13 000 km - časť siedma, Halifax

12. august 2010
Halifax je hlavné mesto provincie Nové Škótsko. Leží na juhovýchode, na pobreží Atlantiku. Od Pugwashu je vzdialený asi 180 km. Dorazili sme tam za necele 2 hodiny. Zaparkovali sme priamo pri centre mesta, v prístave. Prístavná promenáda má úžasnú atmosféru. Kotvia tu obrovské zaoceánske lode, plachetnice i výletné člny v zvukovej clone škriekajúcich čajok. Pre nás suchozemcov je to miesto voňajúcej romantikou a diaľkami Vystupujú tu rôzni hudobníci s klobúkom, či husľovým púzdrom pri nohách, ponorení do svojich melódií od jazzu az po operu, akoby ich mince cinkajúce k ich nohám ani nezaujímali. Socha anjela za mincu pošle vzdušný bozk, vedľa žongléri, mími. V šiatrikoch predávajú všetko od zmrzliny až po indické šaty. Turistické agentúry lákajú ľudí na prehliadku mesta na člnoch, plachetniciach, autobusoch, koňmi ťahaných kočoch i na vojenskom obojživelníku. Predtým sme sa však všetci vybrali do Námorného múzea, kde popri delách, harpúnach, modeloch lodí, hovoriacom papagájovi Merlinovi je najväčšim trhákom expozícia venovaná lodným katastrofam, ktorým samozrejme kráľuje Titanic, nepotopiteľná kráľovná oceánu, ktorá sa potopila 15. apríla 1912 asi 600 km južne od Newfoundlandu na svojej premiérovejceste zo Southamptonu do New York City. Zoznamy a fotografie cestujúcich, detské topánočky, veci vylovené z dna oceánu, kus zábradlia zo schodišťa, pútavý film. To všetko približuje jeho slávu a koniec. Halifax zohral v jeho tragédii významnú rolu, do mesta bolo dopravených 209 mŕtvých tiel vylovených z oceánu a okolo 150 z nich našlo svoj pokoj na halifaxských cintorínoch. Pobyt s bradáčkou Dorkou všetky návštevy múzei a pamiatok značne komplikuje, keďže ju zvyčajne nechcu ani v autobuse ani na lodi, pochopiteľne ani v múzeách. My s Petrom a Dorkou sa preto vyberáme na pešiu obhliadku mesta. Centrom sme si to vyšľapali na Halifaxskú citadelu. Veľmi krásne upravené územie bývalej vojenskej pevnosti s vojakmi v dobových uniformách,čiže škótskych kiltoch, tzv. Highlanderi, vojenskí gajdoši, bubeníci, múzeum zbraní a nádherné vyhliadky na mesto z kopca citadely. Aj keď sú vojaci len študenti privyrábajúci si letnou brigádou, vyfotí m sa s dvoma vysokými fešákmi v karovaných sukniach, ostro červených kabátcoch a vysokých čiapkach s perím zakrývajúcim im pol tváre. Petra zase cvaknem v objatí s krásnou mladou gajdoškou. Cez mestske záhrady, ktoré su tvorené veľmi pekným parkom s jazierkom sme prešli do centra. Zablúdili sme na starý cintorín pri bazilike St.Mary, obdivovali kaviarničky umiestnené na terasách a záplavy kvetov. Stará architektúra sa tu celkom vkusne mieša s novymi výškovými budovami. Budovy nie su vyššie ako 10 poschodí aby sa zachoval výhľad z citadely až na oceán. Priamo v centre mesta je niekoľko fakult Dunham univerzity, vrátane zaujimavého internátu fakulty architektúry. Stromy okolo sú navlečené v štrikovaných obaloch rôzných farieb a vzorov akoby vo svetroch. Sú na nich vrecká s odkazmi, pripichnuté vizitky a oznamy, milé, pôsobí to tak akosi domácky a veselo. V jednej z uličiek objavíme Alexander Keith’s pivovar, je to veľmi známe kanadské pivo a Halifax je jeho rodiskom. Kým sme my blúdili uličkami mesta, deti sa vybrali na jeho obhliadku na vojenskom obojživelníku pomaľovanom veselými farbami s meno Harbour Hopper, čiže prístavná kobylka, či koník. Povozili sa mestom, aj oceánom. Bol to zážitok najmä pre nášho najmladšieho. Halifax žije, je to kultúrne mesto podobné europskym, pestrofarebné, plné ľudí, pôsobiace veľmi priateľsky.
Cestou domov sme sa odviezli na úplný okraj poloostrova Nové Škótsko, na juhovýchod od Halifaxu k dedinke Sambro na polostrove Chebucto. Sú tu prekrásne pláže s azúrovo-modrým i ked chladným oceánom a takmer bielym pieskom, ktorý je kontrastom k tehlovo červenému na severnom pobreží. Na juhovýchod od pobrežia je ostrov Sambro s najstarším činným majákom v Amerike slúžiacim od roku 1758. Vlny narážajú na bizarné skaliská. Stojím na vysokom brale, pod nohami mi udiera Atlantik a ja upieram oči do diaľky, do modrého nedohľadna s desiatkami odtieňov modrej, sivej, zelenkavej. Kdesi tam, za niekoľko tisíc kilometrami je Portugalsko alebo Maroko. Ale medzitým nedozerný, rešpekt vzbudzujúci, magický oceán. Oceány a moria ma priťahujú neznámou silou, mám k nim akýsi tajomný vzťah, možno karma minulých životov. Opäť, ako takmer každý z posledných dní, sa mi nechce odísť.
Vraciame sa domov do Pugwashu, v miestnom obchodíku v Sambro, ktorý je zároveň aj reštauráciou a spoločenským centrom sa zastavíme na večeru. Dostali sme Fish and Chips, skvelá čerstvá vypražaná ryba z miestnych zdrojov s obrovskými ručne krájanými hranolkami z neošúpaných zemiakov, kapustovým a gréckym šalátom. Jedli sme vonku na drevenom neopracovanom stole a pozorovali obyvateľov stretavajúcich sa tu v letnom podvečeri. Preberali miestnu baseballovú ligu. Rozmýšľala som, kto su títo ľudia, letujuci turisti, miestni rybári, kto ešte, a čo tu môžu robiť v zime. Čas tu stojí, pohoda, akoby nemali žiadne problémy, či starosti.
Cesta domov opäť trvala 2 hodiny. Vačšinu času po dobrých diaľniciach a zvyšok cesty po ľudoprázdnych strašidelných tmavých miestnych cestách. Ale my ich už poznáme. Keď padajú do hľbky, zase sa vynoria z tmy, aby nas bezpečne priviezli do nášho prechodného domova v Pugwashi.