13 000 km - časť deviata Quebec City

Cesta do Quebec City vedie príjemnou rozmanitou krajinou. Lemovaná je poliami, lesíkmi, sem tam sa objaví rieka Svätého Vavrinca, široká, zelená, olemovaná pásmi šáchoria. Po prekročení hranice provincie Quebec sa začíname cítiť neisto, všetky nápisy i dopravné značenia sú len vo francuzštine. Rovnako je to aj v hlavnom meste Quebec city, preto s úľavou vítame biely otáznik v modrom poli, ktorý označuje cestu k turistickým informačným centrám. Ich sieť je dobre rozmiestnená, až na to, že tony propagačných materiálov sú len vo francúzštine. Ochotná pani za pultom vytiahla mapu mesta, ktoré sú tu samozrejme zadarmo a vyznačila odstavné parkoviská aj pamätihodnosti. Jedným autom sa teda vyberáme do centra.
História a pamiatky Quebec city sú oveľa lepšie opísané a nafotené na internetových weboch. Ja môžem povedať, že je to najkrajšie mesto, ake som v živote videla. Nemyslím historické pamiatky, či architektonické skvosty, ale jeho atmosféru, úpravnosť a čistotu. Mesto sa topilo v zeleni a kvetinovej výzdobe. Staré kamenné domy boli ovešané košmi kvetov, každý voľný kúsok, každý balkón pretekal farebnou záplavou muškátov, petúnok, či begónií. Prázdne bočné steny domov sú pomaľované všemožnými výjavmi, napríklad oknami, z ktorých sa nakláňajú dámy z predminulého storočia. Kľukaté uličky sú posiate živými sochami, hudobníkmi všetkých možných štýlov, klaunami, či mímmi.
Quebec city leží na rieke svätého Vavrinca. Kébec v reči pôvodných obyvateľov znamená miesto, kde sa rieka zužuje. Dominantou mesta je Chateau Frontenac, hotel palác. Je to vraj najfotografovanejší hotel sveta. Bol z jedným z palácových hotelov vybudovaných pre Kandsku pacifickú železnicu a mal pritiahnúť bohatých turistov k železnici. Hotel je postavený pri terase Dufferin, z ktorej je nádherný výhľad na rieku svätého Vavrinca. V blízkosti hotela je katedrála Notre Dame, prvá bazilika v Novom svete.
Terasa Dufferin vedie ku quebeckej citadele a blízko nej je aj budova parlamentu. Citadela je živou vojenskou pevnosťou. Sídli tam 22. kráľovský regiment, jediný čisto francúzsky a zároveň najväčší regiment kanadskej armády. Nie som armádny nadšenec, ale výmeny stráži v pevnostiach mám naozaj rada. Je to také slávnostné. Vybrali sme sa odfotografovať s jedným z fešných mladých strážcov v parádnej červenej kamizole a čiernej kožušinovej čiapke. Chlpy na čiapke hýbuce sa vo vetre našej psici evidentne pripomínali mačku. Temne vrčala pri členku mramorovo pevného vojaka a ja som obdivovala jeho vycvičene nervy. Zaujal ma pitný režim týchto strážcov. Kedže bol horúci deň, prichádzal k nim ich veliteľ v pravidelných intervaloch a dával im upiť z plastovej fľaše, predpokladám, že vodu. Minimálne raz za deň sa výmeny stráží zúčastní koza. Biela bradatá s kráľovským modrým plášťom. Je to Batisse – kráľovská koza, ted asi cap. Jeho úlohou je napríklad privítať našu kráľovnú, či následníka trónu pri ich návštevách v Quebecu. História kozieho rodu siaha do roku 1883, keď iránsky kráľ venoval kráľovne Viktorii nejakú super kozu z jeho osobnej kolekcie. Odvtedy jej kozliatka žijú na kráľovskom dvore a v roku 1955 kráľovná Alžbeta darovala jedno 22. regimentu ako maskota. Myslím, že dnešný Batisse je dvanásty v poradí.
Moderné centrum mesta leží v dolnej časti- Dolnom meste. Horné a Dolné mesto sú spojené popreletanou sieťou čarovných kľukatých uličiek a zákutí, romantickými kamennými schodišťami a lanovkou. Ulice skrývajú desiatky hotelíkov, reštaurácii s letnými terasami, starých dvorov dýchajúcich kamenným tieňom. Nakukneš dnu a tam opretý starý bicykel s obrovským košom kvetov, krhla na polievanie a z nej sa leje záplava ružových muškátov. Nikdy som nebola v Provance, ale obrázky, ktoré som videla, Quebec city nápadne pripomínajú. Vysoké kamenné domy s vonkajšími schodišťami a pavlačami, neurékom obchodíkov, mnohé s prekrásnymi umeleckými predmetmi, maľovanými hodvábnymi šatkami, drevenými výrobkami, vyšívanými vankúšikmi. Vo dvoroch a výklenkoch Vás prekvapia bizarné sochy a plastiky moderného umenia. Luxusné reštaurácie Vás otvorenými dverami pozývajú do noblesného chládku naleštených pohárov a naškrobených bielých orúskov, týčiacich sa na stoloch ako plachetnice. Pred každou livrejovaný čašník s koženým menu v ruke Vás pozýva dnu. Cenovo radšej zostaneme pri hotdogoch, ale on sa s nami aj tak s úsmevom odfotí. Mesto má dušu, šťavu, tlčie tým vznešeným európskym srdcom, ktoré inde v Kanade nenájdete.
Nevidela som na zemi jeden papierik, jeden ošarpaný dom, jedno zaburinené zákutie a to som nakukla do desiatok starých, romantických dvorčekov, obzrela som aj predemestia, keď sme opúšťali mesto. Dokonca aj nudné obchodné a administratívne budovy sú upravené a obkolesené kvetmi.
Ak neviete po francúzsky, o pamiatkách si na informačných tabuliach neprečítate nič, ale to nevadí, atmosfére to neuberá ani za mak. Stalo sa, že aj keď sme prihovárajúcemu sa nám, s úsmevom povedali, že žiaľ po francúzsky nehovoríme, vytrvalo pokračoval po francúzsky, bez náznaku prejsť na angličtinu, ktorou, sme presvedčení, všetci obyvatelia Quebecku hovoria aspoň tak ako my. Nechtiac sme sa zúčastnili akejsi demonštrácie, kde zúčastnení mávali zástavami s ľalijami a franzúzskymi trikolorami, zrejme opäť za osamostatnenie Quebecu. Skúšajú to v pravidelných intervaloch, aj keď si myslim, že sa im v rámci Kanady dobre žije. Tento prehnaný patriotizmus pridáva trošku korenia do pestrofarebnej scenérie tohto úžasného mesta.