13 000 km - časť druhá, Washington DC

3. august
Vyrazili sme z Mishawaka skoro ráno. Je strašne dusno, v noci pršalo, aj teraz je zamračené. Super 8 Motel bol veľmi slušný, raňajky boli bohaté. Peťko sa večer vybláznil v bazéne. Aj keď cena nebola najnižšia, zobrali sme si dve izby, šoféri sa musia vyspať. Nabehli sme znova na platenú diaľnicu. Systém platenia je srandovný. Okolo Chicaga platíš každých pár míľ sumy okolo jedného dolára.Táto dnešná časť dialnice je dlhá niekoľko sto míľ, pri príchode Ti automat vypľuje kartičku, ktorú dáš obsluhe, keď odchádzaš z diaľnice a zaplatíš príslušnu sumu.
Dnes nás čaká 600 míľ, čo je okolo 1000 km do Chantily pri Washingtone. Frčíme po skvelej rýchlej diaľnici. Stovky kilometrov obchádzame jazero Erie. Vidíme len lesy, polia a malé dedinky ukryté v stromoch. Prítomnosť jazier pripomína dusné sklenníkové počasie a vytrvalý drobný dážď. Je zvláštne, že ja, ktorú v slnečnej Calgary večne bolí hlava, som tu v tom zamračenom dusne čerstvá ako rybička. Včerajšia nočná mora s obchádzaním Chicaga sa nezopakovala ani okolo Toleda ani Clevelandu. Diaľnica sa rýchlo vinie cez hornatú sviežu krajinu. Povolená rýchlosť je tu 65 míľ za hodinu. Policajtov je dosť. Mýto sa platí, keď opúšťate diaľnicu alebo štát. Ďalší štát znova vydá novú kartičku. USA napriek mojej predpojatosti sú veľmi sympatické. Mestečká sú čisté, aj keď nie veľmi zaujímavé, ale upravené. Čo ma v spojení so slovenskými diaľnicami upútalo sú Service Areas. Bez opustenia diaľnice, len s malým vybočením prídete na veľkú plochu s pumpou a menším nákupným centrom vrátane reštaurácií rýchleho občerstvenia, čiže fast foodu Slovenský turista by iste ocenil priestranne a čisté záchody a umyvárky. Blížime sa k Pitsburgu, New Castle. Krajina je príjemná s listnatými lesmi, veľmi zelená. Vytrvalo prší drobný teplý dážď.
Cestu okolo miest sprevádza kopec dopravných obmedzení, diaľnica je stále vo výstavbe, nezmyselné zmeny rýchlosti zo 65 na 40 potom 55 opäť 40 a znova 65 a 55 míľ za hodinu dodržiavame len my. Keď sme už evidentne opúšťali zónu mesta, cesta bola voľná, len posledná zmena rýchlosti bola opäť 55 zo 65. Už sme sa práve vysielačkou dorozumievali, že je to asi len pre srandu králikov a chceli sme a pĺnou rýchlosťou pustiť po širokej dialnici, keď sme uvideli blikajúce policajné auto a zmenu značenia na 65 až asi 50 metrov za nimi vpredu. Zdá sa že policajti sú všade rovnakí buzeranti.
4.august
Sme v Chantily asi 40 kilometrov od Washingtonu DC. Zvyšok rodiny, tým myslím všetkých štyroch, išli do Aerospace muzea čo vlastne bolo naším hlavným ťahákom pre Washington. Našej rodine je vcelku ukradnuté, či sú Obamovci doma, alebo kedy sú návštevné hodiny v Bielom dome. Naši chlapi chcú vidieť Concorde a Space Shuttle. My sme zostali s Dorkou v hoteli.Comfort Inn Chantily si definitívne pamätá lepšie časy. Všetko pôsobí značne ošuntelým dojmom. Celý personál je trošku alebo viac počerný. Pokúsila som sa diskutovať s upratovačkou o čistých uterákoch, ale počerná dáma s nádherným zlatým rovnátkom na zuby rozpráva len po španielsky. Optimisticky som si myslela že za 2 hodiny operiem a vysuším naše prádlo. Už keď som vstúpila do práčovne, upozornil ma jeden návštevník hotela, že sušička potrebuje minimálne 5 cyklov na úplné usušenie. Moja prvá várka potrebovala 3, pričom niektoré veci boli stále trošku mokré. Keďže som netrpezlivý človek, vytiahla som žehličku, ktorá je súčasťou nášho izbového vybavenia, a vlhké veci som dosušila. Vonku je 33 °C, vysoká vlhkosť, pod mrakom. Človek akoby vošiel do skleníka. Moje telo je nadšené, žiadne bolenie hlavy, kosti žiadostivo nasávajú vlhké teplo.
Chantily viditeľne patrí španielským prisťahovalcom, aspoň časť, v ktorej bývame. S padajúcim súmrakom počerné osadenstvo pôsobí nedôveryhodne a mestečko dosť neútulne. Včera večer sme sa túlali hľadajúc reštauráciu na večeru. So psom to bolo problematické, dokonca nás odmietali aj na vonkajších terasách. Vraj to mestske zákony nedovoľujú. A to ešte nepoznajú našu neempatickú uštekanú psicu. Nakoniec sme zašli do talianskej reštaurácie. Majiteľ nám ponúkal, že Dorku môžeme uviazať zvonka plôtika terasy na chodníku, takže už vlastne nebude v restaurácii. Poznajúc našu neurotickú ochranárku, nechceli sme riskovať ohlušujúci štekot a prípadné natrhnuté nohavice náhodného okoloidúceho. Sergio nám teda večeru zabalil, nadšený naším výberom nemeckého piva a talianského červenéeho vína. Keď som sa ho opýtala, či náhodou nemá Tiramisu, roztavil sa do priateľstva pripomínajúceho naše dovolenky strávené v Taliansku. Mali sme k sebe tak strašne blízko tou clivotou po starej dobrej Európe. V hoteli sme zistili, že nám nabalil toľko, ze by to bohato stačilo pre desať ľudí, nezabudol na jednorazové príbory a servitky. Sľúbila som mu, že sa prídeme rozlúčiť. Zabudli sme, nestihli sme. Dúfam, že sa raz vráti do svojej prímorskej talianskej dedinky, v tom šedivom betóne vyzeral tak strašne opustene.
Poobede sme sa vybrali do Washingtonu DC. Už cesta tam okolo 40 km cez diaľnice a miestne cesty bola pre mňa opäť premávkový horor. Okolie je veľmi pekné, vôbec nepripomína metropolu sveta. Veľke vidiecke usadlosti,ešte stále aj farmy. Do metropoly sme dorazili v poobedňajšej špičke. Adam vypol GPS a navigoval tatina. Našťastie na tento krátky výlet sme išli len jedným autom. Nedokážem pochopiť, ako tu niekto dokáže žiť a absolvovať toto každý deň. Ja som sedela vzadu so zatvorenými očami, občas som štrbinkou nakukla na pamätihodnosti, ktoré Adam ešte v tom dopravnom zmätku stihol hlásiť. S brzdením na 5 cm od auta pred nami a s ľadovým pokojom naši chlapi našli priamo v centre mesta podzemné parkovisko.
Vyšli sme z klimatizovaného auta do poobedňajšej sálajúcej a vlhkej horúčavy. Ulice boli plné ponáhľajúcich sa úradníkov v bielych košeliach a kravatách, elegantných úradníčok s ruksačikmi na chrbtoch alebo notebookovými taškami v rukách. Davy tečúce po ulici oboma smermi pripomínali scény z Matrixu. A k tomu davy turistov z celého sveta. Židovská rodina s piatimi synmi v jarmulkách, vrátane dvojročného drobca v bugine, mama a dcéry v dlhých čiernych sukniach a pančuchách. Vedľa nich Indky v sárí, a muslimska rodina s kopou detí. Fíni džavotajúci akoby po maďarsky, chrochtajúci Holanďania, do toho spevavá ruština. Adam s Peťkom si pozreli druhe aerospace múzeum, Dorka zatiaľ naháňala holuby nedbajúc, že je okolo 35 °C. Ja som nasavala atmosferu mesta, jeho vone, zvuky, obrazy.
Na rušnej ulici sme stretli pána na invalidnom vozíku s obrovskym staforšírskym terierom s označením vodiaceho psa. Keď tento obrovský pes uvidel Dorku, je pravda že boli jedinými psami v celom centre, a pôsobili exotickejšie ako ktorýkoľvek turista, rozhodol sa že preplnená washingtonská ulica bude tým najvhodnejším miestom na naháňanie sa. Trošku to zvyklalo moje predstavy o výcviku a povahových vlastnostiach služobných psov. Vytrhol sa majiteľovi, neskôr sme zistili že je to nesmierne priateľská aj keď hrozivo vyzerajúca fenka, z postroja a keďže jej majiteľ ju držal na vodítku, začal sa na vozíku vrtieť v kruhoch. Peter rýchlo poodišiel s Dorkou ďalej, ešte z diaľky poštekávala niečo ako “škoda, vyzerala to celkom fajn zábava, možno nabudúce”. Pomohli sme napchať psa opäť do postroja, pána vytiahnúť na chodník. Dozvedeli sme sa, že je z Austrálie a žije v Oregone. Odvážny chlap, vybrať sa takto sám na výlet, na invalidnom voziku. Vyzeral tak strasne pohodovo, ze sa mi s nim ani nechcelo rozlucit.
Mesto Washington leží v jednom obrovskom parku na rieke Potomac. Vládne tam pohoda. Medzi turistami behajú joggeri. Na rozľahlých trávnikoch hrajú ľudia basseball, badminton aj volejbal. Mladí chalani v dobových oblekoch a klobúkoch z tridsiatich rokov minulého storočia hrajú cricket. Všetky múzea sú v lete otvorené do pol ôsmej večer a vstup je zadarmo. Celé centrom sa dá prejsť pešo za pár hodín. Mňa najviac zaujímal Biely dom. Keď sme sa k nemu priblížili, zistila som, že nielen mňa. Davy turistov sa tlačili na mreže zábradlia hľadiac do zelene, kde v asi v dvesto metrovej vzdialenosti stál ON – Biely dom s vejúcou americkou zástavou. Až na dvoch policajtov strážiacich priestor pred plotom, vyzeralo všetko neuveritelne obyčajne. Na trávniku za cestou ďalšie basseballové mužstvo hralo svoju zvyčajnu každodennu hru. Tak tu býva najsilnejší muž sveta. Urobili sme pár záberov a ide sa k Lincolnovmu pamätníku. Už sa zotmelo. Rozsvietený obelisk čnie nad centrom ako maják. Aj u Obamovcov rozsvietili svetlá. Keď sme míňali Kenedyho centrum, trávnik sa rozblikal tisíckami drobných svetielok. Ja už totálne zblbnutá technikou som skúmala, ako je to urobené. Až potom som zistila, že sú to svätojánske mušky. Videla som ich prvykrát v živote. Žofka sa snaží zaznamenať na film so zvukom cez foťák ohlušujúce cvrlikanie cikád v korunách stromov. Tento zvuk nás sprevádza už dva dni. Je oveľa silnejší ako pri jadranskom mori. Pán Lincoln si sedí uprostred obrovského stĺporadia. Pod ním na jazierku plávajú veľké kŕdle husí a kačíc. Zotmelo sa, trošku poprchá, horúci vlhký vzduch tlačí k zemi, obloha začína svietiť hrozivým červeným odtieňom. Ja vrodený panikár myslím na tropickú búrku, ktorá sa prehnala Washingtonom minulý týždeň a zanechale niekoľko mŕtvych. Okolo pamätníka druhej svetovej vojny s osvetlenými fontánami kráčame k nášmu parkovisku. Pamätníky pána Jeffersona a Roosvelta si pozrieme len z diaľky. Napriek len letáčikovej mapke a mnohým konštrukčným prácam na ceste nás Adam spoľahlivo dovedie k autu. GPS má medzi betónovými budovami problem, prepočítava a prepočítava. Ja sa znovu utvrdzujem, že nie som schopná šoférovať. Klepem sa na zadnom sedadle a keď zostaneme uprostred križovatky a svieti nám červená, skoro sa rozplačem. Naši chlapi to zvládajú s chladnou rozvahou a Peter cez desiatky semafórov, konštrukčných prác na diaľnici a obchádzok nás v zdraví dovezie do hotela.
Uvažujem nad tým, aká som ja žienka z malého mesta. Obdivujem našich veľkáčov, ako bravúrne zvládajú cestovanie. Presne vedia, ako použiť ktorý splachovač na toalete, či treba kohútik na vodovode potlačiť, potiahnuť alebo zamávať rukou. Žofia s bohorovným pokojom odšoférovala cez šialené predmestia Chicaga, nemajúc problem nas sledovať v maličkom Alvinovi, na poslednú chvíľu sa preradzovať pri zmätočnýchodbočovaniach. Niektoré situácie zvláda Adam lepšie ako Peter. Je to skvelé mať veľké múdre deti.
Nevideli sme Pentagon, až neskoro sme si to uvedomili, nuž na budúce. Washington ma očaril, je akýsi americky neamerický.