Dadaistická balada o vetroch

Sedeli sme s babúnom na terase a babún hovorí, to čo je doprčic za vietor, a ja som neodborne - odborne povedala, to je mistrál.....

Viem čo je mistrál in natúra, čo mistrál je, pre mňa, je už taká moja dadaodchýlka, (dadaizmus je proste pojednávanie o náhlych nezmysloch), ale v rámci starej pesničky, od Gotta, a v tej pesničke, ktorej slová si už nepamätám, znelo to mistrál tak intenzívne, že som si to tak prirodzene upravila, k mne prirodzenej forme...

Vietor mistrál

Je to typ teplého vetra, čo nedodržiava pravidlá hry, príde si, fučí si tu zo severu, tu z východu, vyrába nepríjemné meluzínové zvuky v pootvorených oknách a zle utesnených dverách, víri prach, a lupienky a lístie, a zlé spomienky mieša s dobrými, vyvoláva depresívne pocity a zároveň hladká prísľubmi, nespite, hovorí, príde dážď, ale mistrál dážď nikdy nedonesie, len rozčapí zle zavreté dvere a okná, vmetie lístie, lupienky a larvy chrústov, do celého domu a potom, ako plejboj veterný, vymetie starú pohľadnicu, spoza kalendára, na ktorú sme už dávno zabudli a láme nám to srdce, a kým odchádza, díva sa, ako s nami zatočil a baví ho to, to je mistrál.....

Veterné dvojčatá Puf a Muf

Prichádzajú v sparných letných dňoch, a najprv sa objaví Puf, ovievame sa, fúkame na seba ventilátormi, a zrazu sa nám zdá, že príjemno na nás vybaflo, a to je Puf, vybafne chladným závanom a zmizne, a za ním sa objaví jeho brat Muf, kým spracovávame informáciu, že hádam sa ochladí, Muf vybafne na nás teplú hovädziu polievku, tak intenzívne, až sa prilepíme k čomukoľvek, na čom sedíme či stojíme, a tak sa hrajú, robia si puf a muf kreácie, ako sa im zapáči, a niekedy, keď sa pohádajú, a Muf, sa urazene utiahne do svojej nebeskej kancelárie, Puf skutočne dopufká dážď, ale len taký ledabolý, aby sa nepovedalo, ktorý suchá zem vsiakne tak rýchlo, ako alkoholik poldecák...

Vietor chobotnica

Už ani nevieme, čím by sme sa ochladili, a ani to nevieme, že nad nami je neviditeľná vesmírna loď, čo nás pozorne sleduje, má tvar chobotnice...

Tlačiť nás začína k zemi, až sa cítime ako romadúr pod skleneným príklopom, úctivo sa hrbiac sa motáme v horúcom bytí, a ona, chobotnica, len jemne pokýve konárom stromu, len na chvíľu, potom zamáva záclonami, tiež len na chvíľu, chápadlom, zdržuje ovečkové mraky na mieste a tie začínajú byť nervózne, zdvihne nezáväzný obláčik prachu nad starým príbytkom krtka, a vybafne na ovečkové nervózne súmračivo ľahký púder šedivého atramentu, urobí niekoľko piruetiek okolo svojich chápadiel, a víri vzduch, ako taký ventilátor, zábavne sa začne baviť s plastovými konvami, popodvihne striešku na kurníku a zhodí slnečník....

A potom to začne, bije chápadlami zľava, zprava, ako exotický šaman na bubny, trieska zo všetkých strán melódiu dažďa, a skúša porcovať niekedy kvapky veľké, ako zlé svedomie a niekedy, len tak mrholivo skúša našu trpezlivosť, a potom pustí už dočierna nasraté obláčiky, na našu romadúr kupolu, a tie vrieskajú prúdmi nesúhlasu tak intenzívne, až máme po chodníku potok natoľko výdatný, že by sa tam dali chovať pstruhy, a splavujú sa po tom chodníku nánosy skostnatené, nášho bytia, a vyplavujú sa kostričky našich dávno mŕtvych predsavzatí, a úľava nastáva, síce bodrel, ale úľava, taká je chobotnica.....

Nesmelý Jošua

Ani za svet si neviem spomenúť, prečo som tento vietor tak nazvala, ale je to tak, je to Jošua...

Na jeseň nám nesmelo popodvihne farebné lístie pod nohami, ako taký úslužný majordóm, čo upratuje, a zároveň upozorňuje, na tú krásu, ku ktorej sa treba skloniť, a pozbierať si lístie na dlhé časy zimy...Nakúka spoza rohu, jemne fúkne chladno, ako keby sa ospravedlňoval, že je predvojom zimy, a zase ho niet, pohýbe poslednými jablkami a cvrnkne nesmelým prstíkom do orechov na konároch, odfúkne okvetné lístky zo šípky, a zaduje nám ľahkú sms, dobrý čaj, dobrý lekvár, a ukáže veterným prstíkom trasľavým, na posledné dobré lístky medovky, a ak musí studeno zadúchať, tak je mu to ľúto....

Thor kladivo

V zime sa vyberie zo severu a zavíta k nám, je tvrdý a neľútostný, jeho zámerom je umoriť, ako tvrdý kováč bije vetrom stále tým istým smerom, baví sa, a škrabká sa pod brnením od radosti, ako sa lámu stromy, aké záveje pridúcha, v monumentálnych súsošiach, snehových, sa vyžíva, jeho slávu môžu podporiť len a len zaviate domy, autá, vlaky, vyrába cunami záveje stále a znovu, fučí ako o dušu, lebo inak nemôže, narcisticky si vyrába krátkodobé pomníky, svojej slávy, snaží sa svojim kladivom odbíjať slnko, ďaleko do vesmíru, aby sa mohol kochať, sám sebou, čo najdlhšie, ale proste príde čas, a musí odísť, ale aj tak, nedá mu to, je naštvaný, zaveje kvitnúcu lúku studeným snehom, aby sme na neho nezabudli...

Vietor snežná víla Versačka

Mimoriadne tento vietor miluje módne prírodné trendy, ak dúcha, tak pridúcha snehové vločky, nežné ako čipka, na konáre smriečka, vyrába ako rozšafná modetka klobúčiky na komínoch, zasypáva nám kabáty závojom zdobných, studených hviezdičiek, vyrába ozdoby okolo stôp zvieracích, v snehu, má veľmi blízky vzťah k Santa Mikulášovi, a ak ten lieta, s darčekmi, a zvoní zvončekmi, Versačka pridúchava čiapočky na zmrznuté hviezdy, samozrejme v najnovšom módnom trende, vyrába zrkadlá, v ktorých sme každý ten najkrajší, na stuhnutých hladinách jazier, fúka strieborné inšpirácie na šišky, jemne ťuká do brlôžkov veveričiek, vyrábajúc im paravány spánku, a sneží, ak sa jej chce, do spánku zimne spiacich tvorov, pomalé melódie, maľuje námrazu na oknách, v štýle starých majstrov pokoja, a renesančne vybláznená, zanechá už len drobné cencúle na okrajoch svojho vesmíru....

Versačka a Thor sú manželia J))) A všetky ostatné vetry, aj tie, čo som nespomenula, sú ich potomkovia....