Luxemburske zahrady–Pantheon-Sorbona-Notre Dame- Conciergerie-Sainte Chapelle-Museum d’Orsay

Toto bol program nasho prveho dna. O vsetkych tychto nadhernych miestach si mozete precitat vela,vela a najlepsie je ich osobne navstivit.

Luxemburske zahrady obkolesuju jeden z palacov Mediciovcov. Dnes tam myslim sidli cast francuzskeho parlamentu. Zahrady su nadherne udrziavane, s prekrasnymi kvetinovymi zahonmi, jazierkom aj znamou fontanou Medici. Co mna zaujalo najviac su nadherne gastanove aleje a gastanove stromy maju koruny vytvarovane do kvadrov. Stretli sme sa s tym v Parizi viackrat, posobi to bizarne.

Pantheon je vlastne velka hrobka pre slavnych Francuzov od Francuzska. Su tam pochovani bardi francuzskej revolucie. K tym nemam vyhraneny vztah. Je tu pochovany aj pan Braille, ktoreho pismo pripominajuce azurku otvorilo horizonty nevidiacim a manzelia Curiovci, ktorych hrobky ma ako byvalu chemicku stavovsky zaujali. Po nich je tam este kopa pripravenych prazdnych miest.

Od Pantheonu sme sa ulickami popri vykladoch nadhernych obchodikov s vinom, ci syrami, takymi tymi obrovskymi kruhovymi bochnikmi, dosuchtali k Sorbone. Tulali sme sa pomedzi univerzitne budovy. Bol jul, ale postavali tu davy studentov s akymisi tlacivami v rukach. Uporne na nich cosi studovali, niektori sa objimali, niektori sklamane plakali.

Ulicky nas priviedli ku kostolu svateho Severina. Neviem, ci je niecim vyznamny, ale je velmi pekny. Do kolien ma dostavaju aj parizske cinzovne domy, vysoke, vysoke s kvetmi v oknach a na uzkych balkonikoch a stromami na stresnych terasach. Take romanticke, ale take romanticke.

Tesne pri Seine, uz rukou mozete dociahnut Notre Dame, je park Square Rene Viviani. Krasny parcik s pergolamii ruzi a bezplatnym WIFI. Nas synator kasluc na Notre Dame usilovne kontroloval FB, lebo uz tam nebol asi styri hodiny a ktovie, co medzitym povedala Nicol Jordan a Jordan zase Kaylie. A znova musel tieto kanadske slecny neopustiace hranice Alberty ubezpecit, ze Pariz je chaoticky, opluty a nudny. Nahlas nikdy neprotestoval, lebo som mu uz preventivne pred odchodom slubila, ze ak mi svojim pubertalnym pristupom pokazi dovolenku, tak mu zabavim mobil, i-pod, pocitac, laptop a este ho aj vyfackam.

Pri fontanke zastal mlady cernoch. Z ruksaku vytiahol uhladne zabalenu zubnu kefku a pastu a 5(slovom pat) minut si cistil zuby. Potom kefku a pastu uhladne zabalil, uhladne si vybalil hamburger, hranolky a ine dobroty, najedol sa a hadajte co potom. Uhladne zvysky zabalil zahodil, vybalil si uhladne zabalenu kefku a zubnu pastu a co, no umyval si zase zuby. Potom kefku… a to ste uz citali.

Ja som medzitym znarodnila synov mobil a svoje nadsenie z Pariza som tlmocila mojej absolutne frankofonnej, Francuzsku a francuzstine oddanej sestre v Bratislave. A taka som bola hrda na ludstvo, ze ja sedim v parku pod Notre Dame, ona v kuchyni v Petrzalke a klebetime spolu.

Potom Notre Dame. Zvnutra ma trosku chram sklamal, ale zvonka, ludia zvonka, to je, no to este ste len hrdi na ludstvo, co dokazalo.

Popri Seine (tam nastal moment odpluvnutia) sme sa vybrali smerom ku Conciergerie. Je to obrovsky komplex, kde je umiestneny aj justicny palac, do ktoreho sme omylom vliezli a mlady, krasny ochrankar nam velmi slusnou anglictinou vysvetlil, ako a kam dalej. Conciergerie je najstarsi parizsky kralovsky palac a v case revolucie sluzil ako vazenie aj pre Mariu Antoinettu, tesne pred jej popravou. No, radostne miesto. Sucastou tohto komplexu je aj prekrasna farebna Sainte Chapelle.

Vratili sme sa na druhu stranu Seiny a po pobrezi sme sa presuvali k Muzeu d’Orsay. Prechadzali sme pod niekolko mostov. Na nabrezi predavali v stankoch stare knihy, siatrikove antikvariaty. Milujem antikvariaty, vacsina knih bola vo francuzstine, ale od ich zazlknutych listov a staromodnych ilustracii som sa nevedela odtrhnut. A na rieke houseboaty. Normalne s vysadenym travnikom, zaplavou kvetov. A na jednom ucitelka malovania, davala lekciu svojim trom ziackam. Nakukala som z brehu do okien jej plavajuceho domu, zaplnenych soskami a obrazkami. Ta snad zije svoj sen.

O kus dalej zrazu zmatok. Nejaky so zivotom nespokojny skocil z mosta. V momnete sa na muriky navesali strapce divakov. Za par minut prisla sanitka, policajti. Mlady muz sa netrafil do vody, ale na kamenne nabrezie. Napodiv sa krivkajuco postavil, obkolesili ho paramedici, aj policajti. Za chvilu ho uz odvazala sanitka. Cudna senzacia popoludnia.

Muzeum d’Orsai. Vopred sa ospravedlnujem vsetkym milovnikom vytvarneho umenia a impresionizmu zvlast. Lepsie bude, ak tuto cast vynechaju. Bolo mi o tomto muzeu povedane, ze ho nemozeme vynechat. Je tu tusim najvacsia zbierka impresionistov. Pre mna bol do tohto dna tento smer predstavovanym pastelovymi farbami Moneta, neznymi kvetinovymi krajinkami a damami so slnecnikmi. Ciastocne sa pod nase dojmy podpisala unava, horucava a uz ziadnymi hrozbami nezastavitelna otravenost nasho pubertaka. Monet aj Manet, Cezanne, Renoir, Pissaro… Cestne slovo, som sa pokusala vidiet ich obrazy ako krasne, ale nedalo sa. Sokoval ma najma Cezanne, jeho desive ranne obdobie a o niekolko sal dalej jeho neskore rovnako strasne obdobie. Citala som si tie slavne mena a takmer som sa stipala, stojis pre ich originalmi. Zial nezapacili sa mi ani o trosku viac. So zaujmom som sledovala pana, ktory so znaleckym odstupom s predstieranou, ci skutocnou zalubou, minuty hladel na priserne biele tvare s evidentnym dementnym vyrazom a vypulenymi ocami na jednom z Cezannovych obrazov. Jedine, co ma napadalo, ze keby som tuto prisernost predala, sme v suchu do konca zivota. Tak neviem, ci som naozaj taky umelecky primitiv a analfabet, alebo cisar je nahy.