13 000 km - časť osemnásta, Thunder Bay, Winnipeg a domov

Ideme do Thunder Bay obzrieť si trochu mesto a naraňajkovať sa. Je krásne slnečné ráno, vyumývané rosou. Thunder Bay je mesto pri americkej hranici, asi stotisícové. Čítam si mená na farmárskych odbočkách, Fíni, Nemci, Taliani, Ukrainci a na predmestí veľmi viditeľná indiánska menšina. Fínska komunita je asi najväčšia, žije tu takmer 15 000 potomkov Fínov. Hoci je len 16 stupňov, v tričku a kraťasoch je nám príjemne. Na predmestí vidíme veľa tovární, na jazere pristávajú hydroplány. Pred vstupom do mesta z východu vbieha do jazera asi desať kilometrový skalný výbežok pripomínajúci ležiaceho obra a tak sa aj volá: Sleeping Giant. Asi 70 km severovýchodne od Thunder Bay je baňa na ametyst otvorená pre verejnosť. Je to najväčšie nálezisko ametystu v severnej Amerike.
Po pár hodinách sa vyberáme smerom z Ontária do Manitóby a jej hlavného mesta Winnipeg. Cesta je dlhá asi 700 km. Opúšťame jazero Superior a krajinou ihličnatých lesov a jazier sa posúvame na západ. Táto oblasť Kanady asi zaujala aj iné severské národy, prechádzame cez Upsalu s jedným p. Oblasť je veľmi riedko osídlená. Mestečko Ignace pôsobí ako koniec sveta. Za ním sa krajina mení, pribúda listnatých stromov, jazera zostávajú. Zase sme v indiánskej rezervácii. Dryden, Kenora a sme v Manitobe. Ešte stale stromy a jazerá, ale krajina sa pozvoľna mení na rovinu. Posledných 30 km pred Winnipegom nič, ale doslovne nič, len rovina ako dlaň.
Okolo pol siedmej večer sme dorazili do špinavého motela Capri. Na recepcii sedel unudený mladý Arab, žiadne prospekty, žiadne letáčiky. Pýtam sa ho, čo je vo Winnipegu zaujímavé. Nič, bola jeho depresívna odpoveď. Žije tu tri roky, študuje a s bratom vedú tento motel. Predtým žil v siedmich miestach sveta, vratane Dubaja a kdesi v Anglicku. Winnipeg je podľa neho to najnudnejšie a najodpornejšie mesto sveta vrátane jeho obyvateľov. Hneď, ako doštuduje, plánuje sa odsťahovať. Získali sme si jeho sympatie, tým že sme z Európy. Trošku pospomíname európske metropoly a musím priznať, že aj mne stisne srdce. Možno Winnipegu trošku krivdí, alebo by to mohol povedať kulantnejšie, ale v podstate nie je ďaleko od pravdy. Dofarbuje to aj zápach močovky nesúci sa letným večerom, asi hnoja nekonečné kukuričné polia.
Izba je pochmúrna. V susednej býva rodina afrických utečencov so šiestimi deťmi. Jedno z nich práve lezie po streche zaparkovaného auta, dúfam, že ich vlastného. Ideme trošku blúdit po meste, je na nerozoznanie od iných nových kanadských. Tie isté logá obchodov a reštaurácií. Na zadnom parkovisku nákupného centra lovíme na laptope po internete. Vďaka nezakódovanému internetu čínskej čajovne googlime turistické informácie. Navečeriame sa v nejakom fast foode, snívam o kôprovej omáčke s knedľou, ktorú plánujem uvariť hneď po návrate domov. Aj raňajky odbavíme klasikou – McDonaldom. Zaprisahávam sa, že po návrate do tejto stravovne viac nevkročím. Starší syn už je na tom so žalúdkom bledo. Doóbedie strávi v chládku, ležiac v zaparkovanom aute, strážiac psa a žujúc živočíšne uhlie. My ostatní sme si pozreli mincovňu. Továreň je modernejšia ako v Ottawe, ale zvyšok sedí s ottawským opisom. Nerazia sa tu však pamätné mince, ale bežné peniaze.
Pred obedom štartujeme na západ, do Calgary ostáva niečo viac ako 1300 km. Najbližších 300 km nič, pole sem tam prerušené riedkym lesíkom, neskutočná rovina. Blížime sa k Saskatchewanu, jedinou zmenou sú ropné veže. Míňame Reginu, hlavné mesto provincie, nikomu sa nechce zastavovať. Pôsobí sympaticky, rodinné štvrte ukryté v stromoch. Downtown s výškovými budovami, opäť desiatky známych lôg obchodov, všetko sterilné a nudné.
Zastavujeme sa v Moose Jaw (losia čelusť). Chceme sa prejsť tunelmi pod mestom. Sprievodcovia v dobovom oblečení vás vtiahnu do čias AlCaponeho, stanete sa pašerákmi alkoholu v obdobé prohibície.. Ulička šťastia rozpráva príbehy prvých čínskych emigrantov prichádzajúcich za šťastím. Práčovňa, kaviareň pani Wongovej. A vaša ulička k šťastiu čaká tam za rohom.
Večeriame v otrasnej pizzerii, domov zostáva slabých 700 kilometrov. Je to šialené, ale nikto už nechce počuť o noci v moteli. Chceme naše vlastné postele. Šoféri vypijú liter kávy a vyrážame. Otvorenou prériou fučí, fúka a fúka a fúka. Je problem udržať auto na ceste. Ak milujete kravy, kukuričné polia, obilie, rovinu, že vidíte sa zem na horizonte zatáčať, toto je krajina pre vás. Aby som neumrela od nudy, nezaspala a dávala pozor na šoférov, aby aj oni nezaspali, bavím sa fotením. Šťuk a o tridsať kilometrov opäť šťuk a znova a znova. Stovky kilometrov sa fotky podobajú ako vajce vajcu. Tu naozaj ľudia neumierajú na infarkt, ale od nudy. Prechádzame do Alberty, už sme skoro doma, ešte posledných 300 km. Premávka sa zhusťuje, je noc. Zastavujeme na pumpe dopniť benzín a hladinu kofeínu. Existujeme už len zotrvačnosťou. Mrholí a celé je to akési smutné. Nadránom vchádzame do garáže. 13 000 km je za nami. V hlavách máme chaos zážitkov, príbehov, momentiek, spomienok. Potrvá to, kým dáme dokopy všetky fotografie. Potrvá to, kým dáme dokopy cestovný denník. Trvalo to takmer tri roky. Dokonané.