13 000 km - časť prvá

(Ľuba)Toto rozprávanie nebude turistickou príručkou, je to subjektívny pohľad šoféra/nešoféra, mamy rodiny, ktorá tento dlhý výlet vymyslela a mesiace plánovala. Bude to cestovný denník o nás piatich a psovi a našej ceste z miesta nasho bydliska v Alberte - Calgary cez provinciu Saskatchevan, USA, východné kanadské provincie a spat cez provincie Quebeck, Ontário, Manitoba a Saskatchevan domov do Calgary. Je koniec júla 2010 a vyrážame na naš mesačný “trip”. “My” to znamená môj manžel, naše dve dospelé deti, dcéra Žofia a syn Adam, naš predpuberťák Peter, päťročná bradáčka Dorka a moja maličkosť.

(Peter) Mamina našu cestu precizne naplánovala, zabezpečila ubytovanie, určila miesta, ktoré určite treba navštíviť. Na mne ostala technická stránka veci. Predelením nákladného priestoru v Jeepe doskou som vytvoril ležovisko našej Dorke. Od kabíny som ju oddelil sieťkou. Vymenil som olej na Jeepe aj Chevrolete Aveu a pribalil všetky pomôcky na výmenu oleja po ceste – filtre, nádobu na použitý olej, dokonca aj fľašky nového oleja. Dokúpil som náhradné žiarovky. Moja šetrná duša sa prekonala a po dlhých “googlovaniach“ som kúpil GPS systém a dve vysielačky na komunikáciu medzi autami. Postupne sme zisťovali, že obidve technické vymoženosti sú neoceniteľnými pomôckami a cesta bez nich by bola oveľa komplikovanejšia. Pre úplnosť musím dodať, že náš safari zelený Jeep Patriot ma meno Jakub, čiže Kubo a malý strieborný Chevrolet Aveo je Alvin. Obidvaj naši chlapci poslúchali na slovo a bez jedinej chybičky absolvovali tento približne 13 000 kilometrový výlet.

(Ľuba) Opustili sme náš dom 31.júla o 11.50 am. Po „Stoney trail“ opúšťame aj Calgary. Žalúdok mám stiahnutý a úzkostlivo rozmýšľam, čo sme zabudli vypnúť. Zatiaľ mi nič nenapadá. Hlavou mi bežia scény unikajúceho plynu a tečúcej vody. Čím ďalej budeme od domu, tým skôr to hodím za hlavu aj tak s tým už nič neurobím. Takže naše veľké dobrodružstvo začína.
Naša Dorka má v aute urobenú policu oddelenú od priestoru pre pasažierov sieťkou. Na cestách doteraz, ktoré boli samozrejmä o tisíce kilometrov kratšie, sedávala na mojích kolenách vpredu žuhvajúc a špiniac mi oblečenie, mangľujúc s jej 15 kilami môj žalúdok a močový mechúr. Všetko musela vidieť prvá, vyskakujúc a štekajúc na všetko naokolo – kone, kravy, svetlá áut. Polica vzadu sa jej zjavne nepáči. Snaží sa prebojovať medzi sieťkou a oknom dopredu. Zatiaľ ju úspešne zaháňame, uvidíme dokedy.
“Chestermare”, “Strathmore” male mestečká susediace s Calgary, ničím zaujímavé. Préria, kravy, kone, baly slamy na poliach a lúkach lemujúcich diaľnicu. Zavlažovače, silá a ... rovina. Je sobota obed a diaľnica ja pomerne plná aj kamiónov. Obloha je pod mrakom, pomaly sa sťahuje na búrku. Je 21 stupňov, ale slnko jedovato praží. Míňame polia repky olejnej a roztrúsené farmy. Peťko už si zapol prenosné DVD a pozerá StarWars. V spätnom zrkadielku sledujem našich veľkáčov v Alvinovi za nami.
Volala som s kamarátkou o 10 rokov mladšou. Práve sa nadšení vrátili zo Slovenska. Pýtala sa na naše dovolenkové plány. Opísala som jej náš plánovaný 13000 kilometrové mesačné dobrodružstvo. “Bože, veď vy už by ste mali plánovať dôchodok a vy sa vyberáte na takéto odvážne cesty “. Aj naša celá rodina je nadšená týmto bláznivým plánom. Občas som sa zobudila v noci rozmýšľajúc, či to nie je šialené, ale ráno už ma opäť opantalo nadšenie.
Plánovaná trasa vedie z Calgary cez Medicine Hat v Alberte – Moose Jaw v Saskatchevane na juh cez americkú hranicu cez Mineapolis, Toledo do Washingtonu, odtiaľ do New Yorku, cez Boston späť do Kanady. Prejdeme cez New Brunswick do Novej Scotchie, kde chceme stráviť 6 dní potulkami po tejto provincii a ostrove Princa Eduarda a oddychom na pláži. Cesta naspäť povedie cez Quebeck, Montreal s trojdňovou zastávkou v Ottave, do Orangeville v Ontáriu. Adam si zloží svoj majetok v Oshawe, kde bude od septembra študovať jadrové inžinierstvo. Plánujeme pozrieť Niagáru, Toronto. Peťko ma zálusk na Canada Wanderland – veľký zábavný park blízko Toronta.
Domov by sme sa mali vracať severným Ontáriom cez Thunder Bay, Winnipeg v Manitobe, Reginu v Saskatchevane a späť do Calgary. Ale to všetko až o 4 týždne naplnenými novými zážitkami.
Naša rovinna préria sa zmenila na chvíľu na miernu pahorkatinu – repka olejná, farmičky, nedozerné polia a široko-ďaleko nikoho.
Cesta z Brooks do Medicine Hat – rovina, rovina polia a ropné veže. Rozvážne kývajú hlavami – hore, dole, hore, dole, pripomínajúc obrovské bociany.
Sme asi 30 km pred Medicine Hat. Zmizli už aj kravy aj ropné veže. Cestu lemujú žltozelené polia. Sú to obilniny, stŕniská alebo tráva. Ťažko povedať, jednoducho prázdne šíre lány.
Saskatchewan do Moose Jaw nie je až taký nudný, ako som si myslela. Mierne zvlnená rovina, cesty lemované divými slnečnicami. Rozľahlé ľudoprázdne polia, dnes už po žatve.
Okolo ôsmej večer sme dorazili do Moose Jaw. Pôvodne sme tu chceli prenocovať. Nakoniec sme si v miestnej Boston Pizza dali večeru a pokračovali sme ďalej. Veľmi rýchlo sa zotmelo. Uháňali sme takmer prázdnou nočnou cestou smerom k americkej hranici. Veľké oči kamiónov, s ktorými sme sa míňali, nás zdravili.
Niečo po desiatej sme dorazili do mestečka Weyburn asi 140 km od americkej hranice. Ubytovali sme sa v moteli Super 6. Až na to, že izba bola zafajčená, bolo to relatívne čisté ubytovanie aj s raňajkami.

1. august - nedeľa
Zobudili sme sa do teplého rána. Obloha bola plná búrkových mrakov. Prešli sme sa s Dorkou po Weyburn. Zatiaľ sa správa veľmi pekne. Nešteká a počúva. Weyburn je strašná diera, pravdepodobne zameranie je na pestovanie obilia.
Po ôsmej sme sa pohli ďalej smerom k americkej hranici. U nás šoféruje len Peter, deti sa striedajú. Spojení sme vysielačkami. Je to veľmi praktické. Cesta vedie Bohom zabudnutou krajinou po rozheganej dvojprúdovej ceste. Ako môže jeden farmár obrobiť take rozľahlé polia. Každý z nich musí mať všetky potrebné mechanizmy. Neboli by tu družstva oveľa efektívnejšie? Všetko vyzerá nesmierne pokojne a nudne,akoby tu čas zastal. Možno pri tých obrovských rozlohách nie je efektívnosť dôležitá.
Asi 40 km pred hranicou je mestečko Estevan. Je pekne zelené, veľa stromov, uložené v malom údolíčku. Zastavili sme sa tu kúpiť poistky do malého auta. Bola to prvá a posledná technická miniporucha
Niečo po desiatej sme prešli americkú hranicu. S mojím večným plánovaním som tesne pred hranicou dala Dorke košík a zobrala si ju na kolená. Múdro, lebo len čo pasovák načiahol ruku do auta a chcel vidieť doklad o jej očkovaniach, vyletela po ňom. Asi má tiež psa, lebo sa zasmial. Formálne nazrel do kufra a poprial nám pekný deň.
Už pred hranicou v Saskatchevane aj tu v USA sú naokolo ľanové polia. Míňali sme dedinku Flaxton. Flax je po anglicky ľan. Rozdala som všetky vreckové v amerických dolároch a prepli sme tachometre aj GPS na míle. To sú zatiaľ jediné zmeny oproti Kanade.
Sme na ceste do Minot. Krajina sa zmenila na pahorkatinu. Trošku to pripomína také podstatne rozľahlejšie Slovensko.
Minot (North Dakota) pôsobí relatívne čisto a nezaujímavo. Po obede v McDonald (veď sme v USA) pokračujeme ďalších 430 km do Fargo. Krajina je podstatne zelenšia, pribudli kukuričné a slnečnicové polia. Tristo kilometrov pred Fargo-m je osada MARTIN. Vo Fargo sme sa najedli v Subway a uháňame do St.Cloud ďalších 250 kilometrov. Vzdialenosti znejú strašidelne, ale ešte sme plní nadšenia, máme kopec cédečiek s hudbou a Peťko s filmami. Naši mladí šoféri v druhom aute prekonávajú môj strach, ako to zvládnu a šoférujú s bravúrnosťou profesionálov. Blahorečím myšlienku, ze sme sa rozhodli pre dve autá, v jednom by už bola atmosféra poriadne hustá.
GPS nás niečo po deviatej priviedla k motelu v St. Cloud (Minnesota) ale namiesto motela Super6 tam stál krásny starý kostol. Peter frflal a ja s mojou cholerickou povahou som panikárila a nadávala. Adam si zachoval chladnú hlavu a podľa adresy hotela presvedčil GPS. Cez neónmi a reflektormi semafórov osvetlené široké ulice St.Cloud sme našli náš motel. Bol lacný, pekný a čistý. Pod oknom našej izby bol strom a na ňom 2 veveričky. Dorka bola vo vytŕžení.
2. august - pondelok
Ráno trošku nervozity, lebo sme zabudli dať nabiť vysielačky. Peter to má prešpekulované. Dajú sa nabíjať aj v aute, ale vždy len jedna. Naraňajkovali sme sa v McDonald (o štyri týždne sa nám pri jeho žltom znaku bude dvíhať žalúdok, len Peťko ho miluje stále rovnako). A smerujeme na Mineapolis. Minuli sme mesto dvojičku, Mineapolis-St.Paul Kilometre a kilometre obchádzame mestá po diaľnici preplnenej kamiónmi. Kde sú prázdne diaľnice Saskatchewanu.
Cesta je strašne dlhá. Nič zaujímavé až po Chicago. Cesta okolo Chicaga po jeho predmestiach nám trvala asi hodinu. Nepochopím, že tam môže niekto dobrovoľne bývať. Na predmestí sme stretali len Afroameričanov a bez akéhokoľvek rasistického podtónu, nevystúpila by som tam z auta ani náhodou. Konečne sme sa vymotali a prešli do Indiany. Kamióny sú hrozné. Je ich strašne veľa, tlačia sa sprava aj zľava. Nepochopím, ako to môže niekto odšoférovať a som na naše veľké deti v malom Alvinovi strašne pýšná. Len nestratiť spojenie.
Prišli sme len do Mishawaka (Indiana) asi 2 hodiny pred Toledom. Zmena časového pásma nám uberá z času, už sme posunutí dve hodny pred Calgary. Nevadí, cestou naspäť sa nám to vráti.