Spomienky na Paríž - príprava a cesta

Už som viackrát spomínala, že sme totálni antituristi. Naša kamarátka Danka, pobývavšia v Paríži pracovne, nás niekoľkokrát márne pozývala, až nakoniec pochopila, ako na nás, a vymyslela to bravúrne....

Musím do Paríža, kvôli práci, prišiel raz babún, Danka povedala, a pozeral na mňa vyčkávavo, a ja som povedala choď, ale ja bez teba nikam nejdem, povedal babún a tak sme sa na seba vydesene pozerali, my antituristi, čo sú nervózni aj za prvým chniapničkom trávnatým, medze, rodného chotára, lebo cítime ľahký neduh dezorientácie a pocitu nedomova

A ja som vyzerala ako kukučie mláďa, čo chcú nasilu osídliť do cudzieho hniezda, a babún mal vydesené bernardýn očká, ale mihali sa mu v nich aj dukáty zlaté, lebo babún je Harpagón, a príjemná turistická zhovadilosť, čo aj bubáky nejaké hodí, sa proste nedá odmietnuť:))))

A kedy?
Spýtala som sa, márne zakrývajúc paniku, a keď som sa dozvedela, že o tri mesiace, moja nespontánna dušička sa ukľudnila a začala som rešerše, dôkladné.
Úprimne závidím ženám, čo za jeden deň zbalia celú rodinu na mesačný pobyt na Aljaške, pričom ešte poočku sledujú obľúbený seriál v telke, a stihnú ešte večer pokec s kamarátkou v nejakom nákupnom centre
Ja som to zobrala dôkladne, od predpovedi počasia, ktoré tvrdilo, že v Paríži je začiatkom októbra 25 stupňov, no túdle, povedala som si, hľadiac na svoje zľahka zasrienené latifundie, a ozimené vlastné hnáty, no to určite, kecáte, odborne spochybňujúc meteorológov, celkom oprávnene, lebo do počasia našej rodiny sa netrafili ešte nikdy, a tetuška, čo tvrdila, že bude pekne a teplo, v telke, kecala lebo boli prízemné mrazy a bola kosa

Začala som baliť, vyrábať zoznamčoky, a ozaj sa mi na tretíkrát podarilo objednať letenky, a ten papier, čo sa mi vyvalil z tlačiarne, sa mi zdal nenormálne nedôveryhodný, a nechápala som, že ako môžem proste prísť na letisko s týmto papierom, bez toho, aby ma kapitán lietadla nevyplatil po zadnici, kvôli leteckej drzosti
A potom som, s ľahko stíšeným búšením srdca skonštatovala, že v šitíčku chýba bavlnka zelenastej farby, a tento nedostatok som okamžite opravila, a v lekárničke nie je paralén a prostriedok na ošetrenie otvorených rán, a tiež som to okamžite napravila

Už som to všetko mala, zoznamy, úhľadné kôpky ošatenia v škále sibír-púšť, vyžehlené, po celom dohladka upratanom dome, lebo ja to mám tak, že keď odchádzam z domu, musí byť uprataný, po celom dome boli farebné nálepky, typu, mami, tuto je múka a soľ, lebo moja mama mala za úlohu, starať sa o juniora a dvoch psov.....

Predvarila som do pixklí v mrazáku tak, že keby nastala nenáročná svetová vojna, moja mama, junior a dvaja psi prežijú blahobytne, niekoľko mesiacov, a ešte charitatívne prichýlia nepredvídavých susedov, lebo ja som predvídavá až priam nebesky

Tak som to všetko mala, ale chýbali nám kufre, lebo sme neturisti, a babún nelenil, nabehol do kufroobchodu a kúpil dva ferari kufro skvosty,
a práve som mame vpisovala do 18 stranového zoznamu, telefónne čísla na požiarnikov, políciu, spriatelených kamarátov ovládajúcich kotle, vodovodné a plynové prípojky, záchranku, psychiatra a požiarnikov, ručne kresliac inžinierske siete nášho domu, farebnými ceruzkami, do podrobného plánika únikových ciest, v prípade uragánu, keď som periférnym znakom zaregistrovala, nudiaceho sa babúna, čo nikdy nečíta návody, ako krúti kolieskami, kódovacími, na červenom, úložnom ferari, a zajačala som, NHEERÓB THÓÓÓ, ale neskoro.....

Babún zakódoval kufor a beznádejne ho zamkol, a otvoriť by sa to dalo hádam len krompáčom, tak som povedala, sadneš si a budeš skúšať, a aj osem hodín, to je jedno, makaj, 0001, 0002, 0003....
Niežeby som bola matematicky prešibaná, ale mám to z počítačových hier, adventúrneho charakteru, ktoré milujem, teda už som mnoho pirátskych truhlíc, aztéckych chrámov, sejfov a tajných chodieb otvorila tak, že som síce debilne nenašla niekde na okolí návod, kód, a nuž ja sa hrám a odbieham variť,
ale aj tak som nepozornosť dobehla zaťatou urputnosťou, a tak babún, na základe mojich adventúrnych skúseností, točil a točil, a ja som si do svojho kufra balila veci od dupačiek snehovo overalových až po plavky, a recitovala som nula nula dva štyri osem, a videla som to čierne, a babún bol hriešny, a aj keď po dvoch hodinách, mal cukatúru, povedať, idem kúpiť iný kufor, nedovážil sa

Točil a točil, a boh bol k nemu milosrdný, dotočil to pomerne úspešne na 0125, a cvakol ten kufor a babúnovi sa uľavilo a ja už úplne zbytočne, ale naučene, som mu opäť povedala, babún nechaj ma prečítať návod doprdele, a nestrkaj paprče do vecí, ktoré nemám návodovo prelustrovné a babún povedal áno moja, a ja viem, že až do mojej smrti sa týmto pravidlom riadiť nebude

Nastal čas odchodu, môj dom, olepený nálepkami, sťa krachujúci obchod vo výpredaji, oslzená mama, nervózny babún, a dva kufre skvostné, vybavené presnými visačkami, v dvoch jazykoch a aj s mašličkou, zelenou, širokou, sťa nevesta myjavská, v 5 mesiaci, lebo kufor s mašľou je ľahko spoznateľný a kufor s visačkou, sa hádam niekedy niekde nájde

A ocitli sme sa na letisku, oveľa skôr, než lietadlo, letušky a aj kapitán, a vchádzali sme dnu a pri vchode bola plastová nádoba, plná zapaľovačov, manikúrových nožničiek a nožíkov a hovorím, babún, máš niekde nejaký nožík? A babún povedal neviem, skleslo, a ja som ho začala v tom vchode omaciavať, pričom sa otvárali a zatvárali dvere, a nejaká skupinka cudzineckých turistov sa smiala a ukazovala mi palce hore

Lebo babún môže kľudne do sveta bez spodkov, ale bez multifunkčného nožíka, (obsahujúceho vidličku, lyžičku, šróbovák, rýpadielko zubové, pilníček, pinzetku, a dve zlaté zrnká, pre prípad stroskotania ani náhodou) a v tom vchode, kde sa zacapovali a pricapovali dvere, sme sa my dvaja radili o tom, že aké náradie a nástroje a čo máme úradne povolené, a že poďme už dnu....

Vošli sme, a tvárili sme sa, že práve sme precestovali celý svet, a babún hovorí, a teraz čo ha?

A toto je vám zaujímavé, lebo zatiaľ, čo ja sa rútim po ataku nervózneho poštára, a babún sa na mňa díva s kľudným nepochopením, a povie, moja a čože ťa to tak zobralo, daj si tabletočku, a ten pokyn znamená, že síce nechápem, čo ti je, ale daj si paralénik, alebo až antidepresívum a lažkaj si, ale keď nastane neobvyklá situácia, tak si okamžite vymeníme úlohy....
Ja ťažký panikár, v situácii, že nám praskne nejaký remeň na diaľnici, v noci, na motorke, nemám žiadny pocit paniky, zašrotí mi v hlave a riešim, a tak, ....

Tak mi zašrotilo, a hovorím, no čo, vidíš tam tie veci, hore napísané, ešte nás nikto nevyzýva, ak nás vyzvú pôjdeme tam, a odovzdáme kufre, a ukážeme papiere a babún v panike hovorí a fakt sme nemali mať nejaké normálne letenky? A ja som pevne a tvrdo povedala že nie a poďme si zapáliť...
Odovzdali sme kufre, babún, vyjavene pozeral, aké to ľahké bolo a zašli sme do útrob letiska, bratislavského, a babún hovorí, nedáme si moja bavoráčika, a v očiach paniku, lebo ešte nikdy v živote neletel lietadlom, a to už mi bolo jasné, lebo temer v polke 50 ky, letieť lietadlom, prvý krát, musí byť nemužne denervujúce

Tak sme zapadli do bufetu, a babún sa spriatelil s nejakými Dánmi, a aj Švédmi, a bufet ožil babylónsky, a babún kecal švédsko dánskonemecky, a keď nastal čas, nalodiť sa, do lietadla, babún povedal, chce sa mi cikať, a čkalo sa mu rozkošne, a ja som povedala, nuž choď a boli už nalodené ženy a deti s kočíkmi, invalidi a ja som trímala dôležité papieriky, v rukách a babún hulákal zo záchoda, mistr kaphitán, bezo mňa nheodletíš, ty pako, a dotlačila som, napodiv, úplne pokojne, môjho pripitého babúna do lietadla, a bola som rada, že sa nebojí a že je mu všetko šumafuk.....:)))))))

A sadli sme si na miesta a babún sa tešil, že koľko priestoru má pred nohami, lebo tam nebolo sedadielko, a zadriemal, a zobudil sa, keď príjemná letuška, začala rozkladať rúčkami, a vysvetľovala nám, a vyzerala ako ten príjemný ujo, na mojej rodnej križovatke, čo rozkladal rúčkami napravo, naľavo a autíčka jazdili, a potom sa milá letuška a uznávam, že sú to určite otužilé dámy, naklonila nad babúna, a zašvitorila, bez toho, aby ju babúnov alkoholický odér zrazil do kolien, niečo takéto :

Pane, tuto je núdzový východ, a vy ste zdatný a silný chlap, nuž, aby som to skrátila, priopitému babúnvi, čo ešte nikdy neletel lietadlom, pekná cibuľka v rovnošate recitovala inštrukcie typu, ak sa budeme niekam rútiť, vyrvete tuto tie dvere, a vyhádžete najprv deti, ženy, a tak, a babún sa na ňu díval a vyzeral ako chameleón, menil farby z priopitej ružovučkej, cez ľahko žltkasto zelenkastú až k mŕtvolnej bledosti, trímajúc neustále na hrudi drahý fotoaparát, ktorým chcel monitorovať svoj prvý let lietadlom
A aby to celé ustál, lebo nuž chápete, na jeho bedrách zrazu stáli životy mnohých ľudí, cvakol cez okno obláčik a pýtal sa ma, moja a kedy prinesú koňak a jedlo, a ja som mu povedala, nuž babún, to máš z tých amerických filmov, ktoré celé prespíš, ale tuto dostaneš tak akurát žemlu s kávou, a babún povedal, chcem koňak a milá letuška, čo mu inštruktážne zmenila farebnú paletu pokožky, mu s úsmevom doniesla cenník a babún povedal moja, aká krásna dedinka že? Chlípajúc kávu nevalnej kvality a na koňak už ako keby ani chuť nemal

A potom, potichu mi povedal, to čo sú za ceny, ako keby ten koňak cedili cez ľadviny mimozemšťania na Marse
Takže babún, čo zakúpil na svoj prvý let lietadlom drahý fotoaparát, urobil cenné dokumenty, a myslím, že aj naše pravnúčatá nostalgicky zaslzia, lebo pradedo nafotil obláčik, zahmlenú dedinku, možno našu, možno španielsku, čert vie a rozmazané krídlo lietadla

Dosadli sme onedlho na letisku, vyprdli nás z lietadla, a ocitli sme sa v priestore, letištnom, kde sa otvárali, zatvárali dvere, všade len francúzske nápisy, sem tam spestrené anglickým závanom známosti a babún hovorí a teraz čo, doprdele

Strašne veľké to bolo, plné neznáma, a to sme sa dozvedeli, že to bolo len také malé letištiatko, aj oveľa väčšie sú, také Aéroport Paris-Charles-de-Gaulle, by sme brázdili hádam ešte doteraz
Ale my sme pristáli na Orly, pekné to meno, ale prt by nám bolo platné slovenské podnikateľské sebavedomímum, keby sme nemali pocit, že nás tam niekde, čakajú Danka s Kajom, pri východe, naši osloboditelia

Ako vždy, v krízových situáciách, som prevzala kormidlo a všimla som si dámu, v jasne ružovom kostýme, čo sedela s nami v lietadle a hovorím, babún poď, a šla som za dámou, po chodbách, pohyblivých schodoch, nejasných prechodoch, až k nejakej colnej kadibudke, kde si nás preverili, dovliekla som uťahaného babúna ku kufrom, so zelenými mašličkami a pri východe sme padli do náručia našim známym, Danke a Kajovi, čo sa nás ujali, a napriek mojim meteorologickým rešeršom mi bolo horko, ako psovi, lebo začiatkom októbra v Paríži, na letisku, bolo asi 25 stupňov

Šli sme, džavotajúc jeden cez druhého, lebo sme sa dlho nevideli, autom a ja neturistka, som vnímala rovnaké stromy, ako doma, francúzske nápisy, jemne sa stmievalo a Danka s Kajom povedali, že majú ešte nejaké povinnosti, niekoho kamsi odviezť a ja som neprotestovala, a nakoniec sme sa motali po zotmenom Paríži, kde aj tak pulzoval život a driemajúci babún mi povedal, a kedy títo ľudia spia,
a zastali sme na malej ulici, pred obchodom s potrebami pre maliarov, a na ulici stáli černoch a čínska súdružka, alebo japonská, alebo tak, a žvatlali niečo tou rečou, muzikálnou, lebo francúzština je pre mňa nádherný muzikálny jazyk
a ja som pofajčievala v aute, s pootvoreným okienkom a hovorím si, v Bratislave by o tejto dobe bola už len mĺkva, tichá tma, a tu sa žilo, večer, obchody otvorené, ľudkovia pobehovali pokojne a bez nervov, neustále francúzsky džavotajúc neviem čo, možno o hrncoch, ale ja som nerozumela, a znelo mi to strašne príjemne....a mne sa Paríž začal páčiť, mne nočnej sove

a černoch si ma všimol a urobil pračudesné gesto, ako keby oboma dlaňami mi poslal bosk, a povedal mi niečo vjavrdechr monami, či niečo podobné a cez moje socialisticky opatrné, len jemne pootvorené okienko, mi podal ruku, a ja som v Paríži, takmer noci, hľadela na ruku, ja liberálka, bezpredsudková, ale nezobrala som ju do svojej dlane, hneď, kvôli predsudkom, ale kvôli tomu, že takú dlaň som ešte nikdy nevidela, potriasli sme si rukou a ja som mala skoro púštno-nomádske záblesky uvoľnenia, a mávali sme si s černochom a číňankou, ako keby sme sa poznali, lebo to som sa v Paríži naučila, sú mestá, štáty, kde sa chcú ľudia objímať, len tak.....

Usídlili sme sa a Danka povedala, sú slávnosti XY, už si nepamätám aké, a ideme k ajfelovke.....A ja som ju videla už z postele, tam, kde som si ukladala pyžamko, stačilo, zdvinúť zrak a videla som ajfelovku, a bola prekrásna, v tom večernom zvláštne teplom októbri....

Tak sme sa vydali, v tom nočnom harašení, lebo Paríž žije dlho do noci, cez kadejaké uličky, a Danka nás paštikárov vyjavených,
viedla, ako skúsený vodca karavány, cez nejaké zákutia a ja úplne zblbnutá, prechádzajúca cez nejaký mostík, nejakého potôčika, hovorím to asi nie je Seina, že nie a Danka sa smiala, a bola tma a Danka, ma unavenú posadila, a mne sa v celej kráse, pred očami zjavila celá krása železnej dámy, ktorá bola na začiatku len reklamným produktom, potom ju nikto nechcel, a mala sa po 20 rokoch zbúrať, a nakoniec sa stala symbolom Paríža...

Dívala som sa na scenériu, slávnosti vrcholili, fontány chrlili, hudba hrala, tancovalo sa a dýchalo sa dobrou atmosférou, ale ja som nemohla myslieť aj tak na nič iné, ako na ohromujúce poznanie, že Eiffelova veža nie je ŠEDÁ, je béžová, hovorila som si, ale nie taká béžovo béžová, taká mosadzno béžová, ale nie, to nie je ono, taká striebornomosadzno béžovátmavo, ale nie, hrala som si svoju slovenskú melódiu paletovú, uprostred mažoretiek, francúzskej nočnej roztopašnosti, a nedalo mi to pokoj, lízala som nejaký francúzsky nanuk, a multikulti človek, mne neznámeho pôvodu, mi núkal nejakú kabelu, všade sa ozývala spevná francúzska reč, všetci sa tešili, a ja som sa tešila tiež, ale aj tak som skúšala si spomenúť

(hľadala som vhodný obrázok, ale našla som len toto, ale takúto som zažila vtedy v noci scenériu, zhruba, ale primyslite si ešte mnoho mnoho vytešených ľudí, aj tak to nie je ono)

http://www.mojevideo.sk/video/100d7/eiffelova_veza_v_noci.html

A potom večer, keď som už ležala v posteli, a na mojom pleci odfukoval spokojný babún, som na to prišla, je to bronzovo zlato béžovo strieborno šedá veža, a v tú chvíľu veža zhasla, a ja, čo som sa na ňu dívala z postele, som si povedala tak dobrú noc ajfelka, si prenádherná, a zaspala som tiež, v spánku zhlboka vdychujúc parížsky vzduch, nonšalantne slovensky sľubujúc, že si z neho uchmatnem, čo sa dá, lebo parížsky vzduch sa mi ohromne páčil....

pokračovanie nabudúce.....