13 000 km - časť štvrtá, naspäť do Kanady

7. august
Cesta okolo Chicaga bola nočnou morou, ale cesta do Bostonu je neopísateľná. V zápche sme sa vliekli pedmestiami New Yorku minimálne hodinu. Neuveriteľné odbočky, zle označené odbočovacie rampy. Keď sa Peter omylom znova vratil do mesta, dostali sme sa do takých uličiek, že Lunik 7 je oproti tomu malina. Stánky s vypredajovým oblečením trčiace do cesty. Davy ľudí, chodci nerešpektujúci červenú na semafóre. Autá odstavené v jazdnom pruhu, kde ich plynulý tok šoférov trpezlivo obchádza. Po druhom Petrovom nesprávnom odbočení a zistení, že po 5 hodinách cesty sme stále na predmestí New Yorku, prevezme velenie Adam. Zoberie si mapu aj GPS a šofér Zofia s navigátorom Adamom nás za 3 hodiny bravúrne priviedú k Bostonu. Po ubytovaní v Moteli-6 vo Framinghene a skorej večeri v skvelej mexickej reštaurácii sme sa vybrali na obhliadku Bostonu. Je to veľmi pekné a na USA relatívne staré mesto. Chceli sme sa prejsť aj po prístave, ale keď nás sieť neoznačených nekonečne dlhých tunelov a mostov dvakrát vyviedla kamsi do bostonských slamov, vzdali sme to. Ak sa už nevedia orientovať naši dvaja chlapi a GPS, tak potom naozaj neviem, kto okrem domácich tu jazdí. Ďalšia absolútne nepochopitelná vec je platenie mýta na dialniciach. Platia sa drobné, zvyčajne neokrúhle dolarové sumy, vlastne za každý most, či určité krátke dialničné trasy. Všade sa dá platiť len v hotovosti. Stalo sa nám, že sme opúšťali dialnicu cez automatickú mýtnu bránu a žiadalo si presnú hotovosť dolár dvadsať. Dá sa kúpiť pass, ale jeho držitelia stoja rovnako v dlhých kolónach, ako ostatní smrteľníci, lebo na platené terminály a voľný prejazd sa to delí až priamo na mieste platenia. Američania postavili rýchle dialnice a potom sa čas, ktorý sa tým ušetrí, míňa v čakaní na zaplatenie za ne. Amerika, ktorú sme my videli, sú nekonečné prázdne priestory polí a lúk alebo neuveriteľný chaos a preplnenosť veľkomiest. Smerujeme späť do Kanady a všetci sa tešíme.
8. august
Je nedeľa. Dialnice sú prázdne. Cez Maine prechádzame cez rovinatú, zalesnenú krajinu s jazerami. Stretávame autá a člnmi na strechách. Maine má autoznačky olemované zelenou trávou s nápisom “Vaccation Country“. Mimochodom, my Alberťania máme “Wildrose Country“. Je u nás naozaj dosť divých ruží rastúcich na malých kríčkoch vo výške členkov a kvitnúcich na ružovo, ale že by toto bolo najcharakteristickejšie z Alberty, no neviem. Provinčné kanadské autoznačky prezentujú romantickú stránku kanadskej duše, ktorú som ešte v reále neobjavila. Britská Kolumbia ma nápis “Beautiful British Columbia”. Saskatchewan je podľa autoznačiek “Land of Living Skies“, Manitoba je „Friendly“ a Ontário “Yours to discover”. Francúzsky Quebec ma na značke samozrejme ľaliu a napis “ Je me souviens”, v preklade “Pamätám”. New Brunswick je jedinou oficialnou bilingualnou provinciou, tak na jej autoznačke svieti: “Be …in this place”, preložené aj do francúzštiny, čo sú tie tri bodky sa asi ponecháva na fantázii každého z nás. Nové Škótsko je “Canada’s Ocean Playground” a Ostrov Princa Eduarda “Canada’s Green Province”. Newfounland a Labrador majú len obyčajnú značku a tuším som auto z tejto provincie este nevidela. Ešte máme tri administratívne teritória ďaleko na severe – Yukon, Northwest Territories a Nunavut. Yukon, sused Aljašky, je pochopiteľne“Klondike”, Northwest Territories su “Spectacular” a Nunavut vás pozýva “ Explore Canada’s Artic “

Po tretej sme prešli kanadskú hranicu z Maine do New Brunswicku. Pripomína mi to pocit cesty z letiska vo Viedni, keď uvidím prvé slovenské billboardy a za chvíľu paneláky Petržalky, vraciam sa domov. Nikdy som si nepomyslela, ze budem mat ten istý pocit, keď nám usmievavý kanadský pasovák vráti pasy so slovami: “Welcome home!” Tak sme doma, hoci viac ako 4000 km od nášho domu v Calgary.
Celá cesta New Brunswickom, ktorá bola naozaj krásnou diaľnicou viedla ľudoprázdnou lesnatou krajinou. Neskôr nám domáci povedali, že Brunswičania nebývajú v zemľankách alebo atomových krytoch, len novopostavená dialnica využíva obrovskú rozlohu Kanady a vedie mimo miest a dedín. Napriek tomu mi utkveli tri mena miest – Fredericton, Moncton a St.John. Zastavili sme sa len vo Frederictone, hlavnom meste tejto provincie. Je to veľmi mile mestečko s menej ako 60 000 obyvateľmi. Leží na rieke St. John a ma klasické mestské centrum, ktoré je v nových mestách Kanady nahradené downtownom s mrakodrapmi. Fredericton pôsobí útulne a európsky.
Takmer za tmy sme došli do Pugawashu v Novom Škótsku, kde budeme niekoľko dní oddychovať pri oceáne. Vyzeralo to ako absolútny koniec sveta. Napodiv pekná asfaltová cesta, padá dolu kopcom do tmavého neznáma, aby sa opäť vinula do briežka. V Pugawashi som cez internetový inzertný system Kijiji , ktorým kupujeme všetko od hračiek až po domy, prenajala letný dom. Čakala nás sestra majiteľky. Tá vraj žije s rodinou v Halifaxe, kde našli na rozdiel od zabudnutého Pugawashu prácu. Svoj pôvodný dom takto cez sezónu prenajímajú. Myslím, že toto leto sme jediní hostia. Dom je prastarý. Pri vstupe nás ovalila stuchlina známa z vlhkých dedinských domov na Slovensku. Zariadenie je však napodiv moderné, kožená sedačka v obývačke, satelit, televízor pre naše natešené deti, nové plastové okná so žaluziami, lampy s otáčavým ventilátorom, keramický sporák, nova práčka so sušičkou. K dispozícii máme 3 spálne, 2 kúpelne, kuchyňu a obývačku. Dom má veľký trávnatý dvor, obrovskú nezariadenú vstupnú halu a verandu, konečne sa Dorka trochu vybehá. Je tma, sme uťahaní, zajtra sa vydáme na prieskum.