Korálky od Natálky, strašné to navliekanie

Mám rada Coco Chanel, i keď nevlastním žiadny jej model a ani parfém, videla som filmy o jej živote a žena, čo sa v tej dobe, v tom čase, navlečie do mužských nohavíc a nedá si podprsenku, nieto ešte korzet, je mi srdcublízka.....

Navliekam si celý život korálky, tak ako idú po sebe, na šnúrku spomienok, oslintanú mojou závislosťou na pravde, a stáva sa mi, že túžim rozbiť nejakú tú perličku, na korálkovom náhrdelníku, lebo sa mi nepáči, nepatrí tam, a môžem do nej búšiť aj zbíjačkou, do čiernej perly mojich pocitových skleslostí, a ona ani ťuk, je tam a vždy tam bude.....

Videla som film o pomere Coco a Stravinského, zaujímavé to bolo, ten boj medzi totálne, všetky zábrany, morálne či etické, búrajúcou, neskutočne ženskou ženou, a večne opitým skladateľom, čo napodiv skladal najlepšie veci, keď búšil do čiernych perál magicky neslušnej ožratosti, siapajúc sa po Coco, a umierajúc od hanby, kvôli deťom, manželke.....inak tá hudba je strašná, ale ja nie som zaťažená na burácajúce sluchové diskomfortum všeobecne, vždy som varovala svojich ctiteľov, bacha na Bacha a do opery ma neťahajte....
Ale jednému sa podarilo, nuž zakorálkovaná som bola, a šli sme na Aidu, a boli sme v lóži, a i keď sme istú dobu, v lóži korálkovali celkom nekultúrne, zaujalo ma to...
Priznám sa, že ako nekultúrny barbar som si záležitosť s Aidou naštudovala, aby som nebola za blbú a celý dej by sa dal vybaviť jednou smskou, no dobre, dvomi....
Tak som sa dívala v rámci korálkovej pauzy, a počúvala som niečo v zmysle, ty nie sííí ja nie sooom ty nie siiii, a zrazu padli kulisy a padli aj moje zábrany, opera ma zaujala Ostrieľaný ansámbl pospevoval ďalej, a Aida vyzerala byť zrazu zľahka otrávená, ale kulisy vyrovnali, vyrovnal sa aj tichý chichot, a zrazu kulisy spadli znovu
A ešte viacej ma zaujala opera vtedy, keď Aida utiekla a hopsla, a trčalo jej pol hlavy, lebo hopsla nedostatočne hlboko, to bolo ozaj veľmi zaujímavé:)))

Mohla som si na svoj náhrdelník navliecť veľkú perlu svojej nekultúrnosti, lebo som bola raz na opere, ale tá ozaj zanikla oproti veľkým perlám, čo sa mi hrnú do náhrdelníka v poslednej dobe, to nie sú perly, to sú prasačie bobky.....

Sú ľudia, čo zanechávajú po sebe výrazné stopy, brázdy, a potom, sto rokov po ich smrti kdekto brázdi ich brázdami, snažiac sa pochopiť, objať, navliecť na cudzí náhrdelník korálky poznania cudzej nesmrteľnosti, v analýzach doby, čím ďalej tým viac hlúpejších, a keby sme mali stroj času, a ozaj by sme mohli zažiť, ako tá brázda vznikala, boli by sme rozčarovaní, fanatizmus, opiáty, alkohol, bôle duše s korálkami lásky nenormálnej, duševné abnormality,

kŕče korálok bez slušných navliekacích dierok a smiech už dávno mŕtvych, nad vedeckými sympóziami, kde sa slávne slávi neslávne, lebo samotný autor bol len proste zdutý z fazuľovej polievky, či zhulený, a vyjadril sa s cieľom si uľaviť, tak ako vedel, fyzikálnou ohromnosťou, rozbitím maliarskych cudností či sošným sochaním do mŕtvych vzorov prírody, či ľudskej potreby akéhokoľvek korálkového krásna, kvôli zjemneniu umierania, v stereotypných diktatúrach doby....

S najväčšou pravdepodobnosťou ja nezanechám vôbec žiadnu brázdu, len tie polosmrduté korálky, ale ktovie, možno vo vesmírnej človečenskej nedôležitosti, svojimi korálkami obehnem zemeguľu, a posledný uzlík sa zauzlí v uzavretom kruhu jednoduchého pochopenia, korálkového, bezútešného, džezíkového, umdleného prekrásna, v prítmí tichého baru, na prvej hviezde naľavo od polárky.....