Osudoví oligarchovia našich detí

Vypočula som si príbeh, normálneho, slušného človeka a jeho dcéry.....

Celkom nenápadne to začalo, Mariel, v skratke Mari, bola už iná svojim menom od začiatku, a iná bola aj všetkým ostatným, rada čítala, telocvikovo bola neohrabaná a v škole nemala kamarátky, lebo sa zle obliekala.....Od základky, bola verbálne i inak šikanovaná, lebo bola iná, ale zvládala to s ofinou, dlhou až po nos, a nos zaborený v knižke, bravúrne....V podstate ju nemali radi ani pedagógovia, skôr sa jej desili, ale vyhrávala recitačné, fyzikálne a iné blbosti, školu reprezentujúce, a škole prospešné, tak ju brali ako malého mimozemšťana, síce iného, ale zas, výhodne zužitkovateľného.....

Pochvaly dostávala inak, ako ostatní, ako keby, pre istotu, cez gumovú rukavicu, lebo každý pedagóg bol z nej mimo, lebo Mari neprejavovala viditeľné emócie, a ani jeden z nich necítil potrebu, ju proste zobrať do náručia, taká bola iná, bezproblémová, tichá a neviditeľná....figurína....

Ale doma jej bolo fajn, rodičia ju milovali a chápali, až do chvíle, keď sa opila, na svojej prvej žúrke, čo bol dôsledok takej srandy, lebo si ostatní povedali, bude sranda, opijeme tú mátohu, a ustarostený tatko ju vracajúcu dopravoval domov, šoférujúc vo zvukoch zvracania, a zasievajúc semienko nedôvery, v tom milujúcom vzťahu....

Lebo niečo strašné sa stalo, Mari, čo bez slova chodila na klavír, do recitačného krúžku, a iných vecí, zrazu sa opila a kričala v opitosti, že klavír nenávidí, že ich oboch, milujúcich rodičov nenávidí, a že ju nič nebaví a nechce sa jej žiť...

Všetko sa uladilo, ujasnilo, ale semienko nedôvery bolo zasiate, a Mari šla zase poslušne na klavír a rodičia sa jej pýtali, zrazu, čo sa učili, čo hrala, a prečo tak dlho......

Mari sa dostala na vysokú školu, a prestala chodiť na klavír, aj na šachový krúžok, lebo bolo treba zase fungovať bezproblémovo, aby zase nesklamala, aby zase nezlyhala, a po prvých prednáškach, keď mama oslavovala narodeniny, a bola u nich doma celá rodina, a babička sa pýtala, kedy bude vnúča, a dedo ju chlácholivo tľapkal po ramenách, hovoriac, ešte máš nejaký ten rôčik dva, čas, ale ten klavír si nemusela vzdať, veď ti to tak pekne išlo....
A všetci sa tešili, aká je Mari bezproblémová, a o minútu sa na ňu zabudlo, lebo sa riešil bratranec, ktorého doviezli domov policajti, a sesternica, čo má temnejšiu budúcnosť a Mari sa rýpala v jedle a nakoniec, nikým nepozorovaná, šla sa učiť, lebo ju vysoká škola desila....

Mari sa zapálila, čítala, hľadala na internete, samoštudovala a na prednáške sa pýtala, ale nesprávnej osoby a s nesprávnym outfitom, a v nesprávnej dobe....

Proste, človeka, čo bol nasraný, lebo mu zrušili katedru, aj nejaké financie na výskum čohosi, sa Mari proste spýtala, prečo tvrdí že to takto je, keď ...angličan, nórsky tým a aj ruská rozviedka, načrtli, že to môže byť inak, a to Mari nemala robiť....

Nasraný pedagóg jej na krk zavesil niečo, ako kus smradľavého syra, a ten smrad, z toho syra, sa tiahol za ňou po celej škole, a testy zrazu robila zle, a pri kontrole testov, si Mari našla zle spočítané body, neocenené bodovo otázky, a pri skromnom poukázaní, na tieto nezrovnalosti, bola poslaná s prepáčením doprdele....

Mari sa z áčkarky menila postupne na béčkarku, céčkarku, a čoraz viac sa stránila ľudí, rodičov, sveta, zavrela sa do izby, svoju ofinu si stiahla ešte nižšie, a na výčitky rodičov, čo sa s tebou deje, všetko máš, také nádeje sme do teba vkladali, tak si sa zmenila, taká si bola v škôlke zodpovedná.....

Raz sa pri takej kombinovanej záležitosti, kde Mari robila prácu, posudzovanú tromi pedagógmi, stala taká vec, že Mari vypľula dušu, a urobila skvostnú prácu, ale jednalo sa o subjektívnu esej v rámci technických vecí, ale nebola subjektívna tak, ako si želal nasraný pedagóg, napriek konzultáciám, úpornej snahe pochopiť, čo sa po nej chce, dostala éčko....

A jeden pedagóg hovoril, vôbec to nechápem, nerozumiem tomu, a druhý si len vzdychol, ale ten vzdych bol veľmi výrečný, ale platilo, čo povedal ten tretí....nikto sa jej nezastal

V závanoch syrového smradu sa Mari zatvárala v svojej izbe, s komunitou, čo jej rozumela, čo hovorila o smrti, ako o úľave, a éčkovala a sklamanie rodičov, už nevnímala, nepočúvala už, nesnažíš sa, neučíš sa, nič nerobíš, a strašne si nás sklamala, už sa neskúšala obhajovať, zašila sa v svojej izbe.....

Mariel išla smerom do bakalára, a na bakalársku prácu jej rodičia zohnali významného odborníka v danej oblasti, a nechali Mariel, čo im bola cudzejšia než cudzia, aby si to sama nejako....lebo už bolo dosť výčitiek, plaču, citového vydierania, lebo Mari sa zazávojovala, vyzerala ako niečo nejasné, pod vodopádom, a keď sa dozvedeli, že Mariel, za oným odborníkom vôbec nebola, tak sa vybičovali do maximálneho úsilia, utrápene skenovali,
prekladali, texty korigovali, významného odborníka modlikajúc uplácali, a Mari, presne pol hodinu, pred posledným termínom, rukou svojich rodičov odovzdala svoju éčkarskú bakalárku, s tým, že je to aj tak jedno....

Po jednej úspešnej a potom neúspešnej štátnici, hľadali rodičia Mari, čo dva dni sedela v záhrade, a nedvíhala mobil...aj to ju donútili nejako, a titul bakalára oslávila celá rodina, a Mari tam ani nebola, spala v svojej izbe, počúvajúc nejakú depresívnu hudbu, a otec, ten dobrý človek, čo mi to rozprával, sa priznal, že ju nenávidel, a opil sa a nechcel ju vidieť....

Mari doviezli na úrad práce, k vynikajúcemu psychológovi a naplánovali, že čo bude ďalej, a nič, proste Mari sedela za počítačom, spala cez deň a žila v noci a zrazu mala nejako veľa peňazí....

V izbe po strop krabíc od pizze, a Mari sa váľali po stole peniaze, rozkysnutá Mari totiž cez skype doučovala, tak úspešne, v predmetoch, v ktorých sama mala éčko, že jej žiaci dostávali áčka, a roznieslo sa to, Mari v noci doučovala a zarábala, a raz, niekto zazvonil pri bránke, a stál tam nejaký muž, s obrovským darčekovým košom, a povedal, nebyť vašej dcéry, tak ten náš debil neprelezie ani cez prvý semester.....a tak sa to rodičia dozvedeli...

Priznal sa mi ten dobrý človek, že sa hanbil ako pes, že neveril svojej dcére, veril známkam, testom, čiernom na bielom veciam, a že to nechápe, ako je možné, že neveril svojej Mari, lebo hovorila pravdu, ako vždy....

Keď odišiel, zamyslela som sa, lebo zažívam niečo podobné, i keď iné, v bledoružovom, a hovorím si, také maturitné vysvedčenie, každý to po nás chce, a každý nás podľa toho posudzuje.....

Spomenula som si na spolužiaka zo strednej, ktorého všetci pedagógovia mužského rodu úprimne nenávideli, ale ženské pedagogičky ho považovali za šarmantného, tak sa flákal gymplom s takými peknými dvojtroječkami.....Mal semotamo nejaké dvojky z chovania, lebo bol pristihnutý, ako pľuje na obraz Husáka, či požíva počas vyučovania pivo v neďalekom pohostinskom zariadení, alebo bol pristihnutý pri pokuse o súlož za žinienkami v telocvični, s kým to bolo, to sa ututlalo a že si aj pofajčil, tak na to sa aj zabudlo, pri tej hrôze....

A na maturitu sa naučil presne 6 otázok, a keďže Šťastena je proste zas len žena, a niekedy špatná prostitútka, lepšie by bolo slovo na k...ale nechcem byť sprostá, tak ten magor si vytiahol na každý predmet presne tú otázku, čo sa naučil, a keby nebol ten dvojkotrojkár, tak hádam zmaturuje na samé jednotky....

Tak o čom to je, máme zdrap papiera, ktorý je dôležitý, ak chceme na vysokú školu, naše deti sa sem-tam stretnú z debilom, čo im vypáli na čelo znak, nezmazateľný, len tak, kvôli tomu, že sa zle vykakuškal, alebo sa mu chce niekoho štatisticky vyselektovať, aby bol formulár, mesačný úplný....

Tak som si s láskou spomenula, na ozaj tvrdú triednu, juniora, na základke, ale nebola tvrdá samoúčelne a doteraz na ňu junior spomína s úsmevom, aj si skypuje, so spriatelenými dušami zo strednej, pedagógmi, čo ho mali radi, a neskúšali ho ocajchovať, a hovorím si, majú to ťažké učitelia...

I keď predseda vlády tvrdí, že treba nám murárov, tesárov, inštalatérov, niektoré praktiky na niektorých vysokých školách, sú proste neúnosné, ja sama som zažila sadistických magorov, na vysokej, ale dneska....

Povedať študentovi niečo takéto: Ste debil, a Vaša matka mala ísť na potrat, je podľa mňa už skoro trestné...a naťahovať, meniť termíny, čakanie na skúšku 5 hodín a čakanie na výsledok, nalepený na internete, 5 dní, napriek tomu, že neúspešní sa musia zaradiť na opravnú skúšku do 3 dní, vyžadovanie odbornej knihy za 30 euro, z ktorej treba použiť len dve strany....

Tak hovorím o extrémoch, samozrejme, ale tak ako dokázal jeden človek zlomiť Mari, a povesť sa tiahla s ňou, inou, neschopnou minisukní a iných praktík, je proste zlé, ak nasadneme na tú istú loď...

Myslím si, že najväčším zlyhaním našich zlyhávajúcich detí, sme my sami, rodičia, lebo im neveríme.... aj keď ich dokonale poznáme, veríme skôr papierom, informáciám od cudzích ľudí, čo naše deti zaradili, ocajchovali, preradili, dokáže nás zneistiť akákoľvek segregácia, úradná, osobná či celkom nespravodlivá....Hľadáme odborné články, psychológov, cudziu pomoc, a ak neveríme v naše vlastné schopnosti, v to, že dobre vychovávame svoje deti, ako nám naše deti môžu veriť, že ich vo chvíľach zlých, ak relatívne zlyhávajú, podržíme?

Je to paradox, lebo rodičia bezproblémových detí, nemajú tréning, asi 20 rokov ani skoro nevedia, že dieťa existuje, a potom urobí prúser a celá rodina je na prášky...

Tak čo vlastne chceme? Asi potrebujeme rodičtrenažér, dieťa, čo v škôlke rozbije kýbličkom niekomu hlavu, na ZDŠ sa hanbíme ako psi na rodičovských združeniach, a cálujeme rozbité okná a ujmy na zdraví školníkovi, na strednej švestičkami ze zahrádky, uplácame riaditeľa, aby to naše zlatíčko, nemalo trojec z chovania, a platíme susedom penále za trpezlivosť, lebo náš kamarát im určite dá do zajtra auto do poriadku, a.........

Tak pri takom tréningu, by sme správu, že naše dieťa vyrazili z vysokej školy, v rámci partie mariášu, s priateľmi, len pokojne dolicitovali, a hádam by sme si to ani nevšimli....

Na záver, poďakovanie skvostným pedagógom, pani učiteľke Riedlovej, zo škôlky, pani učiteľke Vajcíkovej, zo základky, a kolektívu gymnázia J. Papánka, a ...... hádam junior v rámci tejto super spolupráce, aj nobelovku dosiahne.....vrelé poďakovanie