Pravidlá
U Helar som pred časom čítala jej komentár:
A teraz som si spomenula na jednu scénu z môjho milovaného Kung Fu: slepý majster a Kwai-Chang idú lesom, prepadne ich zbojník a ozbíja ich. Bez priečenia mu s láskou všetko odovzdajú. Potom zbadá zbojník zvitok básní za majstrovým opaskom a chce aj ten. “Ale to sú len moje básne,” namietne slepý majster. “To nevadí, daj sem!” A slepý majster vezme palicu a tak úžasne vyobšíva zbojníka, že ten zdrhá a trasie sa v lese ešte dodnes.
Kwai-Chang sa nechápavo prizerá a potom sa pýta, že teda ako to je – Šaolín učí nereagovať na násilie násilím, ale pri tých básniach to neplatilo? A majster sa zasmeje: “Kto už len dokáže zniesť toľkú drzosť?”
Pre mňa je to extrémne tu-a-teraz. Nahnevám sa, zasmejem sa. Ale na mojom základnom nastavení “vnútornej pohody” ani jedno, ani druhé nič nezmenilo. A v oboch prípadoch som bola bezchybná – dávala som v každej z tých situácií svojich 100% a nešpekulovala som, či je to v súlade s učením ezoteriky, či pri tom budem vyzerať fotogenicky a čo o mne povedia iní, keď… atď. Bola som verná sama sebe na 100% a bola som dosť múdra na to, aby som nedopustila, že ma to poznačí za hranice danej situácie.
A toto napísal Osho:
Dvaja mnísi sa vracali do svojho kláštora. Starší mních, ktorý išiel vpredu, prišiel k rieke. Na brehu stálo krásne dievča. Bálo sa samo prejsť cez rieku. Starý mních odvrátil svoj zrak a rýchlo rieku prešiel. Keď bol na druhej strane, poohliadol sa nazad a uvidel, ku svojmu zdeseniu, že mladší mních prechádza rieku s dievčaťom na chrbte. Mnísi potom spolu pokračovali ďalej.
Práve, keď dosiahli bránu kláštora, prehovoril starší mních k mladšiemu: "To nebolo správne a odporuje to pravidlám. Mnísi sa nesmú dotýkať žien."
Mladší z nich odvetil: "Ja som ju zanechal na brehu rieky ... Ty ju ešte stále nesieš?"
Pravidlá sú super, pomáhajú nám orientovať sa v živote.
Ale ich striktné dodržiavanie vždy a za každých okolností nás spútava a obmedzuje. Každá jedna situácia, každý okamih je jedinečný, každý z nás je jedinečný, a teda všetko vyžaduje aj jedinečné riešenie.
Zhruba v deviatich prípadoch z desiatich je použitie pravidla viac ako v poriadku.
Pri tom desiatom prípade je použitie pravidla na škodu.
Samozrejme, v živote sa jednotlivé situácie dejú bez prísneho geometrického poriadku, a preto nikdy nevieme, ktorý prípad vlastne nastal...
A teda treba stále premýšľať - hlavou aj srdcom - ako v danej situácii postupovať. Aby sa nestalo (alebo aby sme aspoň čo najviac eliminovali možnosť), že budeme trvať na pravidle tam, kde to vôbec nie je vhodné; a neboli zhovievaví tam, kde je použitie pravidla vyslovene nutné.
Zlatá stredná cesta - ako prakticky vo všetkom 
(Napísal človek systematický a racionálny, čo má triediace "šuflíčky" ešte aj v hlave 
*dirol*)
Komentáre
adus
30. apríl 2013 - 10:22
Trvalý odkaz
Aj, bisťu, toto je skoro ako
Aj, bisťu, toto je skoro ako o mne
ja veru pravidlá priam nevyhnutne potrebujem k tomu, aby som sa mohla cítiť komfortne - a aby som ich mohla porušovať 
georgina
30. apríl 2013 - 22:42
Trvalý odkaz
(bez predmetu)
georgina
1. máj 2013 - 8:50
Trvalý odkaz
Minulý týždeň som sa touto
Minulý týždeň som sa touto témou dosť zaoberala - bolo mi totiž povedané, že ak niečo hlásam, mala by som sa toho aj vždy a všade držať.
Noooo, dajme tomu, že kade chodím, tade tvrdím, že cez cestu sa prechádza len po prechode a na zelenú.
Stále je však dosť miest, kde nie je semafor a dokonca ani prechod pre chodcov, a napriek tomu cez cestu treba prejsť.
Furt tiež pritom platí aj to, čo som rozpísala vyššie - ak aj stojím na jednom konci prechodu a čakám na zelenú, a z druhého konca vybehne na cestu dieťa, nebudem čakať, kým sa semaforu uráči prehodiť farbičky, aby som dieťa dostala do bezpečia.
V tomto vesmíre proste nič neplatí na 100%. Ani pravidlá.
No a potom môžem aj situáciu úplne ľudsky nezvládnuť. Ponáhľam sa (lebo medveď) a je mi vtedy úplne sedem, aká farba je na semafore. Pokukám vpravo-vľavo a prebehnem. Prípadne ani nepokukám a samovražedne kľučkujem pomedzi autá.
Alebo som zadumaná a nevšimnem si, že svieti červená.
Ľudia sú tvory omylné.
No a ešte - nie som statická (nikto z ľudí nie je) a dokonca môžem zmeniť názor *dirol*.
Síce som celý život tvrdila, že semafor a prechod a tak ďalej, ale jedného pekného dňa môžem usúdiť, že toto pravidlo je vlastne na milú rozmilú, a začnem ho ignorovať.
No a teraz chudáci "pozorovatelia" - AKO sa dozvedia, či:
1. ide o prípad, kedy sa pravidlo nedalo použiť,
2. v tomto konkrétnom prípade sa síce pravidlo dá uplatniť, ale usúdila som, že nie je vhodné ho dodržať,
3. danú situáciu som nezvládla vy/riešiť správne,
4. pomýlila som sa,
5. alebo som zmenila na dané pravidlo názor?