13 000 km - časť tretia, New York

5. august
Okolo desiatej ráno opúšťame Chantily. Raňajky v hoteli sú parádne. Počasie je slnečné a strašne horúce. Tankujeme pred Baltimore, zisťujem, že je podstatne príjemnejšie, len 29 °C. Cesta vedie klasickou diaľnicou, raz voľnejšou, raz preplnenou šinúcimi sa autami a nákladiakmi. A diaľnica oproti to isté. Rozmýšľam s Malym Princom, prečo tí neostanú tam, potom títo môžu zostať tu. Baltimore nás zdraví mrakodrapmi vyčnievajúcimi z korún stromov. Nižšia zástavba ma klasickú tehlovú farbu. Po pravej strane v prístave kotvia obrovské lode. Päť kilometrovým tunelom prejdeme popod vodu. Opäť začína platená diaľnica. Míňame kolónu vojenských áut – jeepy pieskovej farby, cisternu – asi poľná kuchyňa. V otvorených jeepoch vojaci v maskáčoch, tričkách a helmách maskáčovej farby. Čierni, bieli, vyholení, svalnatí, vyzerajú ako reklama na americkú armádu. Cesta vedie peknou lesnatou krajinou a kukuričnými poliami, prázdnota a pokojný letný deň. Naozaj sme dvesto kilometrov od New Yorku?
Dnes sa ukázalo, že sa oplatí plánovať. Motel-Super6 v Piscataway je plný a bez rezervácie by sme nemali šancu. Motely Super6 bez výhrady po celom americkom kontinente akceptuje hostí so psami, májú výbornú on line rezervačnú sieť a nikde nás nesklamali. Prišli sme tesne pred Check-in time, izby ešte neboli upratané,trošku ma to rozmrzelo, išli sme sa najesť, ešte stale potrebovali 10 minút. Ale keď sme prejavili nevôľu, okamžite bolo všetko hotové. Dokúpili sme si prístup na interent, aby sme skontrolovali maily a bankové kontá. Večer, keď som videla, že sa kompletne motel zaplnil, ospravedlnilo ich to v mojich očiach. Ubytovaní sme v dvoch spojených izbách s dvoma kúpelňami. Deti majú 2 samostatné a my 1 veľkú manželkú posteľ, o ktorú sa delíme s Peťkom a Dorkou. Všetko je nové a čisté. Práčovňa perfektne funguje aj kúpena kartička na internet.
Pár km od Piscataway je vlaková stanica do New Yorku. Klimatizovaným vlakom je človek za 50 minút na Penn Station v centre mesta. Vo štvrtok podvecer sme sa tam vybrali my dvaja s Petrom. Stanička v Edisone, cestujúci, aj ochotny-neochotný personal nápadne pripomínajú starú stanicu v Pezinku, mojom rodnom meste. Vo všeobecnosti Američania nie sú zdaleka tak zdvorilí ako Kanaďania. Málokto sa usmieva a keď sa ich niečo opýtate, zvyčajne nevedia a ani sa nesnažia pretvarovať, že Ti chcú pomôcť. Absolútne ich nezaujímaš. Na stanici v New Yorku som kupovala lístky v pokladni a informačnom centre a keď som sa opýtala ako sa dostanem na správne nástupište, pokladníčka mi so smiechom odpovedala, že ako to má vedieť, keď ona vlakom necestuje a potom mavla rukou smerom kamsi dopredu. Rovnako vo vlaku som sa na spiatočnej ceste opýtala sprievodcu, koľko zastávok je do Edison. Odpovedal mi: “Čo ja viem, možno 4, počúvajte oznamy”. Oznamy! Cestovali sme staršou vlakovou súpravou, všetká česť, čistá, kožené sedadlá nedotrhané, žiadne vyryté životné múdrosti alebo výlevy frustrácie ako v slovenských vlakoch. Cestujúcim sa do ampliónu prihovára rušňovodič: “Vítajte ľudkovci na palube, nasledujúca zástavka je Horná Dolná, odpojíme tam 2 posledné vagóny”. Nasledujúcu zastávku zabudne ohlásiť a potom opäť oznam – odpojenie vagóna 1390 na nasledujúcej zástavke. Chodbičkou medzi sedadlami sa potáca opitý muž, keď vyjde z vagóna, spoza dverí sa začne šíriť alkoholový zápach. Rozmýšľam, kde obsah jeho žalúdka skončil. Zaujímavé je cvakanie lístkov. Sprievodca lístok zoberie a do špecialneho štipca na vrchu každého sadadla pripevní bielo-ružový lístok s číslami a písmenkami v miestach preštiknutý. Keď pride na nasledujúcu kontrolu lístkov, ide už len k sedadlám, kde tieto lístočky nie sú.
Cestu vlakom si užívam. Jednak som už necestovala vlakom asi desať rokov a cesta naozaj nápadne pripomína cestu z Pezinka do Bratislavy. Tam vidím vinárske závody aj drevoindustriu, ošarpané sklady, je to naozaj New York? Druhý dôvod môjho nadšenia je, že ideme sami. Ani puberťák, ani naši dospeláci ani hrýzúca a štekajúca potvorka Dorka. Len my dvaja a ja mám zrazu o dvadsať rokov menej. Klimatizovaný vlak nás teda priviezol do Veľkého jablka. Penn Station slúži ako stanica týchto miestnych vlakov, diaľkových vlakov a metra. Davy ľudí sa ženú všetkými smermi. Bezradne sme sa pokúšali nájsť nejakú mapu miestnej dopravy, márne. Keďže sme mali na prehliadku mesta len niekoľko hodín, rozhodli sme sa výjsť na ulicu a pohľadať turistické informácie. Stanica nas doslova vypľula na rozpálenú ulicu do davu ľudí. Dav sa náhlil oboma smermi, skupinky postávali v strede chodníka, cesta prepchatá taxíkmi, autobusmi, autami v absolútnom chaose sa predsa kamsi hýbajucími. Študujúc chabú mapku NewYorku sme sa rozhodli prejsť do Central Parku. Preštuchali sme sa cez niekoľko blokov, panovala strašná horúčava, aj keď bolo už takmer vecer. Peter uvidel vyhliadkove autobusy a chcel aby sme si kúpili vyhliadkovu jazdu. Ja som protestovala, že to určite treba objednať dopredu. Peter ma však potiahol za ruku cez prechod k autobusom stojacim na semafóre a to už ma za druhu ťahal černoch v žltom tričku a ponúkal vyhliadkovú jazdu. Za dvadsať sekúnd mal v strojčeku v ruke našu kreditku a už sme stáli v rade na autobus. Dostali sme sa do druhého v poradí, a už som sa vytešovala sediac na otvorenej streche. Našou sprievodkyňou bola stara Newyorčanka. Za dve hodiny sme prešli Manhatan a Brooklin. New York žije, šťavnato chutí, vonia a je farebný. Človeka opantá akési nevysloviteľné nadšenie a hrdosť, že sa na chviľu stal súčasťou tohto babylonu. A naša sprievodkyňa mlela – mrakodrap vpravo a ten vľavo a múzeum a trhy a architektonicke prvky a historické fakty. Po čase vnímam len na jedno ucho. Opantáva ma živočíšna sila tohto mesta, úžasný chaos,ktory predsa funguje. Neuveriteľná preplnenosť, svojská krása tých obrovských múrov okolo, mostov a veží. Ta zvláštna radosť, ktorá tu vyžaruje. Jeden deň je tu krátky, izbu v dobrom hoteli, navštíviť nejaký muzikál a nakupovanie v neprebernom množstve butikov a obchodíkov, večer v niektorej vychytenej reštaurácii môže byť príjemné. Žiť tu však môžu len ľudia s nejakou psychickou úchylkou alebo tí, čo sa tu narodili a nikdy inde nežili. Manhatan má vraj 1,6 milióna obyvateľov a počas dňa s prichadzajucimi za prácou je ich tu 5 miliónov. Obzerám si mrakodrapy naokolo. Každý z nich je mestečkom. Na spodných poschodiach obchody, vrátane zeleninových trhov, bánk, nad nimi niekoľko poschodí úradov a kdesi pod oblakmi byty so záhradkami na terasách, stálou náhradou za absenciu parkov, trávnikov, stromov a vôbec akejkoľvek zelene. Detske ihrisko medzi blokmi tvori zamrežovaná klietka, snáď aby lopta nevyletela na cestu a za ňou dieťa, desivé. Doprava v centre, no aj na dialniciach okolo mesta, ako sme sa presvedčili neskôr, je preplnená. Mala som pocit, že v jeden okamih všetko zastane v hroznom neriešiteľnom kolapse v zmesi zvukov motorov, trúbenia a autorádií. Ale ono sa to stále hýbe, neuveriteľne pomaly, ale hýbe, zatiaľ. V centre majú žlté taxiky s čiernými šoférmi jasnú prevahu, pretláčajú sa trúbiac z pruhu do pruhu závodiac o zákazníka a s časom. Vyhliadkove autobusy, mestská doprava, zásobovacie nákladiaky, policajné autá, záchranky, požiarnici a tisícky drahých limuzín všetko v organizovanom zmätku. Semafóry a pruhy na cestách tu zohrávajú malú rolu. Premávka má vlastné nedefinovateľné pravidlá. Za tých pár hodín sme nevideli jednu dopravnú nehodu. Nepochopiteľné. Newyorčania sú ľudia z inej planéty. Keď dnes počujem, že niekto žije v New Yorku, dívam sa na neho so zvláštnou pietou. Šťastlivec alebo chudák.

6. august
A do New Yorku sme šli ešte raz. Z mestečka Atlantic Highlands sme sa vybrali loďou. Keď si odmyslíme cestu autom, je to jediná cesta, ako sa tam dá dostať so psom. Najprv sme sa túlali po piesočnatom pobreží Atlantiku, s množstvom chalúh a uškriekaných čajok. V diaľke zakotvené lode, dovolenková atmosféra ako vyšitá. Aj cesta loďou stála za to. Obišli sme zelenú Sochu Slobody a ja som fotila a fotila neveriac, ze je to skutočnosť. Znova sme si pozreli newyorské mosty a z prístavu nás hneď prvá ulička priviedla k Wall Street. Sedeli sme na lavičke a neveriacky pozerali na biznismenov tráviacich obedňajšiu prestávku na okolitých lavičkách. Značkové topánky so značkovými ponožkami pod lavičkou, mrviac bosými palcami na nohách, žujúcich bagetu a čítajúcich noviny, alebo počúvajúcich hudbu z i-podu. Ulice boli preplnené krásnymi ženami v čiernych kostýmoch a žiarivo bielych blúzkach. Nepochopím, ako to v tej horúčave vydržia vonku, čo len päť minút. Jediný park je architektonicky dokonalé jazierko naplnené miesto vody kamienkami a v nich sa trbliecu kovové rybky. Som rada, že som tu len na skok. Vidieť raz a utekať. Burza, investície, financie, bankári, právnici, z tohto ich sveta som nesvoja a naskakuje mi husia koža.