Zuzka Zuzička a malý diabol

Práve som degustovala svoju fazuľovicu, s mojou obľúbenou semiačkovou žemličkou, keď sa zase u nás vyskytli vyskytovači....
Priznám sa bez mučenia, že za tie roky som zatvrdla, a od úpornej snahy pohostiť, spríjemniť život komukoľvek, čo sa tu náhodou naskytne, som sa prepracovala k priam neľudskej ľahostajnosti, lebo ak mi je oznámené, že toto je inžinír taký a taký, a hore v aute sedí matka, otec, žena, svokra, pes, deti, hydina, starosta obce, je mi to už jedno Nech sedia....

Ale babún, čo neustále potrebuje pracovať na svojich píplmetroch, proste povie, a čo ich tam necháte, veď nech prídu, a tuto s mojou ženou posedkajú, a to jú je už len ozvena, od kvetináčov, spoza rohu, lebo sa babún vojensko - strategicky kryje, aby nedostal tou semiačkovou žemľou rovno medzi oči, lebo vie, že to neznášam

Tak som osamela s malou dámou, mamička sa šla osviežiť, a pokojne som jedla svoju skvostnú fazuľovicu, namáčajúc kúsky žemle do šťavičky a kŕmiac miláčika, a pri tom som si hovorila, že aj tak je to dobrý deň, lebo dieťa sa nezačalo šplhať s hysterickým revom po našom slnečníku, pri pohľade na psa:)))

Jedla som, a po očku som sledovala, malú dámu, oblečenú sťa zo žurnálu, so založenými rúčkami tak jedovato natuho, sťa námornícky uzol, čo nikdy nikto už nerozmotá, a s vysunutou spodnou perou....

Už som zabudla, aké to je, dívať sa na gambový vzdor, a je to vždy opäť veľmi zaujímavé
Vysunutá pera len tak jemne sa chvejúca, a pri tom sa začínajú lesknúť očká, znamená, cítim sa neisto, asi začínam mať strach...a určite budem plakať
Zvraštené jedno obočie, druhé, škrípanie zubami, to už prerastá do zlosti, z neznáma, z toho, že nemám to, kde a v čom sa cítim isto, čo mi je bežne, pri prvom stupni gambovania poskytované, nie je mi dobre, hovorí malý človek, čo už myká nožičkami, a buchne päsťou, ....a spodnou perou si skoro ometá nos....
Ale za tie roky, čo sa tu premlelo mnoho detí, poznám aj falošné gambovanie, to je len o ozaj prefíkanom, manipulatívnom, divadelnom prejave, presne vykalkulovaných postupov.....kedy má decko viac intelektu ako rodičia

Malá dáma gambovala protestne, ja som kŕmila seba a psa, a nevšímala som si ju, bolo to divadielko, a o chvíľu sa pozabudla, a prestala gambovať, a dívala sa na môj tanier, a presne očami sledovala, pohyb mojej ruky, od žemličky namočenej, po papúlchamradnej tlamy miláčika a spýtala som sa, chceš tiež: a malá dáma povedala že áno, tak som jej odtrhla žemličku, ona si namočila a najprv pokusne, temer s hnusom skúsila, a potom hltala sťa dieťa z Biafry

A pri tomto nehoráznom počine sme obe boli pristihnuté osvieženou mamičkou, čo zakričala, ani za svet si neviem spomenúť na to meno, niečo ako skarletbianca, to čo robíš, lebo malá dáma, čo vyzerala presne, ako Zuzka Zuzička, čo sa jej vlní suknička, jednou rukou škrabkala ucho miláčika a druhou akurát namáčala prst, v zbytku mojej polievky, a pekne s radosťou si ho ocucávala

A mamička, a ja ju chápem, lebo som bola taká istá, recitovala, že koľko strašných baktérií je v každom zvierati, a chorôb, a že prepáčte, my sa snažíme vyváženú stravu a tu taká polievka, a dívala som sa do taniera, kde sa zahanbene krčila polklobása, kúsok mäska z rebierka sa skúšal mimikrovať na biozeleninku, a bobkový list, farizej, čo sa stočil, a tváril sa ako anjelská trúbeľka, a Zuzka si cmúľala prst preto, lebo asi v živote nič také nejedla

Spomínam si v nemocnici, kde som ležala, na mladú ženu, čo jej odrezali oba prsníky, lebo mala v rodine asi 10 lekárov, a rakovina, a zvieratá, a nákazy, a ....ona mala len hrčku malú a ani nebola až tak stopro pozitívna, priam ani vôbec nie, taká remíza, rodina ju zblbla, a tak len plakala, stále, nevedela, či dobre, či zle.....urobila, a mala asi mesiac pred svadbou....

Zaujímavé bolo aj to, že Zuzka bola vždy oslovovaná celým, plným, občianskym menom, teda žiadna zdrobnenilka, ale z toho jej mena by sa hádam ani žiadna zdrobneniľka nedala urobiť, a stále bola napomínaná, a ja som si hovorila, že ktovie prečo, sa u mňa vyskytujú vždy len dva extrémne typy detí, jeden extrém, rodičia dosadnú, a je im jedno, či sa deti prizabijú, zabije ich náš vynervovaný pes, popijú u nás nejakú chemikáliu, alebo sa dorazia pádom zo stromu...:))))

Alebo druhý extrém, deti neustále kontrolované, buzerované, kamsi posielané, a tu mi tá vzdorovitá spodná pera, pripadá úplne namieste, aj ja by som to robila, a niekedy aj robím, keď ma moja mama skúša ešte v tomto veku vychovávať

Takže Zuzička pojedla niečo nehorázne, nakazila sa niečim strašným, a ako som sedela, latinské výrazy a štúdie sa len mihali, mamička dezinfikovala dieťa a mňa považovala za potencionálneho biovraha, a spomenula som si na seba....
Po šialenom tehotenstve a ešte šialenejšom pôrode, som vyvárala aj vzduch okolo juniora, a bol stále chorý, doporučovali mi odísť do Tatier, lekári ho pchali antibiotikami, soplili sme, vracali obaja, lebo ak predo mnou niekto zvracia, tak zvraciam aj ja, je to taká vracavá súdržnosť, aby vracajúcemu smutno a osamotene nebolo
Ale okamžite, ako sa junior začal vyskytovať vo veľmi špinavom prostredí, na stavbe, plnom čudných psov a mačiek, tak mu nič zrazu nebolo.....
A hovorím, chceš sa pozrieť na vtáčiky, a Zuzka Zuzička prikývla, a mamička protestovala, zrejme si predstavovala, že jej skvostne, a ako sa patrí brožúrkovo a s mnohými odborníkmi odkonzultované dieťa, idem zavrieť do klietky s besnými papagájmi, s exotickými chorobami, či holubmi, čo majú TBC a ktovie, čo ešte

Zobrala som od babúna kameru so sosáčikom, a so Zuzičkou sme v tuji hľadali hniezdo, a Zuzička výskala a ja som povedala, ticho buď, rušíš vtáčie mláďatká, a Zuzička zabudla na pyskoohŕňanie, a sledovala, malé žlté zobáčiky, a povedala, oni tam žijú stále?
A ja som povedala že nie, že len do zimy, kedy vtáčatá vyrastú, zosilnejú, a odletia si po svojom, a Zuzička povedala, a potom sa tam nasťahujú druhí vtáci, že? .......zaplašila som myšlienku, že to má od tatka, čo je developér, a zasmiala som sa
Mamička ma nebavila, ale bavila ma Zuzička, tak som vytiahla staré leporelá, drevnaté, a povedala som, čítaj si, a Zuzička čítala, o žabiatku, čo sa narodilo, keď mrholilo, a skákal pes cez oves..... a mamička hovorila, že viete, aj v tej družine a škôlke, stále sú nervy, a vy sa máte, že len jedno dieťa....a strava, strašné....

A ja som si spomenula na svoju družinu, bola to vila, pri škole, odkiaľ komunisti vyhnali majiteľov, so záhradkou....
A na prízemí sa s nami pani učiteľky snažili popísať úlohy, a jedna, a je mi ľúto, že si už nepamätám jej meno, nám čítala grécke báje, a kreslili sme si gréckych hrdinov, a zbierali sme lístie, rastlinky, sušili kvietky do herbárov, a chodili sme na gaštany, a tak, do lesoparku, to že ja som mala to šťastie, že som našla obesenca, a zároveň ma obťažoval úchyl, je už proste moja karma

A hore v podkroví sme vyšívali, krížikové výšivky, a tak boli tie naše pani učiteľky dobré, že vyšívali aj chalani, javorové lístie jesenné, vo farbách slnka smutno odchádzajúceho, a pani učiteľky nám dávali olovrant, ale ja som bola zásobená mliekom, lebo boli mliečne desiaty, povinné, a nikto, okrem mňa mlieko piť nechcel, a všetci mi tie sáčky podstrkovali, a čuduj sa svete, doteraz milujem studené mlieko, a aj keď moja rodina nemá dobré zuby, nikto, ja sa zatiaľ pýšim, v predpenzijnom veku, zubami, svojimi, nejaká tá plombička, ok, ale svoje, a aj junior miluje mlieko, a prvý kaz mal vo veku 15 rokov, a dúfam, že sa teraz niekto, zamyslí, a hodí mi sem osemnásť štúdií, vedeckých oných, že mlieko je škodlivé, a majú ho piť len kojenci a pod....ale odbočila som

Družinová a školská strava myslím, nezanechala na mne nejaké trvalé následky, až na paradajkovú polievku a červenú repu A mamička sa sťažovala, na nevyváženú stravu......zlých pedagógov

A ešte si spomínam na spolužiačku Darinku, čo bolo chudá sťa vyžla, ale spráskala všetko. čo sme jej podsúvali, a bola celkom lacná Polievka, ak bola hnusná, mali sme smolu, kým sme ju nezjedli, nebolo druhé, ale Darinka to istila, bola totiž vášnivou zberateľkou obalov z čokolád a servítkov, a nuž chápete, u nás boli len biele servítky, a ja som u Darinky mala protekciu, lebo za servítok s Mikulášom na saniach, od mojich príbuzných v Rakúsku, bola ochotná za mňa zjesť doslova čokoľvek

Zuzička nerobila pysky a mamička sa sťažovala, že musia každý rok k moru, aby deti mali to či ono, lebo stále sú choré, sú štatisticky nejako pozadu, napríklad Zuzička chodila oveľa neskôr, ako všetci ostatní, a ja som si spomenula na juniora, čo chodil štvornožky, ako rak, stále dozadu a na dobré rady miliónov ľudí, čo ma buzerovali, že musím ísť k neurológovi, lebo je určite chorý, ale juniorovi sa proste chodiť nechcelo
a možno chodil dozadu, aby mal stále pred sebou prehľad, a stačila trávička na chalupe, čo mu bola na tlapkách mojich milovaných, pocitovo nepríjemná, a stolička kŕmna, na kolieskach, a junior obklopený zrazu motýľmi, čo si trepotali okolo neho neznáme virtuózne kreácie, zaujatý ,a mačiatkom, čo zrazu niekam šlo, a nebolo v jeho dosahu.....
sa oprel o tú stoličku, veď nie je somár, tá tráva je na rukách ozaj nepríjemná, a šmatlal si svoje prvé kroky za motýľom, za mačiatkom a za prvým samostatným krokom tak, ako chcel, ale určite nie tak, ako by sa patrilo nejako príručkovo a bežne, to určite nie.....

Mamička sa posťažovala, že chodia so Zuzičkou do poradne, lebo je hyperaktívna a mne padla sánka, lebo Zuzička skutočne hyperaktívna nebola, LEN SA PROSTE STRAŠNE NUDILA....

Spomenula som si na iné dieťa, ktoré rodičia pomaly ozaj ničili v rozličných poradniach, a sedeli a rozprávali, aký je hyperaktívny, a že aj v škôlke bol taký, a ozaj, pri našich prvých stretnutiach, som ho mala chuť zaškrtiť, ale otočme si to, celkom prozaicky, a vcíťme sa, do toho, opačne....

Predstavme si, že sedíme v škôlke pri stole, škôlkári majú párty, ostatné deti niečo maľujú, trieskajú kockami, a čosi hovoria, my nemáme ani šajnu, čo, nerozumieme tomu, tomu žvatľaniu, čas od času nás nejaké dieťa pooblápa, opusinkuje, a ani poriadne nevieme, kto to je,
sedíme, máme možnosť s bábikou poposunúť, učesať ju, nemôžeme odísť, dostaneme plastelínu a všetci nám hovoria, aké to bolo strašné, to bobenko, čo sme mali a zase nás oblápajú, aj keď nás to nebaví, nudí nás to, ani vlastne nevieme, prečo sme tam a o čo tam vlastne ide, musíme tam byť, divo máme chuť na kávu, tie reči o tom, že žabička má 4 nohy a mravček viac, nás nebavia, nuž ja by som vyhrnula spodnú peru až k nebesám......
A potom by si škôlkári, začali hovoriť veci o nás, že ona je problémová, moja matka, stále je nervózna, ako keby sme tam neboli, a nepočuli sme to, ako keby sme boli len nejaké výsledky nášho hracieho snaženia, z kovu či hliny, ako keby sme ani neboli....

Mamička sa sťažovala a Zuzička si užívala, skoro hodinu si ju nikto nevšímal, a aj sa šparchala v nose, a aj si so mnou popolievala kvietky, i keď mohla prechladnúť, a spomenula som si na malého diabla, čo mi pil krv
Aj s ním som polievala kvietky, a čudovala som sa, lebo mi povedal, že má rozrobené také lego, a čudovala som sa opäť, lebo rodičia, malého diabla, čo tu urobil kopu škôd, a nie len u nás, sa neustále rozhorčovali, sem tam mu jednu sekli, a zase sa rozhorčovali a ja som si hovorila, u nás doma nie je žiadny sparring partner, pre malého diabla, a prečo, ak idete na návštevu, nedovlečiete to lego, čo rád stavia, alebo omaľovánku, alebo čokoľvek, aby malý diabol nepočúval, aký je strašný....

A na malého diabla som navliekla jednu mikinu, čo mi tu zostala po inom malom diablovi, lebo to tiež nechápem, prečo rodičia len papuľujú, aké to je s tými malými diablami ťažké, ale teplú bundu nedonesú,a spolu sme nosili tanieriky, ozdobovali misy, príbory vyťahovali, servítky rátali, vôbec som sa s ním nekafrala, choď, dones, odnes, ak rozbiješ, bude bombovačka
A malý diabol bol rozkošné dieťa, vážne brané, zaúkolované, a keď som videla, ako s tými malými rúčkami pozorne nesie ten riad, očká zapichnuté, v zbytkoch šalátu, v dôležitej úlohe, a mám ho rada

A malý diabol, keď odchádzal, mi povedal, ...nepovedal mi nič, bol unavený, ospalý a ani sa nerozlúčil, ale mal na to prisámvačku nárok, a rodičia mu to vyčítali....

A Zuzička detto, len tak mávla rukou

Hovorím si, v duchu, lebo aj mňa sa to týka, kde sa stratili deti, čo skákali do kaluží a kradli čerešne po susedoch, nezaťažené povinnosťami zmestiť sa do normálu a deklaráciami vhodnosti....
Kde sú tie veselé deti, čo napriek tomu, že ich školník dotiahol za uši do riaditeľne, neskúšali následne hrať hry s beznádejou a so smrťou, haliac sa do čierneho, a lebkami si mapujúc svoje územie hrôzy zo života....
Kde sú deti, čo skoro so smiechom dostávali výprasky remeňom, na stoloch s vixlajvantovými obrusmi, s motívmi veselých divých makov, si len oprášili spuchnuté zadnice a šli si zasnívať, zafilozofovať za starú dreváreň, kde skúšali svoje prvé výbušniny, prvé lásky, prvé opité vrávoranie, a prvý dospelý svet ochutnávať z tej zakázanej stránky......
Vydesene, pravouhlo, načiarkovane, narysovane, schématicky a beznádejne chceme, aby svet fungoval tak, ako kedysi, lebo nie sme schopní pružných ohybov partnerských vzťahov, stále je to o zástere a kladive, cene bezcenného, hrdzavom nástojení na vyžitých a dávno mŕtvych postupoch, skúšame hrať šach mat s vesmírom a vecami, čo nás dovádzajú k plaču, a možno sú nám len cudzie, lebo nie sme schopní túžiť, tie cudzie veci spoznávať....

Zuzička a malý diabol majú šancu, ak ich rodičia nezlomia