Spomienky na Paríž - prvý deň

Hneď na začiatku som spomínala, že tieto moje srdcu milé spomienočky, určite nie sú krátky turistický sprievodca po pamiatkach, práve naopak, o Paríži a pamiatkach je toho na internete toľko, že nemá cenu to podrobne rozpisovať, je to skôr o atmosfére a úsmevných situáciách, len aby bolo jasno

Druhý deň ráno, som sa čiastočne prebrala, na to, že Danka sa smeje Babún proste, ako obvykle, doma, vstal a zbalil si vercajg, nachystaný do práce, bolo cca 7 hodín..... Danka sa chutno zasmiala a povedala mu, neblbni, kľudne sa ešte zlož, tuto nikto pred 9 tou nerobí....

Ale babún nie a nie, rozhodol sa, že ide zakúpiť aspoň čerstvé bagetky, na roh ulice, vyzbrojený rečovými znalosťami svojej rakúsko-uhorskej babičky a ruštinou, nevalnej kvality, a bol na celej ulici úplne sám, a stepoval pred bagetkárňou tak zúfalo, že zželelo sa Piérovi, bagetkárovi, čudnej bytosti, čo takto ešte v rannej noci, postáva, a hladno nakúka do výlohy, a predal babúnovi bagetky ešte vriace, a babún prišiel nazad s tým, že tu by som nedokázal žiť :))))))))

Úlohy boli rozdelené, Danka s babúnom šli do práce a my s Kajom sme robili žienky domáce. Bola som pozvaná k stolu, teplo bolo, okná otvorené, ale žiadne muchy, ani vtáky som nepočula, ale ani rambajz, dopravný, ako som zvyknutá doma, a chcela som len kávu, ale nedalo sa, na stole boli šunčičky, údené i varené, plnené paradajky s nejakým syrčekom, a syry, ježiš a aké syry, tak som zobkala ako Popoluška na bále, ale moje gazdinkovské povinnosti ma tlačili a hovorím, Kajo, čo budeme variť?

Kajo ma nevzrušene vytlačil na balkón, na kávičku a cigaretku a povedal, nestresuj...
Keď sme vyšli von, ukázal mi zámoček, malinkatý, a povedal, že patril Brigitke Bardotke, a takých domov a zámočkov, tam bolo, veľa, secesné, vežičkové a aj nejaký ten maurský prvok sa tam dal zaznamenať, všade záľaha kvetov, a všade čisto....Spomenula som si na mladé časy, kedy MM, CC, BB a ešte SL či GL, (hádajte kto to bol?
tvorili základ výzdoby vojenských skriniek, tajných zásuviek, túžob chlapov od vrabčiat, zľahka ochmýrených, až po 80 nika, zábudlivého, a celkom som si vedela predstaviť, ako BB vylieza na balkónik, srká nejaký drink, a koketne pózuje

Hovorím Kajo, ako to tu čistia, veď tu neprejde ani noha, také je to tu úzke a Kajo len povedal, tajuplne, uvidíš, a šli sme Parížom, a ja som vnímala taký pokoj, nikto nevrieskal, netrúbil, na chodníkoch kaviarničky, a ľudkovia všetkých farieb a národností, nevzrušene hryzkali bagetky, a vošli sme do Karfúru, a to teda ani náhodou nebol Karfúr, čo máme doma

Čumela som doslova, a Kajo ma nenechal čumieť a zavliekol ma do polotovarov, a tu som si spomenula na skromnú priehradku polotovarov u nás, kde sa krčili nejaký guláš za nekresťanské peniaze a nejaké tácočky s takmer ničím, za ešte nekresťanskejšie:)))))

Prišli sme pred hydinu, a ja som mala chuť si uchmatnúť turistickú stoličku z oddelenia rekreačného, posadiť sa a kochať sa, kačička napácovaná, obylinkovaná, vedľa prsíčka, a kuriatka na sto spôsobov, zabalené, len šľahnúť do trúby, prepeličky, husičky,.....ale Kajo len čosi nahádzal do košíka a povedal, jak doma že?

Bolo už hádam 11 hodín, a Kajo povedal, posadím ťa tu na kávu, musím niečo vybaviť, a ja som sedela, v kaviarničke na chodníku, sama, netušiac kde som, a ani ceknúť francúzsky, ale nebála som sa...Predo mnou stál zaparkovaný mercedes, a jeho majiteľ chcel von, ale nešlo to, tak búchal do auta vpredu, potom vzadu, a vytvoril si takú 10 cm medzierku, a vyliezol, a ja som pochopila, že prečo je toľko áut v Paríži, s omlátenými blatníkmi....:))))))

Doma Kajo hodil do trúby jeden siačok, druhý, urobili sme šalát a naši narobení drahúškovia prišli na obed, a ja som zírala, kurátenko, plnené mannou nebeskou, v puske sa rozplývalo, zemiačky pečené, so slaninkou, bylinkami, cibuľkou, hríbikmi a tuším sušenými paradajkami, a povedala som si, bože babo, doma si hodíš do trúby americké zemiaky a máš pocit, že ako hýriš a preháňaš to s tou varebnou lenivosťou A tuto, keby som žila, tak nevarím, ani náhodou

Čo by si chcela vidieť, spýtala sa ma Danka a ja som bez váhania povedala Notre Dame, tak sme sa dohodli, že nás poodvezú do príjemnej vzdialenosti, ale ešte musia niečo vybaviť, a tak sme my dvaja s babúnom osameli, a po ľahkej inštruktáži sme sa dostali k Seine a mostíku:))

Opierali sme sa o zábradlie a ja som si hovorila, tak toto je tá Seina a spomenula som si na svoj denníček, kde som si vpisovala básničky typu: Večná Seina šumieť neprestáva, šepká mi to meno, ktoré zavolám, a babún hovorí, no tak toto je Seina, a ja som povedala mno áno, zľahka skrývajúc sklamanie, ale babún to vyriešil a povedal, oproti Dunaju je to taký potok, že moja? :)))))))

Tak sme stáli na mostíku, a dívali sme sa na čudné, pevne zakotvené lode, a babún urobil fotečku a naklonený nad riekou riek, spustil slinu do prúdu a ja som mu povedala ty prasa, a babún mi povedal, nuž moja, milióny ľudí videlo Seinu, ale len málo z nich do tých vôd spustilo pľuvanec, a smial sa, a provokoval, až som tiež, obzerajúc sa na všetky strany, laškovne upustila takú jemnú, dámsku slinku, do vôd rieky riek a strašne som sa potom smiala, aká som tiež prasa

Čo sa týka tých lodí, Danka mi neskôr vysvetlila, že oni tam proste celoročne bývajú, tak už mi potom boli jasné umelé trávniky na palubách, grily a kvety, vyvesené prádlo a aj schránky na pobrežnom múriku

Dostali sme sa k Notre Dame, a ja som zase skonštatovala, že na tých dvoch vežičkách mi niečo chýba, ale blížili sme sa, a mne sa chcelo, neviem prečo, zrazu veriť v božiu lásku všeobjímajúcu, rozeta, ako okno do duše hriešnika a chceli sme dnu, nuž a nedalo sa, bolo zatvorené, rekonštrukcia .....

Motali sme sa okolo, malý parčík sme zmerčili, krásny, čistý, a mne sa zdalo, že sú v tom kvietkovom nádherne vzácne orchidey, a iné skvosty, ale keď sme prišli bližšie, nuž prekvapeniéééééé

Jednoduché, divé maky, niečo ako ovos, skoro fakt poľné kvety, muškáty, čakanky, aksamietnice, sedmokrásky, zvončeky, a toto som si uvedomovala, stále, na každom kroku, v Paríži a okolí, aká krása sa dá vytvoriť z vecí, čo sú pre nás doma takmer neviditeľné.....a ideme sa zblázniť z citrusov a exotických vecí.....

Prechádzajúc ďalej, okolo chrámu, a babún vyzeral, že mu nechýba dielnička, sme zrazu spozorovali kamenára, čo tesal náhradné súčiastky na gargolíka (chrlič) a babúnovi sa zachcelo, kladívko francúzske v ruke poťažkať, a niečo požvatľal v nemčine, dávajúc pred každé slovo la, niečo ako ich la kann la so la etwas la:))))) (voľný preklad, ja tiež také niečo viem...) Ale kamenár len pozrel, pomerne nevrlo, a pokračoval v práci, a sklamaný babún mi povedal, si mala francúzštinu na gympli, tak tlmoč, či čo, A prečo sa kamenár pozrel nevrlo, vysvetlím v ďalšom dieliku

V podvečer sa Danka rozhodla, že nám ukáže ľahkou prechádzkou okolie, aby sme prípadne, ak pôjdeme niekam sami, trafili domov, a babún pri predstave, že niekam pôjdeme sami zľahka zbledol, :)))))))
ale pozreli sme si uličky, s domami ako z cukru, žiadne počmárané fasády, a krivé ploty, súkromné, strážené námestíčka, a sochu Slobody, takú malinkatú, oproti tej slávnejšej ale aj tak sa mi zdala krajšia, a skončili sme v parčíku, tiež malinkatom, kde bol kľud, ticho, čisto, a v tom parčíku sme s babúnom boli mnohokrát.....

A myslím si, že normálna žena by sa kochala tým priehrštím vecí vo výkladoch, ale ja som si všímala iné veci, lebo nie som normálna a v Paríži som si nekúpila ani handierku

Pozerám ako puk, síce teplo, ale ide žena v kožuchu a čižmách a tlačí pred sebou kočík, a v kočíku síce ozaj chutno poobliekané dieťa, ale v sandálkach bez ponožiek, a v ľahkom tričôčku a zabublalo vo mne charitatívne materstvo, a Danka mi hovorí, to je normálne, neviem prečo, proste deti sú tu niečo ako na studenom odchove, pričom si robia čo chcú, a skutočne sú milované.....
Po ceste domov, už bola tma, som sa strašne desila, lebo ľudkovia parížski, nemali zastrené záclony, a ani ich vôbec nemali, ani závesy, a ani žalúzie a proste si tak večerali a ja skromne sklopený zrak, ale pozrela som sa a nejaký ujko, s fúzami, ozaj úctyhodnými, sa zasmial, zdvihol pohár s vínom a ja som len tak slovensky nesmelo zamávala a všetci sa obzreli a smiali, a mne bolo divno, také pozvanie domov bez pozvania to bolo, a v tú ranu sa dolu ulicou začala hrnúť voda.....

A Kajo hovorí, no vidíš, ako to čistia, všetko sajrajtné sa splavovalo do kanála, a tak som pochopila, prečo je tá ulica, kde som dočasne bývala, každý deň taká vypulírovaná

Tak milé spoluturistky, to s tými závesmi a záclonami, s tým som sa stretla aj v Belgicku, ale ani za svet si neviem spomenúť, na historické príčiny tohto javu, mám nejasný pocit, že to bolo kvôli nejakému kráľovskému nariadeniu v dávnej minulosti, a to je pre vás domáca úloha č. 1:)))))

Domáca úloha č. 2. ak budete v Paríži, tak prejdite mostík popri soche slobody, zabočte doľava, do nenápadného parčíka, a v strede, uprostred parku, v uličke, je lavička, a prisadnite si v duchu, spolu so mnou, na tú lavičku, v našich zrazu spoločných spomienkach na Paríž

pokračovanie nabudúce