13 000 km - časť šiesta, Ostrov princa Eduarda

10.august
Nepamätám si, kedy som si sama začala čítat knižky, tak naozaj, že nemôžeš prestať, kým neotočíš poslednú stránku a potom Ti je ľúto, že už je koniec, ale pamätám si, ako som postupne začala prekutrávať knižnicu v detskej izbe. Na rad prišli Bela a Sebastián, Razmus na vandrovke a Anna z Avonlea. Zaľúbila som sa do tejto knižky od prveho riadku. Príbeh citlivej, snivej, dnes by sme povedali teenedžérky, siroty vyrastajúcej v rodine súrodencov Marilly a Mateja. Príchod Dava a Dory, šesťročných dvojčiat, ktoré po smrti matky prichádzajú žiť do tejto rodiny, klebetna Ráchel, nerozlučná priateľka Diana, úhlavný nepriateľ, prvá a posledná láska Gibert. Len, čo som knižku zhltla prvýkrát, utekala som do knižnice pre jej prvý diel – Anna zo Zeleného domu, neskôr som prečítala aj ďalšie diely, ale tieto prvé dva sa stali mojimi bibliami až do puberty. Raz musím uvidieť, kde sa to odohráva sľubovala som si a dnes je ten deň. Niekoho pritiahli do Kanady Skalnaté hory, niekoho Niagarské vodopády, mňa Ostrov princa Eduarda.
Autorka kníh Lucy Mongomeryova sa narodila a veľku časť života prežila na tomto ostrove, dnes jednej z desiatich kanadských provincii, tej najmenšej. Keď mala necelé dva roky, zomrela jej matka, od toho času žila u svojich starých rodičov z matkinej strany v dedinke Cavendish na severe ostrova, v tesnej blízkosti Zeleného domu. V Zelenom dome žili jej bratanci a sesternice, rodina Webbovcov. Do tohto domu zasadila dej príbehu Anny Shirleyovej.
Skoro ráno sme sa vybrali z Pugwashu na západ, poľnými cestičkami červenkastej farby, ktorá tak neodmysliteľne patri k tomuto kúsku Nového Škótska, hadiacimi sa zelenou, divou krajinou poriedko popretkávanou farmami. Cestičký nás priviedli k 13 km dlhému Konfederačnému mostu, ktorý spája Nové Škótsko s Ostrovom princa Eduarda. Maják, biely s červenou strechou na pozadí azúrovej oblohy, nás zdraví na zelenom jazyku pevniny vybiehajúcej do oceánu. Vydávame sa cikcakovito z juhu na sever. Cesty vedú krajinou vlniacich sa zelených pahorkov, lesíkov a zemiakových polí. Ostrov je významným kanadským producentom zemiakov, okrem toho sa tu darí rybolovu a samozrejem turizmu. Ešte sme vo vnútrozemí, ešte nám ostrov neodhalil jeden zo svojich najväčších klenotov, takmer súvislý pás nadherných pláží, ktorý ho lemuje ako prstenec.
Prichádzame do Cavendishu, zelená dedinka, parkovisko zaplnené viac, ako by si v takejto dedinke čakal, ale nie až tak veľmi, ako inde pri turistických atrakciach. Zmocňuje sa ma nadšenie, takto som si to tu predstavovala. Skutočné meno miesta deja je teda Cavendish, Avonlea je len fiktívny knižný názov. Domček cez ulicu hlása Rachelina cukráreň. Výjde odtiaľ prísna Marillina priateľka, už, už...? Šípky nás navigujú, po krátkej prechádzke stojí predo mnou. Zelený dom. Zelený dom je biely so zelenými okenicami, verajami a strechou, vstupujeme dovnutra a som v knižke. Marilla práve niekam odbehla, v kuchyni má vyložené vajíčka a valček na cesto. Matej má cez posteľ prevesené neodmysliteľné traky a klobúk. So zatajeným dychom stúpam po schodoch. V manzardke s malým okienkom hľadiacim do zeleného mora isto stretnem Annu, zasnenú, až mám strach, že ju uvidím a nebude taká, ako som si ju predstavovala, ale to nie je možné, lebo dom je akoby vyskočil z knižky. Izba je prázdna, len na vešiaku visia Anine šaty, tie od Mateja, s vysnívanými napufkanými rukávmi. Marilla sa asi chystá na schôdzu ženského spolku, v jej izbe su prichystané striedme hnedé šaty a klobuk. Hosťovská izba je uprataná a kristáľové poháre pripomenú scénu, keď Anna nechtiac opila svoju priateľku Dianu ríbezľovým vínom. Chce sa mi tam usadiť na vysokú tvrdú stoličku a počkať na domácich, na ryšavú dievčinu, aby som jej povedala, že dlhé roky je mojou priateľkou a pri nej nikdy nezostarnem. Nesadnem si, natiahnutý muzeálny povraz ma vracia do reality. Ďakujem v duchu tvorcom tohto múzea za to, že si knižky prečítali, že ich precítili takým istým spôsobom ak ja.
Zelený dom je utopený v zeleni a záplave kvetov. Vstupujem do jednej z hospodárskych budov premenenej na múzeum autorky a darčekový obchod. Z políc sa na Vas usmievajú desiatky Annien, malých veľkých, viac, či menej vydarených. Babiky porcelánové i plátené, Anna v slamenom klobúku i so zapletanými ryšavými vrkočmi, tričká, šiltovky, kľúčenky, perá, záložky do kníh, vrecúška so semienkami kvetov, z ktorých sa tiež usmieva Anna. Kupujem si červenú malinovku v sklenej starodávnej fľaši, samozrejme s Anninou podobizňou. Dnes stojí fľaška na poličke v obývačke, do polovice naplnená červeným pieskom zo severnej strany Nového Škótska, vrch vyplnil biely z južných pláží a na vrchu pár mušličiek. Anna sa stále usmieva, svet je, ako má byť.
Múzeum tvorí množstvo fotografií. Prekvapená som výzorom Lucy Maud Montgomeryovej, vysoká, okuliarnatá, hranatá pani s krátkymi vlasmi a neuveriteľne realistickým výrazom v očiach. Prečo som si ju predstavovala ako nežnú dámu v klobúku s drdolom mahagónových vlasov. Ale kdesi v tom strohom tele, tam hlboko musela byť skrytá snivá, romantická Anna. Prekvapene hľadím na fotografie jej starých rodičov, je to Marilla a Matej, aspoň ja som si ich takto predstavovala.
Cestičkou cez zelené lúky kráčame k pôvodnému domu autorky, zastavíme sa na cintoríne, kde je pochovaná. Prechádzame začarovaným lesom, v ktorom sa Anna túlala s Dianou, kde v jej fantazii ožívali stromy. Zo starého domu su len ruiny, celý pozemok stále patrí potomkom rodiny. “Okno mojej milovanej starej izby sa otvára do sveta zázrakov a krásy. Dych vetra je naplnený vôňou ďateliny, listy topoľov šuchocú a vtáci poletujú v radostnou túlaní”, napísala v svojom denníku. To už nie je Lucy Maud, to už je Anna, alebo Anna je Lucy Maud?
V jedinej zachovanej budove je kníhkupectvo, v opustenom tichu si môžete kúpiť akékoľvek vydanie knižiek o Anne, rovnako aj ich filmové spracovanie.
Vraciame sa na parkovisko, nechce sa mi odísť, pokračujeme ďalej prímorskou výhliadkovou cestou a odbočujeme na pláže. Konečne sme našli jednu, kde sa môžu kúpať aj psy. Piesok je červenkastý, ale nie vyslovene tehlový,vyzerá to tam ako v Bulharsku. Neradi vyliezame z vody, sušíme sa a presúvame ďalej na východ, azúrový oceán a pláže striedajú zelené polia a domčeky s červenými strechami a zase oceán, pohoda, neuveriteľná pohoda, zastal tu čas. Stáčame sa na juh k hlavnému mestu provincie Charlottetownu. Mesto ma asi 35 000 obyvateľov a je pomenované po Charlotte of Mecklenburg-Strelitz, anglickej kráľovnej, manželke Juraja III. Moje vedomosti z histórie sú veľmi chabé, takže mi meno tejto dámy nič nehovorí. V augustovom podvečere pôsobí mestečko utešene, ako z prospektov cestovných kancelarií. V prístave kotvia plachetnice a člny. Prístavnú promenádu tvorí drevený chodník so šiatrikmi a kapelami. Zastavujeme sa pred kanadskou zmrzlinárňou “Cows”. Až teraz sa dozvedám, že títo zmrzlinári, ktorých nájdete na rôznych miestach Kanady pochádzajú odtiaľto a vraj sa ich zmrzline tešili už deti za čias Anny Shirleyovej. Tauck World Discovery, svetoznáma cestovná agentúra vyhlásila zmrzlinu z “Cows ” za najlepšiu na svete pred nejakou gelateriou z Florencie a zmrzlinárňou z Nového Zélandu. Majú tu asi tridsať druhov zmrzliny, v čučoriedkovej su naozaj čučoriedky, v jahodovej kúsky jahôd, zmrzlina s javorovým sirupom, moja obľúbená citrónová, aspoň tri druhy čokoládovej… Oči behajú v tom detskom nadšení. Ukazujú nám tri veľkosti kornútkov, rozšafne vyberáme najväčšie cukrové a s vyvalenými očami sledujeme tu horu zmrzliny, ktorú tam prihodili. O večeru je zdá sa postarané.
Centrum mesta tvoria tehlové a asi pieskovcové budovy s pouličnými kaviarničkami skrytými v zeleni stromov a záplave kvetov. Vládne tu pravá dovolenková atmosféra. Pomaly sa začína stmievať, v tichosti sa vraciame ku Konfederačnému mostu, aby sme opustili ostrov a vrátili sa na pevninu. Každý spracúvame zážitky po svojom. Bol to môj deň, som šťastná, že Avonlea je presne ako z mojich predstáv, je mi aj trošku smutno, ktovie, či sa sem ešte niekedy vrátim, určite tu zostáva kúsok môjho srdca. V úplnej tme sa vraciame do Pugwashu, za krátko už rodina spi. Starý drevený dom zo sna tajomne vŕzga. Pri svetle malej lampičky mi už snáď po stýkrát padajú slzy ako hrachy na riadky príbehu o malej sirote s červenými vlasmi a jej ceste ku šťastiu a láske. Ďakujem pani Montgomeryová.