Vtáčik Ďoďo a víla Amálka - Rozprávka prvá: Amálka s Ďoďom pomáhajú Žofke

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, bola raz jedna krajina a v tej krajine mestečko. Mestečko bolo celkom malé, ale zato veľmi veľmi staré. A na jeho okraji stál domček. V tom domčeku bývala rodina – ocko, mamka, chlapček a dievčatko. Chlapček sa volal Miško, a bol mladší, a dievčatko Žofka, a bola staršia – mala asi tak 5 rôčkov.
V tom domčeku v jednej izbe bývala Žofka. Mala tam postieľku, stôl, stoličku, skriňu a hračky – všelijaké a veľmi podobné, ako máš aj Ty. Čo ale bolo neobyčajné, boli dve postavičky, ktoré viseli zo stropu na tenkom motúziku. Na jednej strane izby, pri okne, visel vtáčik. Žofka mu dala meno Ďoďo. A pri dverách zas visela zo stropu víla Amálka. Hojdala sa na čerešňovej vetvičke a vždy keď mamka uložila Žofku do postieľky, pri odchode z izby Amálku ešte roztočila, takže sa krútila na tej svojej vetvičke. A aby Ďoďovi nebolo smutno, roztočila aj jeho.
Raz sa im prihodil tento príbeh. Počúvaj, možno sa už stal aj Tebe.
Jedného dňa, bol už večer, bola Žofka veľmi mrzutá. Nič sa jej nepáčilo, nič ju netešilo. Dokonca sa rozkričala na Miška aj na ocka, ktorý deti ukladal do postieľok. Ocko totiž povedal, že je už veľmi neskoro a neprečíta im rozprávku, lebo práve jednu dopozerali v telke. Žofka sa rozkričala tak veľmi, že sa z toho rozplakala. A plakala a plakala a nič ju nedokázalo utíšiť. Ocko bol už unavený, mal za sebou dlhý deň, a keď nepomohlo ani pohladenie po hlávke, ani pusa na líčko, pomyslel si, že Žofka to snáď robí schválne a nahneval sa. Mamka to všetko počula z kuchyne, a tak utekala na pomoc. Poslala ocka oddýchnuť si, lebo to práve veľmi potreboval a Žofku a Miška uložila do jednej postieľky. Prisadla si k nim, hladkala Žofku po chrbátiku a čakala, kým ju smútok a hnev prejdú. Lenže Žofka plakala stále viac a vyzeralo to, že už hádam nepomôže nič a bude plakať celú noc. Vtedy dostal Miško výborný nápad. Hoci bol z celej rodiny najmenší, niekedy mal skvelé nápady. Začal spievať Žofkinu obľúbenú pesničku, ktorú im mamka spievala vždy, keď boli smutní. „Nebuď smutná, buď veselá, ja Ťa aj tak rada mám, našu lásku nerozdelí ani z neba pán Boh sám“. Mamka sa hneď pripojila, mojkala Žofku a spolu s Miškom jej spievali.
A čuduj sa svete, kým sa pieseň skončila, Žofka plakať prestala. Mamka ju prikryla perinou a Žofka zaspala.
Pri odchode z izby samozrejme nezabudla roztočiť Ďoďa a Amálku. To by aj mohol byť koniec príbehu, keby sa nebolo stalo toto:
Víla Amálka sa rozhojdala na svojej vetvičke a spravila „hop!“ – zoskočila z vetvičky a zletela na zem. Mala širokú sukňu, takže letela pomaly, ako na balóne. Napravila si sukničku, mrkla na Ďoďa, a čo sa nestalo? Ďoďo zamával krídlami a rozletel sa po izbe. Spravil veľký oblúk a pomaly pristál pri Amálke.
„Ďoďo, videl si to dnes? No čože sa to tej Žofke stalo, že tak vyvádzala?“ spýtala sa Amálka.
„No veru veru, bola to vec nevídaná, veď Žofka sa vždy večer teší do postieľky, a dnes nariekala, že ju bolo počuť až na druhom konci mesta!“ pokrútil hlavou Ďoďo.
„Najvyšší čas povedať Žofke ďalšie tajomstvo“ povedala Amálka, ale celkom potíšku, aby Žofku nezobudili. Vyskočili na postieľku a sadli si k Žofkinej hlávke – každý z jednej strany, a začali jej čosi šepkať do ucha. „Šušušu, šušušu“ – to by si počul, keby si tam boli aj Ty.
V skutočnosti jej šepkali: „Žofka, máme pre Teba dobrú radu, ako si pomôžeš, keď budeš nabudúce znovu tak smutná alebo nahnevaná“ začala Amálka.
„Veru veru, je to výborná rada, počúvaj dobre a zapamätaj si to aj na druhý deň, keď sa zobudíš. Iste si myslíš, že si bola nahnevaná preto, lebo vám ocko nechcel prečítať rozprávku. Ale v skutočnosti to bolo preto, lebo si bola veľmi unavená. Naozaj bolo veľmi neskoro a rozprávka by Ťa unavila ešte viac. A keď je niekto unavený, tak sa ľahko rozhnevá, rozkričí, alebo rozplače. Alebo niekedy aj všetko naraz.“ Šepkal potíšku Ďoďo Žofke do ucha. A Amálka pokračovala:
„Miško mal výborný nápad, že začal robiť to, čo Ti vždy pomáha. Zaspievali Ti s mamkou pesničku a keď Ťa mamka aj mojkala a hladkala, raz-dva si sa ukľudnila. To preto, lebo Ti mojkanie a Tvoja obľúbená pesnička pomôžu utíšiť plač. Nabudúce, keď budeš mrzutá, spomeň si hneď, čo Ti najviac pomáha, a zopakuj to. Pomáha to vždy. Ale to všetko už vieš. To najdôležitejšie, veľké velikánske tajomstvo, Ti prezradíme až teraz. Keď plač aj smútok odídu, dokonca aj hnev, je najlepší čas porozmýšľať, čo ten pocit spôsobilo. Vtedy sa to spýtaj svojho srdiečka, ono Ti istotne odpovie. A ak náhodou nevie, spýtaj sa to mamky alebo ocka. Napríklad takto: bola som smutná preto, že mi ocko neprečítal rozprávku? Srdiečko Ti istotne povie: nie nie, ani minule Ti ocko neprečítal, a nehnevala si sa, vedela si, že si už jednu rozprávku predtým pozerala. A tak sa pýtaj ďalej: prečo som teda bola smutná? Čo sa stalo tesne predtým, ako som sa rozplakala? A srdiečko alebo mamka si istotne spomenú: keď si pozerala večerníček v telke, veľmi sa Ti zívalo, aj si si pomyslela, že by si hneď zaspala. Veru to bola únava, ktorá spôsobila, že si sa tak ľahko na ocka nahnevala.“
Ďoďo múdro potriasol hlavou a ešte Žofke pošepkal: „Nezabudni na toto tajomstvo. Vždy, keď sa budeš hnevať, alebo plakať, urob niečo, o čom vieš, čo Ti pomáha, urob to a potom spolu porozmýšľajte, čo sa vlastne stalo. Uvidíš, že nabudúce, keď bude za Tebou dlhý deň, a niekto Ťa nahnevá, rýchlo si spomenieš, že to si vlastne iba unavená a potrebuješ si rýchlo oddýchnuť – a miesto plaču budeš zasa o niečo múdrejšia.“
Amálka ešte pobozkala Žofku na líčko, Ďoďo ju krídelkom pohladil po vláskoch a obaja zoskočili z postele. Potom Amálka vyliezla Ďoďovi na chrbát, ten s ňou zaletel k jej čerešňovej vetvičke, Amálka sa pevne chytila a žmurkla na Ďoďa: „Dobrú noc, Ďoďo!“ zašepkala.
„Dobrú noc Amálka. Vyriešili sme to perfektne“ odpovedal Ďoďo, keď sa zavesil na svoj motúzik.
Ráno, keď sa Žofka zobudila, hneď utekala k rodičom do spálne. „Mami, oci, viete čo sa mi snívalo? Už viem, prečo som včera tak vyvádzala! Vo svojom sne som sa spýtala srdiečka, a ono mi to povedalo, ja som bola iba unavená!“
„Fíha, to bol naozaj zázračný sen, veru to asi naozaj bolo celkom tak, ako hovoríš“ začudoval sa ocko.
„Odteraz, keď budem znovu nahnevaná, alebo smutná, spýtam sa srdiečka, prečo to tak v skutočnosti je! A keď ani srdiečko nebude poznať odpoveď, budeme sa pýtať spolu, dobre?“
Mamka a ocko súhlasili a spolu sa veľmi tešili, aké majú múdre a šikovné deti. Aj Ty už poznáš toto tajomstvo. Nezabudni naňho, lebo už vieš, ako byť po každom smútku múdrejší.

Kategória:

Komentáre

Vitaj späť, Loulou Smile
Krásnu rozprávku si napísala Clapping

Zdravím Ťa Geo Smile Ďakujem, začala som písať, už ich mám 10, tak uvidíme, kam sa dopíšem Biggrin Ako sa Ti darí?

как классно, yandex говорит тепло сегодня!