Prekabátenie a prezliekanie

Strašne sa mi nechce byť niečim iným, ako som, ale život ma núti....

Tak si čas od času, ja ovečka, so stiahnutým chvostíkom, vydesená, až do tuhého zbrčkavenia, prehodím kabát, a som síce s trasľavými nôžkami, pod kabátom vlčej svorky, strašne nesympatická, ale pomáha to...

Tak je to momentálne proste len praktická záležitosť, hodiť si na hladký mäkušinkový chrbát drsné chlpy diviaka, a tváriť sa partizánsky odbojne, lebo to funguje...

Ak nefunguje normálny priebeh udalostí, a veci plynú zádrhovateľno, ako keď sa do pokojnej riečky postaví prekážka, bobrej hrádze, drzého kánojka, čo sa vzprieči, príjemnému toku vodáckej pesničky, tak treba prehodiť kabát, lebo sa nás zase skúša niekto prekabátiť:))

A ja som z prezliekania kabátov strašne unavená, to prehadzovanie domáckej, ovčej, priateľskej hune, na strohý frak drsnej reality, divadelného pôsobenia na predstavení,

kde sa pokúšam byť aspoň scenáristom, keď už nie režisérom, a kulisy vážnej drámy mi pripadajú ako papundeklové scenérie normálna, čo sa po zaplesnutí opony zase niekam zasunú, v tichom aplauze súmračnej beznádejnosti....
ako tichý vzdych starej biletárky, čo si len vyzlečie modrý plášť, svoj kabát, a každý večer vyfúkne z dlane zvyšky vstupeniek, pohladkajúc si svoje reumatické kolená....

Zase sa ma skúša, život, a tak, prekabátiť, a ja by som si najradšej navliekla pláštik neviditeľna, len nemôžem, musím si navliecť uniformu vzbudzujúcu rešpekt, kabát čo svrbí, a nesedí mi.....ani v pleciach, čo nemám také pevné, ako by som chcela, za epolety ohviezdené si musím zasunúť ľahké náznaky nábojov, tváriac sa odhodlane a vojensky oprávnene, na bránenie územia mojej ohľadnosti, v rámci všeobecného bezohľadna, a nemám rada ten kabát....

A každý deň, sa prehrabávam v svojich kabátoch, ja, ovečka vo vlčom kožuchu a snažím sa obliecť na seba to najvhodnejšie, a čo raz častejšie si spomínam, na svojho kamaráta, povedzme Dodka....

Dodko sa tmolil s kamarátmi po horách kamenistých, v exotickej krajine a stratil sa, narazil na jaskyňu, lebo bol smädný a vystrašený, a tam sedel človek, okolo nebolo nič, len ten čudný pustovník, a kamene horeli bez dreva a pustovník mu povedal bezjazyčne, sadni si...

A Dodko si sadol a skúšal anglicky čosi mekotať, ale potom utíchol, lebo ošarpaný človek v handrách, mu hovoril veci bez hlasiviek, pýtal sa ho, aké sú tvoje sny, a Dodko povedal, som smädný, a zrazu smädný nebol, kúpal sa vo vode a pil dúškami plnými, a potom zabehli do Ríma, lietali po svete a ochutnávali jedlá, postáli v oceánoch, na chrbtoch veľrýb,
skúsili hladkať tulene na póle a aj piesok na pyramídach, zakúsili západ slnka ponad Tádžmahálu, zasvišťali si vo vlnách oceánu a pod morskou hladinou pozerali na poklady, zlatom a drahými kameňmi obťažkaných trosiek lodí, a tie poklady hladkali roztopašné rybky plutvami, nikam sa nenáhliac...

A skúšali jesť jedlá v Mongolsku a aj si zakrepčili pri samovare v Rusku a Dodko sa ocitol uprostred vášnivých objatí kamarátov,
čo tvrdili, že ho už dva dni hľadajú a Dodko nechápal, lebo sa mu to zdalo ako 5 minút, a ošuntelý človek v jaskyni prosil o nejaké jedlo, a zrazu bol len ošuntelým človekom, a dostal nejaké konzervy a Dodko odchádzal a díval sa na neho a nič nechápal, haliac sa do kabátu civilizačnej nedôvery, a to čo zažil, ho síce nepoznačilo, Dodko je pôžitník, ale skúša to zažiť znova a znova, strašne tápajúc a prezliekajúc kabáty, v snahe, obliecť sa opäť do kabátu neskutočna a oslobodiť sa od pôžičiek, vecí a vlastných zbytočných šatníkov....

opakujúc, je to pravda, zažil som to, a nebol som tam dva dni, to nie je možné.....

Aj ja sa prehŕňam v svojom šatníku, v svojich kabátoch, a nie som na všetky zas tak nejako hrdá, ale môj ovčí kožuch, ošuntelý, a brčkavo nemoderný, ktorým sa proste halím, ak je mi zima priam vesmírne, ťahám ho do postele svojej, večne nervóznej nespavosti, a aj myšlienok, večne nekľudných, sa môže zmeniť na brčkavú príjemnosť, ak sa zmením JA......

Možno sa mi podarí, raz, ako Dodkovi, nájsť pustovníka, v jaskyni príjemnej, čo mi ukáže veci, nevídané, a ja, behom, 5 minút, zažijem prskot komét, vôňu súmraku nad lotosovým jazierkom, kvapkavé závlahy semienok kvetov, čo sú len moje, aj pocit kabátového bezvýznamna, a ja znovu pocítim, aké je silné a liečivé, teplo mojich dlaní, čo prikladám na okvetné lístky muškátov či na svoje vlastné boľačky, a pochopím, možno raz, aké je to jednoduché....

Možno raz, ja ovečka v košiari, pochopím, že to najdôležitejšie, čo sa mi mohlo stať, je to, že existujem a som tu...