Život ide ďalej, alebo chýba mi estrogén

Dneska zase prišiel kamarát, a povedal, mám tatka na psychiatrii, ale chcem ho mať doma, za veľa mu vďačím, ale oni mi povedali, že o tri dni mi ho dovezú.....
a to úúúúúúú mi znelo ako známa ozvena a ožila som, ako geriatrický expert a začala som recitovať o tlačivách, stupni odkázanosti, sanatóriách, pomôckach a opatrovateľských službách, lebo ja už som vo veku, že to s mojimi priateľmi riešim neustále, a recitovala som o dekubitových matracoch a príjemnom pôsobisku v Harmónii, a cikacích kresielkach čo sú skoro dizajnovo prekrásne, a môj priateľ Bub, otváral oči a ústa a povedal, to nezvládnem, za tri dni.....a ja som hovorila o cirkevnej a inej charite, kde posteľ za 20 centov na deň, ale ja mám peniaze, ja to môžem doplatiť a zaplatiť, povedal Bub, tak dobre povedala som, zajtra sa vyprdni na podnikanie a zober si na tri dni dovolenku, a aké sústočko ho čaká, aj keď má peniaze, nuž celý sociálny vôl

A potom som osamela, a normálne som sa zase začala báť, lebo mám 80 ročnú čipernú mamku, a začala som hľadať veci okolo výťahov schodových a legislatíve, a poškrabkala som sa pod svojim takmer mŕtvym podpazuším a hovorím si, je to jasné, nemám dobré hormóny, nechlpatiem, nemám maternicu a ani vaječníky, nie som už ani testosterón bujarý prijímateľ, už neporodím, nič dobré nevymyslím, už pevno nepôsobím, som len umrnčaná rôsolovitá bytosť, vydesená k smrti z každej prkotiny A mám nábeh na koksartrózu, chronickú depresiu, paranoju a zápchu

Spomenula som si na retiazkový kolotoč na polorodnom Záhorí, kedy ma miestny donchuánisko Pišta dochytil, a krútiac sa so mnou na tom kolotoči, mi šepkal do uška nemravnosti, ktoré by v dnešnej dobe boli už len na smiech a patria tak do škôlky, a ja som si pritískala svoju maxisukňu podomácky spichnutú, na tento účel, so slnečnicami a divými makmi, na svoje panenské kolienka, a premáhala som pocit, že sa pozvraciam, a miešali sa mi tie pocity, kolotočového bezbožna, s bezmocnosťou obrániť svoj panenský potenciál, kvôli ozaj pevne zakvačenému Pištovi, a zase, povedzme si to úprimne, diabol do mňa vstúpil, zažehnúc mi paneské kolienka plameňom nevídaným, a mne sa to rozhorčene, nemravne páčilo, až tak že som sa po tom, ako to celé zastalo, beznádejne pozvracala za kolotočom, pričom mi Pištík účastne pridržiaval moje dlhé vlasy, sprosto mi skúšajúc masírovať, moje poprsie, v rámci prvej pomoci

Aj teraz, v tomto veku mám taký pocit, krútim sa v podnikateľskom kolotoči, a semotamo sa na mňa prilepí retiazkovo zdatný Pištík, čo sa ma snaží okabátiť presne vo chvíli, kedy je mi ozaj na zvracanie.....:)))) A nechce sa mi upratovať a ani variť, a vôbec sa mi už nechce nič, si hovorím skoro každý deň, a v podstate už by to moje decko mohlo postáť na vlastných nohách a vypadnúť na svoj kolotoč a v tom okamihu sa zdesím a poviem si, a komu budem robiť čínu a chystať raňajky

V rámci nedostatku hormónov som sa prepracovala k jasnému poznaniu, že je čas nasadnúť na celkom iný typ kolotoča, a skúšam si predstaviť, že sedím v komótnej labuti, a vzadu za mnou sa márne skúša na mňa dotiahnuť agresívny dráčik, a ja sa len povrním, v pohodlnom labuťom kresielku, lebo my labute sme verné, a máme za celý život len jedného ozaj partnera, a ukážem mu špatný prstík,

maľujúc si pomyselné testosterónové fúziky v duši oslabenej, a predo mnou sa presne, v príjemnej vzdialenosti, stále tej istej, bude vrtieť ježibaba, na ktorú môžem hádzať šúľky cukrovej vaty chuligánsky, a ak sa mi bude chcieť, lebo ten kolotoč je strašne pomalý, tak vystúpim, pôjdem si sama pre seba streliť vtipnou konverzáciou krepovú ružu výnimočného bezvýznamna s kýmkoľvek,

a zase zasadnem, do svojej labute, labutienky, pomaly sa krútiac niekam, kde, kamkoľvek, zo dňa na deň, tancujúc si svoj balet nemotorný, labutieho jazera kolotočového tak, ako život privanie, a ak sa bude chcieť môj labutiak pripojiť, no dobre, je tam miesta dosť, pokrútime sa spolu, v kolotoči pomalom, a ak by som sa ho, omotaná ružovou cukrovou vatou spýtala, ľúbiš ma, a on by povedal, neviem, ale neviem si bez teba život predstaviť, tak by sa kolotoč môj rozblikal, svetlami spokojného chichúňu,

lebo slovo láska a jeho fyzické, optické, zvukové a emocionálne prejavy, sa stali natoľko cirkusovo kolotočovo povrchnými, že ozajstná láska, priateľstvo, súdržnosť, jednoduchá bázeň jeden o druhého, sa ako popolušky, tak zúfalo márne snažia, na labutích jazerách blikať hrudník zadúšajúcimi vyznaniami neviditeľnými, že onemievajú a skromne čakajú na svoju príležitosť....

Nevidím to inak, budem si sedieť v svojej labuti, pomaly sa krútiacej, a ak sa mi bude chcieť, vystúpim, a ak nie, tak nie, a ozaj intenzívne vnímam dobré a zlé energie, na staré kolená, a kolotočovo rovnako starí, mi to potvrdzujú a múdro mi povedal, človek, v mojom veku, som už dosť starý na to, aby som vykopol zo života každého, čo mi vyrába zbytočné vrásky, a prijal do života čokoľvek, čo mi vrásky vyhladzuje, a nie je to o ľuďoch, je to aj o rannej káve pri rodiacej čerešni a kľudnom, labuťovo kolotočovom vymetenom mozgu, kde len šumia labutie krídla našej stareckej odvahy pre akútnu potrebu slobody, a jej zobákovo, syčiacej kráľovskej, labutej realizácie....