13 000 km - časť jedenásta, Ottawa

Naše cestovanie so psom nám situáciu trošku komplikuje. Ottawa nie je psom naklonená, vačšina cenovo prístupných motelov alebo bed and breakfastov nedovoľuje ubytovať sa so psom. Ešte šťastie, že existujú internetové stránky špeciálne pre psíčkarov a tie zverejňujú aj ubytovacie zariadenia, kde môžu byť psy. Našli sme Hostinec u čierneho labradora. Ocitli sme sa na predmestí Ottawy, v oáze zelene, kde sme dostali k dispozícii celé poschodie rodinného domu. Privítal nás naozaj čierny labrador, spolu s jeho svetlým súkmeňovcom a akymsi krížencom rotvajlera. Trošku som sa bala, čo na nich povie naša neurotická a uštekaná psica, ale domaci ju s noblesou ignorovali. Holt, aj pes chápe, že rodinný biznis je biznis a k hosťom sa treba správať slušne. Labradori vládli domu, toľko sošiek a obrázkov tohto plemena skoncentrovať v jednom baráku mohla len láska k týmto psom.

Ottava je zelené mesto utopené v duboch, javoroch, či vŕbach.
Naša prvá cesta viedla do parlamentu. Slovakovi to znie skor ako nadávka, tu je to však historicke miesto. Nie veľmi staré, budovy pochádzajú z prvej polovice 19. storočia a dominuje im Veža mieru. Pekne upravené okolie s trávnikmi, kvetinovou výzdobou, usmievavými Mouties, oficiálne The Royal Canadian Mounted Police v červených kamizolách so svetlým klobúkom, šponovkami a vysokými čižmami a samozrejme s koňom. A neodmysliteľné javory, niekoľko druhov, šumia všade naokolo. Budovy obkolesujú sochy všetkých našich premiérov a kráľovien. Odfotila som sa so súsoším najznámejších kanadských feministiek – známych ako , no ako Slavnych Päť (The Famous Five). Mená týchto dám si vygooglite. V roku 1927 oslovili petíciou kanadský najvýšší súd, či slovom osoba volená do parlamentu sa rozumie aj žena. Dostali negatívnu odpoveď. Nevzdali sa a v roku 1929 nejaký nadriadený britský súd to zmenil a žena mohla byť volená do senátu. Moja mama mala v tom čase už 8 rokov, srandovné, že žena v Kanade je uznaná za “ osobu” necelých 85 rokov. Ich súsošie tvorí čajová party so stolíkom, stoličkami, čajovými šalkami a práve rozpísanou už spomenutou petíciou. Chvíľku som si s nimi posedela a tak po slovensky, ale iste rozumeli, som im povedala, ze boli fajn baby.

Dovnútra parlamentu sa ide cez osobnú kontrolu, žiadne nože, nožničky, bomby, granáty a podobne. Veď, kto by ich do parlamentu nosil. Dlhý rad sa pomaly šúľal cez detektory podobné tým letištným, pomaly, ale plynule. Až kým neprišlo na Ľubku. Milý policajt ma vyzval, zby som vyložila nožík, ktorý mám v kabelke. Odkrvilo ma, stuhla som, nielen od hanby, ale aj zdesenia, prečo ja nosím v kabelke nôž, o ktorom neviem. Hrabala som sa, hrabala, téma kabeliek, v mojom prípade obrovských kabiel, je vám iste známa. Tampóny, hrebeň, šminky, tabletky na bolesť hlavy, lístok z čistiarne, lístok z MHD z návštevy Slovenska spred piatich rokov, náhubok pre nášho psa, nedojedený keks, synova šiltovka a nôž. Švajčiarska viacúčelová, nie až taká malá rybička, ktorou sme včera otvárali lunchmeat a tatinko ju šupol do mojej kabelky. Policajt v rukaviciach ju precízne zabalil do sáčku, označil mojími údajmi a odložil do príslušnej priehradky, so slovami, že si ju pri východe nájdem.

Home of common, jedna časť parlamentu je vyvedená v zlate, dreve a zelenom zamate, Senát v zamate červenom. Nemám k parlamentom bohvieaký pozitívny vzťah, nemám predstavu, či ten kanadský pracuje ináč ako slovenský, budem aspoň dúfať. Rozhodne pracovné prostredie majú pekné.

Keď už píšem o návšteve oficiálnych štátnych budov, musím spomenúťsídlo nášho generálneho guvernéra. Hlavou Kanady je anglická kráľovná, čo mne sa zdá kúlové (cool). Keďže sa jej nechce stále behať z Londýna, menuje svojho zástupcu – generálneho guvernéra, ešte potom máme aj guvernérov provinčných. Budova pochádza z druhej polovice 19. storočia. V čase našej návštevy bola guvenerkou pani Michaelle Jean, pôvodne utečenkýňa z Haiti. Získala v Kanade kopec univerzitných diplomov, myslím že bola žurnalistka a reportérka pre rozhlasové vysielanie. Jej sídlo ma sklamalo. Nevkus. Sála kráľovnej Viktórie vyzdobená príšerným portrétom našej Alžbetky v nadživotnej veľkosti, maľovným vraj spamäti, čomu zodpovedá aj výsledok. Protiľahlú stenu zdobí výtvor nejakého pôvodného umelca, rozumej Indiána, ktorý tam musí byť, lebo si pôvodných obyvateľov vážime. Pravdepodobne vzhľadom na nekanadský pôvod vtedajšej pani guvernérky je tu sála venovaná umelcom- imigrantom a emigrantom. Ale možno preto, že aj imigrantov si vážime. V záhrade prebiehala akási rekonštrukcia, zeleň bola zanedbaná, kvety takmer žiadne. No, mala by sa pani domu doma viacej zdržiavať. Ak ma Betka alebo William vymenujú za guvernérku, bude to tu vyzerať ináč. Dnes máme guvernéra pána Dávida Johnstona, musela som si to vygoogliť, kto je naším albertským, neviem, a ani sa mi nechce googlit. Kanadského premiéra poznám, v Alberte máme tuším premiérku,meno si opäť nepamätám. A toto je na Kanade pekné, je to absolútne nepodstatné.
Keď už tie oficiálne miesta, navštívili sme aj slovenské veľvyslanectvo. Trošku nadviažem na babun a parižske slovenské oficiálne miesta. Potrebovali sme vybaviť nové pasy a to sa dá len osobne (Ottawa je od Calgary vzdialená 3336km, čoby kameňom dohodil). Úradné hodiny sú pomerne obmedzené. Po zazvonení vás vpustia do mini miestnosti bez okien a klimatizácie s priehradkami ako na hlavnej pošte , či hlavnej stanici. Chcela som si nabrať materiály o Slovensku v angličtine, zblbnutá z preplnených turistických centier, ktorými sme posledné týždne prechádzali. Nenabrala som si, neboli, ani slovenské, ani anglické, ani francúzske, ani žiadne. Stenu zdobila akási mapa s menami Slovákov, ktorí v Kanade padli tuším v prvej svetovej vojne a obrázok Tatier vytrhnutý z kalendára. Viac nebudem, lebo túto inštitúciu asi ešte budem potrebovať. Dýchla na mňa atmosféra slovenských úradov.