke schody veduce do parku a k rieke sa nedalo dostat, zato Eiffelovka tam stala ako na dosah a ja som na nu hladela a hovorim jej, ze som ju uz videla tolkokrat od pohladnic az po filmy, ze mi pripada ako stara znama. A potom mi zacali vrtat v hlave tak cudne myslienky, ze preco si mesto s tolkymi uzasnymi palacmi, kostolmi, nabreziami, zakutiami, parkami zvolilo za symbol tuto kovovu konstrukciu. Mozno ju mal dat pan Eiffel predsa len rozobrat a nechat vyhlady na mesto z kopul katedral.

Tak sme sa ciastocne parkom, ciastocne plotmi dostali az k jej pevnym slonim noham a pozorovali sme vytahy posuvajuce sa hore. Trpezlivo sme si vystali dve hodiny v rade, najprv na listky, potom na osobnu kontrolu a potom na vytahy. Spolocnost nam spestrovali dve dievcinky s akymisi peticiami pre nejake postihnute deticky. Akosi nedokazali vysvetlit o co ide, len podpis a podpis. A ja som jej hovorila, ze som z casti sveta, kde ked myslis, tak nehovor, ked hovoris, tak nepis. ked pises, tak nepodpisuj. Ak podpises, tak sa necuduj. Zacali byt agresivne a dvihali hlas a strkali mi pero, ale potom sa tam objavili policajti a dievciny zmizli ako gafor. Tak som mozno nepodporila dobru vec.

Na vezu sme sa vyviezli a znova som sa ubezpecila, ze Pariz by bol bez nej asi krajsi. Lebo je uzasny. Budovy s dusou a so srdcom tak pekne naskladane v zeleni a cez to sa vlni rieka. Cestou dole vo vytahu sme sa viezli so skupinkou Slovakov, podla reci kdesi priamo zo srdca Slovenska. Zabudli nasinci, ze sa na tejto vezi stretava cely svet a isti si celkom, ze im nikto nerozumie, riesili si rodinne problemy, hodnotili ludi okolo, aha, pozri na ten jej prsten, to je, co. A ta stara krava sa neposunie a neposunie. Tak mi nejako zahanbene prislo a prvykrat v zivote som sa prihovorila mojmu synovi po anglicky, hoci aj hluchy musi pocut, ze to nie je moj rodny jazyk. A citila som sa trosku ako zradca, odrodilec.

Z veze sme odkracali k Seine a absolvovali sme taku malu rekapitulujucu plavbu na vyletnej lodi.

Presli sme cez Marsove polia a najedli sme sa v malej zahradnej restauracii, skor bufete, uprostred zelene, v tieni stromov, s cervenymi kockovanymi obrusmi na okruhlych stolikoch. Nas syn si objednal hotdog a tak som videla francuzsky hotdog – obrovsky kus bagety naplneny asi troma parkami a tesila som sa, ze si francuzski patrioti aj tento americky vymysel pofrancuzstili a mali sme aj kopec salatu a slane aj sladke uzasne palacinky a samozrejme kavu, skvelu kavu.

Odtial sme sa pohli smerom k Invalidovni. Dal ju postaivt Ludvik XIV tusim ako nemocnicu, ci ubytovnu pre ranenych a starych vojakov. Dnes je tam vojenske muzeum, ktore sme prebehli, ked uz bolo v cene nasej muzealnej permanentky,ale hlavnym cielom bol Dom so zlatou kopulou, ktora na vas ziari pri pohlade na Pariz zvrchu. Je to velmi pekna vojenska kaplnka a v jej podzemi je pochovany Napoleon. Nemohli sme tohto maleho velkeho Francuza vynechat.

Vecer sme stravili tulanim sa po starej zidovskej stvrti La Marais. Este pred tym sme si zvonka obkukli rurami obtocene Centre Pompidou. Ked som chcela zatiahnut mojho manzela dovnutra, lebo je tam vraj najvacsia zbierka moderneho umenia, striaslo ho a povedal, ze impresionisti stacili, tak sme len chvilku posedeli na namesti a postudovali plagaty o prebiehajucich vystavach. La Marais ma zvlastnu atmosferu umeleckych obchodikov, muzei, ci synagog. Do jednej z nich sa nahlili muzi s jarmulkami a bolo to take tajomne.

Ulicky obcas prerusia male parciky. Cez zeleznu krasnu branu vojdete do sna, malicke namesticko s fontankou, kvetmi, stromami, tichucke a cistucke. Ludia sedia na lavickach, citaju, ci len tak hlbaju a niektori samozrejme textuju (a niektori chrapu, vsak Babun). Je to akoby ste vosli do ineho sveta, kde zastal cas.

A potom sme sa zatulali do zivej ulicky plnej barov, restauracii, mladych ludi a smiechu. Trosku cudne mi bolo, ze vsade su len muzi a potom som si vsimla muzsky par v objati a aj druhy a dvaja sa v bare vasnivo bozkavali a na jednej streche viala duhova zastava. Tak cudne som sa citila, snaziac sa necumiet ako tela na nove vrata. Tak nejako mensinovo, priam exoticky v tomto veselom a evidentne stastnom cisto muzskom svete, trosku ako cernoch v kosickej elektricke.

A potom sme sa odviezli metrom do hotela, mojim oblubenym metrom a zacala som balit, saty, topanky, darceky a spomienky a vdaka HZS som si teraz aspon nieco zachytila na papier, vlastne harddisk, ci kam to ukladam. Nieco malo, lebo srdce a dusu Pariza nemozno opisat, nafotit, nafilmovat ani namalovat, tu treba zazit.