Srdce

Chcela by som mať viac srdcových komôr, súrne...

Rozmýšľala som o tom a povedala som si, aké by to bolo pekné, mať tak zo desať srdcových komôr, a každá by si pulzovala svojim tempom, v čase nedostatku kyslíka v jednej z komôr, by intenzívne pumpovali tie ostatné, kyslík a radosť, do môjho mozgu a unaveného tela...

Taká jedna komora by bol junior, lebo nestíham zatvárať ústa a veľa veciam nerozumiem, cítim sa, ako keby môj hlavný kanál niekto prepol na čínštinu, nerozumiem, územiu, čo nie je žiadnym bielym miestom na mojej mape života, len tam, kde boli križovatky, sú zrazu skaly, tam kde boli čisté riečky, je bahnisto, a tak by som jednu komoru mala len na juniora,

čo sa potom zrazu posadí, so mnou na terasu, bahno sa mení v priezračné jazierko, úsmevom kreslí známe križovatky, ako dieťa fixkou prekresľujúce čiaročky na vystrihánkových šatočkách pre bábiku, machové prítmie dokreslí jahôdkami a moja junior komora pumpuje ako o dušu, známe impulzy, dostávam elektrošoky radosti, junior komora nezávislá, to by bodlo...

Osobitnú srdcovú komoru by som potrebovala pre moju mamu, nemali sme to dlhé roky nejako čítankové, medzi sebou, aj vtedy, keď som sa učila, Ema má mamu, mama má misu, som si na ňu nespomenula, aj vtedy, keď som sa snažila, čítať básničky a chápať, ako je to pekné, niekoho milovať, bezpodmienečne, som to nemohla brať, nešlo to, ale teraz, keď musím mať energie toľko, ako malá elektráreň, potrebujem komoru srdcovú, len a len pre svoju mamu, lebo sa stal zázrak, a keď moja mamokomora, napriek všeobecnému stresu kľudne pumpuje emócie do mojich starých brnení,

tie sa rúcajú a ja sa prisávam, v takmer dôchodkovom veku, na pomyselný prsník spomienok, dobrých vecí, odpúšťania a chápania, tkajúc si v mamokomore jemnú pavučinku zložitej frivolitky bytia, a ten čistý stôl, kde by tá dečka, celkom dokončená, mala pristáť, ako vzácna bruselská čipka, ma slzivo znežňuje, a háčkujem ako o dušu, v mamokomore, snažiac sa nebyť drsná, lebo taká som, aby sa vlákienko nepretrhlo....a diavou tú čistú plochu leštím, lebo len diava je na to dobrá....

Veľmi veľkú, zvukovo utesnenú, a strašne objemnú srdcovú komoru by som potrebovala na fúzatých vtáčikov, a iné v podstate ako keby prkotiny....

Potrebujem len tak hodiny sedieť, diaľkovým ovládačom prepnutá len a len na túto srdcovú komoru, a nepočuť mobily, výčitky svedomia, zvončeky pri bránke, chcem sedieť a dívať sa hodiny, a čerpať energiu ako náhle vzniknutá oáza v púšti, z čudného vtáčika, čo nie je ani vrabec ani sýkorka, a má oranžový chvostík, a zbieral podsadu srsťovú z nášho miláčika, z chodníka, na hniezdočko, proste zateplenie, a mal tých chĺpkov v zobáčiku dosť a vyzeral ako Santa Klaus, fúzatý, a sadol si na kvetináč, a dívali sme sa na seba, a ja som mu povedala, chápem ťa neznámy vtáčik, aj keď mám už knižku odbornú, vtáčikovú, stále neviem, kto si, ale tiež sme polystyrénom zatepľovali dom, aby môjmu mláďatku teplo bolo, kľudne si zbieraj, a vtáčik Mikuláš sa na mňa díval, pustil ten chumáčik fúzatý na okraj kvetináča, zaštebotal čosi, zobral materiál a odletel, mne bolo strašne dobre....Pokecali sme si...

Srdcovú komoru potrebujem zvláštnu, na priateľov, či známych, ktorí tvrdia, že ich mám rada len vtedy, ak mám rada ich manželov, manželky, deti, bratov, psov a matky....

Tuto sa cítim ako archeológ, čo sa konečne dostal do nejakej vzácnej hrobky, a čučí s lampičkou dovnútra, netušiac, kde aká pasca záludná sa nachádza, a ak sa chcem dostať k pokladu, musím tie pasce vyriešiť, akceptovať to, že budem ožehnutá plameňom nesúhlasu, otrávená nejakým chlapiskom priepastným, dostanem mykavku z rýchle sa pohybujúcich a nevypočítateľných tvorov hrobkovo – pascových, čo uhrýzajú z mojej trpezlivosti a ak sa dostanem k pokladu, tak len preto, lebo som sa rozhodla sa nechať dobodať nesúhlasne, lebo detiská sú niektoré strašné, hlavne tie dospelé, strašné sú to pasce na vlastných rodičov a čo ja úbohá, hrobkovo bezmapová a dezinformavná ha?

padnem do priepasti omaciavacích pokusov pokladových súčastí, s falošným úsmevom aj keď všetci vedia, že je to tak, ale sme kamaráti, že, a babún sa krčí, mne je zle a potom vybuchnem, v svojej fáze valkýra, a všetko to zmetiem hlava nehlava, a zase si hrabkám k nejakému pokladu, niekde inde, lebo ten pôvodný, mi nachystal príliž veľa pascí, a i keď som v mladosti chodila na športovú gymnastiku, tak už som stará a nechce sa mi cvičiť prostné pre zábavu, mlátiť sa o kladinu s názvom ak ma máš rada, a ani visieť na kruhoch, ak sa podo mnou objaví mláka neprístojnosti a môjho vnútorného nesúhlasu, aby som náhodou neomočila svoju starú nohu v niečom, čo mi proste smrdí....Táto srdcová komora je proste fyzicky nedokonalá, a ani ju nechcem mať, ale ak chcem fungovať, tak čiastočne musím, lenže berie priveľa energie od vtáčikov....

Ozaj veľkú srdcovú komoru by som potrebovala pre babúna, strašne veľa sme toho spolu prežili, preskákali, keby som to na nejakom ženskom fóre opísala dopodrobna, tak by sa každý čudoval, akože ešte s ním vôbec žijem...

Spomínam si, ako sme s mojim otcom raz zastali pri nejakom dome, a otec povedal, je nádherný a ja som povedala, ježiš, veď je to chajda strašná...

Vošli sme dnu, cez bráničku, čo ešte zažila staré dožinky na priedomie, vyložené starými kameňmi, na niektorých miestach dohladka vyhladené do priehlbiniek, lebo sa tam niečo náročné dialo, a dnu boli steny a trámy, pre mňa špinavé, ale môj otec hladkal tie staré trámy, a ukazoval mi sporák, a starú lipu s lavičkou, a ja mladá, plná túžby po panelovom byte a kukuricovom nábytku, som to tak nejako pretrpela, ale teraz chápem...

Rozumiem babúnovi, jeho priehlbinám v jeho chodníku, chápem o čom sú jeho nosné trámy života, strašne by som chcela ten sporák z toho domu, lebo bol nádherný, rozumiem jeho lipe s lavičkou, kde sa tmolia na jar včely, zvučiac v lavičkovej symfónii pre dvoch sediacich, a nejako obaja začíname chápať, že môj otec mal pravdu, ten dom, náš dom, nie ten skutočný, ale ten v našich snoch je nádherný, a postavili sme si, čo sme si postavili, biodom z prerastených haluzín, hlušiny, ale aj okienok šťastia, skielka farebné sa prelínajú s matnými špinavými neprehľadnosťami, utkali sme si postele z kaligrafických písmen, aké sme si navzájom na chrbty písali, ale aj z krivých stien zbytočných vojnových ťažení, z jedného taniera jediac tú istú polievku sme ju ochucovali hnusom či koreninami porozumenia, taký je náš dom a je nádherný...

Veľa priestoru, v ďalšej srdcovej komore by som potrebovala, sama pre seba, o zvláštnom pocite hliny, jarnej, na prstoch, by som si v tej komore len tak búchala, do rytmu, pohybu tej čudnej hviezdy, čo je tam stále, ale hýbe sa, o mojich strachoch zo všetkého a aj otrockej láske, ktorú prejavujem, o mojich márnych bojoch s masami, ktoré vždy prehrávam, o prostej túžbe po pokoji a porozumení, o mojej láske k môjmu psovi, teda všetkým, čo so mnou žili, alebo aj mačkám, teda všetkým, čo so mnou žili, o mojej kvočkovej potrebe mať všetko pod krídlami svojimi teplými, v hniezdočku, ktoré zahrievať chcem, ale všetko sa kadetade rozbieha a ja to neviem do hniezda nahnať, o...

O tom, ako sme s babúnom sedeli na brehu ramena Dunaja a nebolo tam nič extra, len sme sedeli, niekoľko hodín, a že to bolo úžasné, o tom, že musím navštíviť Martina a jeho mačiatka, o Jožkovi, čo so mnou jediný ponocuje, aj keď už zhasnú všetky okná na okolí, ale on spí pri telke, a keď už aj Jožko zhasne, treba ísť spať, a o mojej neschopnosti spať, o mojom strachu z ľudí, o mojom strachu objať tých, čo by som chcela objať, a len tak im povedať, vitaj v mojom živote priateľ...Tak túto komoru mám strašne zanedbanú, pracujem na tom, a klopká mi do toho rytmus môjho spomaleného života, ako čudné kvapky dažďa na pršiplášti mojich strachov....