13 000 km - časť desiata, Montreal

Na ceste z Quebec City do Montrealu sme prespali v Trois Rivieres, z mesta si pamätám len motel Super 8 Inn, kde sme stravili noc. Asi aj naš najmenší, lebo po sýtení jeho duše kultúrnymi a historickými faktami sa mohol vyblázniť v hotelovom bazéne so šmykľavkami.
Montrealu by sa patril venovať jeden dlhý článoček. Aspoň podľa jeho veľkosti a významu pre kanadskú ekonomiku. V meste a priľahlom okolí žijú takmer štyri milióny ľudí. My sme tam však prišli z Quebec City a úprimne, boli sme trošku sklamaní. Je to mesto na ostrove v rieke Svätého Vavrinca. Cesta do centra vedie priemyselnými predmestiami s dymiacimi komínmi a vysokými žeriavmi. Starý Montreal ma podobné kamenné domy ako Quebec City, tiež veľa kvetov a množstvo kaviarničiek a reštauracií. Oficiálnym jazykom je samozrejme francúzština, ale s angkičtinou sa tu nestratíte. Aj významná montrealská univerzita McGill je anglofónna. V roku 2012 bol Montreal označený za desiate najlepšie mesto na svete pre univerzitných študentov. Naša dcéra tam bude od septembra študovať, tak sa k Montrealu ešte možno vrátim.
Centrum bolo totálne rozkopané, zaplnené plotmi, lešeniami a haldami zeminy. Umeleckému dojmu to rozhodne nepridalo.
Blúdili sme autami po centre v typickej nacvakanej premávke veľkomesta všedného dňa. Konečne sme našli parkovisko, kde autá boli natlačené ako sardinky a sklopili ste aj spätné zrkadielka, aby sa ich tam viac vošlo. Naše sa už nevošli. Obrovský černoch v kukani pri vchode si vypýtal od môjho muža kľúče od obidvoch našich aut, prehodiac si žuvačku v ústach zahlásil, nech autá odparkujeme v skulinke pri vchode a on ich preparkuje, keď sa uvoľní miesto. Nasledujúcu polhodinu pri pešej prechádzke centrom som pílila uši môjmu mužovi paranoidnými predstavami, že ked sa podvečer vrátime, nebudú tam ani autá, ani černoch a s autami, ani všetky naše veci potrebné pre návrat domov. Keď to už môj muž psychicky neuniesol, s penou na ústach sa ku mne otočil a posadil ma na najbližšiu lavičku. Zakázal mi pohnúť sa odtiaľ, hoci som mala GPSku v kabelke, poznajúc môj orientačný antizmysel. Vrátil sa za polhodinu s kľúčami od obidvoch aut, povedal, ze černoch tam bol, aj naše auta zaparkované päť centimetrov od seba so sklopenými zrkadielkami a bez jediného škrabanca. Ešte som sa pokúšala zachovať si tvár brblaním, že aj tak si černoch určite urobil kópie autokľúčov, ale to už na mňa výhražne gánili aj všetky tri naše deti. Tak som plynule prešla na ofrflávanie rozkopaného historického centra. Moji príbuzní mi vrazili do ruky vodítko našej psice a so slovami, že si môžeme vrčať spolu, vybrali sa na prehliadku baziliky Notre Dame. Pozrela som si ju neskôr. No, pekná bazilika, ako desiatky iných po celom svete.

Spomeniem ešte múzeum archeológie a historie, ktoré je pomerne nové, otvorené v roku 1992. Prevedie návštevníka históriou od čias, keď na týchto miestach kempovali Indiani až po súčasnosť. Múzeum leží na archeologickom mieste, kde sa našli prvé dôkazy ľudskej aktivity v týchto miestach niečo pred 1000 rokmi. Niektoré miestnosti majú sklené dno alebo steny a za nimi vidno priamo archeologické stanovištia. Pútavo urobené, ale v tom case, keď sa tu preháňali Indiani a bizóny staval kráľ Štefan ostrihomský hrad a pražský hrad už tuším stál, Európana kanadská história sotva ohúri.

Na druhom brehu rieky stojí obytný komplex, ktorý pomerne nedávno vyhral nejakú architektonickú súťaž. Sú to tri guče bytov, pozliepaných spolu ako vtačie hniezda, alebo mi to pripomínalo bizarné indianske pueblo. Neviem, či je to pekné, ale rozhodne to vyzerá zaujímavo.

A pre tých, ktorí sa do Montrealu vyberú so psom, prístup na pobrežnú promenádu je so psom zakázany. Celkom by som sa opýtala miestných radných, prečo, ale to až inokedy. Presúvame sa do Ottawy.