Ty si sa narodila ako nas novy princ? Mam zajtra necakane volno, skolkarski rodicia sa rozhodli odist na dovolenky, euforicku naladu, tak podme na ten Pariz. Sadni na terasku a preskoc par kilometrov do mesta na Seine (jasne, ze som si na Teba pri pluti spomenula).
Je prvy vecer, nieco pred polnocou. Sedim na balkoniku hotela Bearnais v centre Montmartre, ulicku pod Sacre Coeur, nohy na zabradli a k tomu moja uz spomenuta duhova vecera - modry plesnivy syr, ruzove vino, cierne a zelene olivy a tepla bageta, tepla cerstva bageta, hoci je kratko pred polnocou. Aj parizsky Carrefour frci na inej vlne ako jeho odnoz na Slovensku. Na chodniku cupitaju niecie podpatky na macacich hlavach, ozyva sa smiech. V restauracii vedla uz zavreli, ale personal sa dalej bavi, vonku na stoliku flasa s vinom, pospevuju si a vykrikuju a potom sa vybozkavaju a postupne zhasinaju. A aj ich uplne drzo pozorujem a usmievam sa a vobec nevyzera, ze tu je bezny vecer pracovneho tyzdna.
A potom sledujem resturaciu oproti, prisuvaju stolicky k poulicnym stolikom a privazuju ich retazou. Harmonikar este dohrava take francuzske, presne ako vo filmoch. Hral tam cely vecer za par drobnych, alebo za nic. Krasne, hravo a obcas clivo, sentimentalen, parizsky.
Opat cupitaju kroky, na ulicu uz padla tma , ale mne sa nechce ist dovnutra. Mlada zena, krici, gestikuluje, ohana sa kabelkou, dva kroky za nou mlady muz, snazi sa ju chytit okolo pliec , ked sa mu to podari, umlci jej hnev bozkami a uz sa zase smeju, nahlas a blaznivo a kaslu na to, ze je polnoc. V dome oproti sa rozsvecuju svetla. Majitelia sa asi vracaju domov neskoro. Otvaraju sa balkony apartmanov, vynaraju sa fajciace postavy, vnutri sa pohybuju tiene, sledujem ake obrazy maju na stenach. Niekto si oblieka nocnu koselu, ci vlastne kosielku.
Akoby sa predo mnou odvijal film. Pariz ma dostal, prvou vonou, prvym smradom, krikom a smiechom, taka divna, hlucna, nesputana pohoda. Zajtra zaciname Luxemburskymi zahradami, ja som v Parizi, asi nezaspim.
Komentáre
Luba z Calgary
28. júl 2013 - 9:08
Trvalý odkaz
Do Pariza sme prieteli s
Do Pariza sme prieteli s dvojhodinovym meskanim, lebo uz z Calgary sme odleteli s dvojhodinovym meskanim a nestihli sme pripoj vo Frankfurte, lebo, no lebo medved. Cestovali sme leteckou spolocnostou Condor, ktora je lacna a tomu zodpovedaju aj sluzby, aj skarede letusky. Ale nefrflem, dali nam zadarmo najst, aj dvakrat a batozina tiez dorazila zaroven s nami.
Letisko pana de Gaulle ma milo prekvapilo. Po skusenostiach s nasimi Fancuzmi v Quebecu, francuzkejsimi ako najfrancuzkejsi Fancuzi, som sa obavala, ze aj parizski patrioti budu prehliadat nasu anglictinu a budeme jazykovo bezmocni. Milo ma prekvapilo, ze vsetky vsetucke napisy su aj v anglictine. Nastukovana z googlackych informacii o letisku som vedela, ze v informacnom kiosku dostaneme listky na vlak do mesta aj na metro a permanentku do muzei. Mila pani sa mi anglictinou ovela lepsiou ako moja vlastna ospravedlnila, ze vstupenky do muzei su vypredane, ale ze ich kupime v prvom muzeu. Pri mojej otazke, ci za nase obrovske kufre musime vo vlaku, ci metre priplacat sa pohorsene ohradila, ci sa mi ceny zdaju nizke, kde som nabrala taky hlupy napad. Ked som spitla, ze v Calgary by sme asi museli zaplatit za batozinu, nasadila zdeseny vyraz, z akeho precudesneho sveta prichadzame. S gucou vdacnosti a nadsenia v krku som je povedala, ze je uzasna a ze cele letisko je uzasne. Roztopila sa ako cokoladka na slnku a vlastnorucne nas za ruku doviedla k stanici vlaku so slovami, ze na to tam su, aby pomohli.
Vlak prisiel ovesany pasaziermi ako hroznovy strapec. Napriek tomu sa nas tam narval dalsi milion a na kazdej zastavke pribudali dalsi. Ked som sa okolostojacich, z blizkosti asi patcentimetrovej na vsetky svetove strany pytala, ci je to normalne, krcili plecami, vsetci to boli navstevnici Pariza. Po polhodine jazdy v nedychatelnom ovzdusi sme v tuneli zastali , vzduch sa zacal varit a mne uz bolo vazne do placu zo zufalstva, ci to prezijeme. Vyplulo nas to na nastupiste a metrom sme sa dostali k hotelu.
Hotel nas privital znova obrovskym strapcom ludi zavesenych na okne, shodoch aj recepcnom pulte. Ludia boli ruski teenageri s ich pionierskymi veducim. Pani v recepcii s ustvanym pohladom nasla bez problemov nasu internetovu rezervaciu. Nas junior sa predviedol francuzstinou, ked sa opytal , ci je voda vo vodovode pitna, kde su najblizsie potraviny a ci si moze kupit internetove pripojenie. S vdacnostou som myslela na moju sestru, ktora ho uz vyse roka uci francuzstinu cez skype. Tento sposob vyucby sme zvolili po nahodnom zisteni, ze po troch rokoch skolskej francuzstiny ovlada len prisady na pizzu.
Pani recepcna s napatym vyrazom a neskryvanym nadsenim sa snazila zachytit kazde jeho francuzske slovicko a pomahala mu s gramatikou.
Hotel bol starucky, izba no nie pekna, ale ucelna a s funkcnou sprchou a weckom, co ja povazujem na ubytovaniach za najdolezitejsie. Dalsi priebeh vecera je uz opisany vyssie a zajtra uz konecne Luxemburske zahrady.