Byvali sme na Montmartre, k bazilike Sacre Coeur sme to mali dve minuty. Parkrat sme sa tam presli vecer len s manzelikom, ked nas pubertak potreboval prekonat internetovy, socialnosietovy abstak a ostaval v hotelovej izbe.
Je to povabna cast Pariza, prepchata ludmi, aspon v tomto vysoko sezonovom obdobi. Na schodoch posedavali hluciky turistov aj domacich, vecerali syr a vino. Podnikavci tam predavali nielen vodu, ale aj pivo a vino. Bolo tam plno, veselo a hlucne. Postaval tam klavir s napisom, hraj, som tvoj. A ludia hrali a bolo to krasne. Vysoko na poulicnej lampe predvadzal show na tyci s futbalovou loptou mlady cernoch. A do toho zvony katedraly. Uzaasne.
Dojem trosku kazili pocerni predavaci vselicoho. Tento rok leteli povrazkove naramky a privesky eifelovky. Najma ti povrazkovi boli nesmierne otravni, v rojnici sa rozostavili na pristupovej ceste a snazili sa priviazat vam na ruku aspon tri tie naramky, aby od vas vyludili euro za kazdy. Boli drzi, spinavi a veseli. Moja sestra po sokujucich zazitkoch u nas v Calgary, kde nechavame odomknute auto s nastartovanym motorom, ked vybiehame do obchodu, detske bicycle a buginy na prijazdovej ceste k domu a zeny nosia kabelky zasadne otvorene, kde ked do niekoho omylom vrazite, on sa vam s usmevom ospravedlni, mi kladla na srdce, ze doklady a peniaze si mam vlozit najlepsie do podprsenky, alebo prisit niekde na telo a vzbudila vo mne pocit, ze kazdy nas v Prizi bude chciet okradnut. Neokradol, ale fakt som si davala pozor.
Mladych naramkovych predavacov moj pohlad odradil. Nas syn mi hovori, ze aj v restauracii sa tvarim ako obchodna inspekcia. Ked sa on tvari ako kakabus a pytam sa ho, ci je nahnevany, zvykne odpovedat, nie to je moj prirodzeny pohlad, to mam po tebe. Na rozdiel odo mna, vyzera moj manzel ako nieco medzi dalajlamom a mr. beanom. Jeho pozitivna tvaricka okamzite zujala naramkarov a s veselym potlapkavanim sa mu prihovarali. Ignoruj ich a pod, nakazovala som mu. Ked som sa po piarich krokoch otocila, uz som ho nevidela, len nepriestrelnu gucu asi desiatych hlucnych mladikov. Okamzite mi doslo, ze v strede je moj pozitivny muz s nasimi pasmi a celou nie az tak malou hotovostou. Vletela som tam ako srsen s huronskym, vypadnite, ale okamzite. Mladi muzi ma upokojovali a ten moj mi povedal, ze som paranoidna.
Vyuzijuc to, ze synator nie je s nami, tulali sme sa aj po vykricanych castiach Montmartre okolo Moulin Rouge. Mnozstvo sex kabaretov, striptizovych barov, peep shows, sex obchodov, plno a veselo, ako asi vsade v Parizi. Napodiv, moj manzel sa tam citil dost nesvoj. Ja som kukala ako puk. Nemam s podobnymi atrakciami velke skusenosti, tak som sa srdecne usmievala na hostesky lakajuce zakaznikov. Takmer vsetky boli v mojom veku a mna celkom bavila predstava, ze namiesto plnenia skumaviek v chemickom laboratoriu, alebo ucenia prvych pismeniek v mojej skolke, stojim tu takato nalicena ako papagaj, v minisukni s celulitidovymi stehnami, ktovie aka je to kariera.
Do vnutra baziliky Sacre Coeur sme sa vybrali v jedno rano vsetci spolu a potom sme vyliezli do kopuly. Rovnako ako pri Vitaznom obluku, nelutujte nohy a par eur, pohlad zhora je nepredstavitelny. Neda sa to opisat, len tolko, ze aj pubertak povedal, ze je to cool.
Na Versailes som sa strasne tesila. Na zaciatku sme si kupili permanentku do muzei. V prvu nedelu v mesiaci su takmere vsetky parizske atrakcie zadarmo, kedze my sme mali vstup volny vsade, zvolila som na tuto nedelu navstevu Versailles. Logicky som vyvodila, ze vsade budu navaly a tu sa to po tom velkom areali rozplynie. Nerozplynulo. Darmo sme mali listok, v rade na osobnu kontrolu, cez ktoru musite prejst takmer vsade, sme stali dobru hodinu. Tie kontroly su typicky francuzske, povrchne a nonsalantne. Prejdete cez detektor na kovy a velky cernoch v obleku sa hrozivo tvari, tento model sa opakoval v kazdom muzeu. Kazdy turista si v tych horucavach niesol flasku s vodou, ci v nej ma aceton na znicenie neocenitelneho obrazu alebo postele Marie Antoinetty, to nikto neskumal.
Palac vo Versailles si budem pamatat ako more ciernych japonskych hlaviciek vo vyske mojej brady a lakte hlucnych Rusov stuchajuce ma raz do boku, raz do chrbta. Japonske sprievodkyne preliezali oddelujuce povrazy, svojimi slenicnicami nad hlavou, ako rozpoznavacim znakom pre svoju skupinu mavajuc, mleli a mleli. Asi po dvoch minutach v tej tlacenici som to vzdala. Pretlacili sme sa cez vsetky miestnosti, obzerali fresky, obrazy, ci pohlad z okna do zahrad. V zrkadlovej sale sa to trosku rozptylilo a po par slobodnych nadychoch sme sa mohi kochat.
Do zahrad sme vstupovali uz znacne znechuteni, vystali sme si rad na zachod aj kavu a bez chuti sme sa tulali. Zvrchu vyzeraju nadherne, zdola zanedbane. Mojho stoickeho muza vytacali droty elekrickeho osvetlenia obtacajuce krasne sochy a fontany, nedbalo a neesteticky. Zucastnili sme sa hudobnych fontan, aj to by sa chlapci z Verssailles mohli prist naucit robit hoci do Kosic. Fontany su okrem tejto hudobnej show odstavene, co zahradam na krase rozhodne nepridava. Hladali sme dedinku Marie Antoinetty, o hanbu, nenasli sme ju. Urcite to bola suhra horucavy a davov otravnych turistov (fakt nechapem, preco kazdy musi ist do Pariza :-), ale zamok Versailles ma sklamal.