13 000 km - časť pätnásta, ešte raz južné Ontário

Dnes sa zase delíme. Deti chcú ísť do Canada’s Wonderlandu na severe Toronta. Je to najväčší kanadský zábavný park s množstvom kolotočov a aquaparkom. My dvaja a pes sa vydávame na okružnú cestu po okolitých mestách a mestečkách nadýchať sa tunajšej atmosféry. Cez Fergus, Aboyne, Eloru sa dostávame do Guelphu. Guelph je vraj jedným z najlepších miest na žitie v Kanade, s nízkou nezamestnanosťou a kriminalitou. Žije tu okolo 120 000 obývateľov. V meste sa nachádza pomerne veľká univerzita s 22 000 študentami, takže mesto má vysoký počet vysokoškolsky vzdelaných a aj mladých ľudí. Je to naozaj sympatické mesto a žije v ňom aj najznámenší kanadský autor knižiek pre deti, Robert Munsch. Myslím, že jeho knižky nie sú preložené do slovenčiny, ale ak si chcete potrénovať angličtinu so svojimi deťmi, vrelo odporúčam jeho webovú stránku. Načítal tam všetky svoje knižky, ktoré si môžete stiahnúť. Začnite knižkou Love You Forever. Ak máte radi Opice z našej police alebo Osmijanka, bude sa Vám tento nekanadsky kanadský spisovateľ páčit.

Ďalšou našou zastávkou má byť dedinka alebo skôr komunita St. Jacobs položená trochu západnejšie od Guelphu. Je to populárna turistická destinácia vďaka jej menonitskému dedičstvu. Tucty remeselníkov v historických budovách, vyrábajúcich keramiku, quilty (populárne prikrývky z kúskov látky), sklo, bižutériu, lampy, mozaikové sklené dvere, či domčeky pre bábiky. Môžete navštíviť dve kováčske dielne, menonitské centrum a kostol a farmársky trh.

Kanada je multikulturálna krajina, tým pádom multikulinárna a aj multináboženská. Popri ázíjských a afrických náboženstvách, ktoré sú zaujímavé, je tu kopec odnoží kresťanských náboženstiev. Blízko pri našom dome máme mormonský kostol, kde som sa nechala povodiť nesmierne ochotnými mladými mužmi v bielých košeliach. Miesto Ježiša majú proroka Josepha Smitha, podstatne mladšieho, žil v prvej polovici 19. storočia. Mekou Mormonov je Salt Lake City, kde majú aj svoju univerzitu. Sídli tam aj ich “rada starších”. Po ukončení strednej školy odchádzajú títo mladí muži na dvojročnú misiu, kdekoľvek na svete, kam ich ich mormonskí predstavitelia vyšlú. Do náboženských detailov sa nebudem púšťať.
Okrem nich je v Kanade skupina Doukhobors, ruského pôvodu. Ženy vyzerajú ako ruské babušky v bielých šatkách a dlhých šatách. Je to pomerne málo početná skupina, žijú v Britskej Kolumbii.

Hutterites sú pôvodne Nemci a stretávame ich v Calgary na farmárskom trhu, farmárčenie je ich hlavným zdrojom obživy. Ženy nosia dlhé šaty a šatky uviazené akoby do čepca, pričom predok hlavy ostáva nezakrytý. Muži nosia biele košele, čierne nohavice na traky, čierne staromódne klobúky a čierne saká. U Heterajcov, ako ich voláme, kúpite husaciu pečienku, či uhorky na zaváranie.

Mennonits majú myslím korene v nemeckom a švajčiarskom protestantizme. Ženy nosia male čepčeky a dlhé šaty.

Všetky tri náboženské skupiny su pacifisti odmietajúci akýkoľvek druh vojenskej služby. Zachovali si svoj tradičný spôsob života kdesi z devätnásteho storočia. Žijú v oddelených komunitách, čo im obrovská rozloha Kanady umožňuje. Ženia a vydávajú sa prevažne len medzi sebou. Na mňa pôsobia nesmierne exoticky. Mám rada ľudí, ktorí vytŕčajú z davu akýmkoľvek spôsobom.

Menonitskú mládež sme parkrát stretli pri kempovaní. Dievčatá v dlhých sivých, modravých či inofarebne bezvýrazných šatach upnutých ku krku, aj v horúčavách s dlhými rukávmi. Vlasy zapletené do vrkočov obtočených okolo uší, či do drdola na vrchu hlavy. Chlapci v typických farmárskych pracovných nohaviciach, čiže rifliach na širokých trakoch. Rukávy košele vyhrnuté po lakte. Na opálených rukách im navierali hrubé žily, keď veslovali po rieke. Dievčatá sa hanblivo chichúňali na ich vtipoch, špliechali sa vo vode v ťažkých šatách napitých vodou. Čudáci, vyvolení, blázni, ktohovie. Pôsobili neuveriteľne šťastne a čisto.

Z Guelphu teda pokračujeme spleťou farmárských ciest na západ. Asfaltové cesty sa čoraz častejšie menia na prašné či strkové. Prechádzame krásnou zelenou krajinou, stĺporadiami stromov, kilometre a kilometre. Cesta je zahradená , obchádzka. Ďalšia faarmárska cesta a potom taka istá ju križuje a znova a znova. GPSku si zobrali deti. Žmolím v ruke maličkú mapku z prospektu, kde to z Guelphu do St. Jacobs vyzerá na dva kroky. Už vôbec netušíme, ktorou svetovou stranou ideme. Je tu ľudoprázdno. Konečne vidíme traktor. Zamávame a zoskočí ohorený modrooký muž s hlinou zažratou vo vráskach na tvári a vlasmi vybielenými od slnka. Na traktore sedí normálne dieťa, nie mestský bedý a tučný chlapček, ale blonďatý zle ostrihaný nezbedník utierajúci si nos do špinavej flanelovej košele s odretými kolenami. Farmár sa zamyslene poškrabká na zátylku a pokúša sa nám vysvetliť cestu, za pár sekúnd strácam prehľad, koľkokrát doprava a koľkokrát doľava. Bezmocne mu podávam papier a on nakreslí schému ciest, z ktorej nie sme múdrejší. Poďakujeme a snažíme sa ísť podľa jeho plánika. Zase obchádzka a znova sa točíme a už sa pomaly stmieva. Zmocňuje sa ma predstava, ako na jednej z farmárskych ciest nájdu za pár rokov jeep s kostrami dvoch ľudí a psa. Sto kilometrov od niekoľkomilionového veľkomesta, Toronta.
Skrátim to, St. Jacobs sme nenašli. Po beznádejnom blúdení sa zrazu prašná cesta zmenila na asfaltku, znak civilizácie. Potom sme uvideli prvé domy a s prekvapením sme zistili, že sme opäť v Guelphe. Zastavili sme sa na prvej pumpe a indického, obvyklého to personálu miestnych bufetov a motelov sme sa pýtali na cestu. Krčili plecami, nechápavo krútili hlavami a nemali jedinú mapu. Tak sme to vzdali. Ale miestne farmy poznáme dokonale.