jaaaaj sa toho zmenilooooo...

Priateľky moje... Moje mentálne vedomie robí nejaké urýchlené kroky, zakiaľ ja iba uvažujem, že to a to by bolo skvelé, tak moje podvedomie zariadi, aby som už to, o čom snívam dajme tomu až za dva mesiace, mala už teraz.
Napr.: Začiatkom roka sme rozprávali s niekdajším mojim šéfom o zamestnávaní vozíčkárov a už sa aj registrujem, píšem žiadosti o dotácie pre zamestnávanie ZP osôb. Uvažovala som aj nad tým, že požiadam šéfa o polovičný úväzok, aby som mohla počas dňa obiehať všetky tie inštitúcie, ktoré sú potrebné na úspešné zavedenie projektu do reálu. A na to si ma šéf zavolal začiatkom marca, že ma musí prepustiť, na moje miesto nastúpi jeho rodina. No mala som zmiešané pocity, ale zasa beriem to športovo, idem na ten úchvatný projekt, ktorý vytvoril môj bývalý šéf . Je to neskutočná vec,horšie sú však peripetie s vybavovaním na úradoch, keď chcem vytvoriť pre človeka na vozíčku pracovné miesto u neho doma, každý sa čuduje, pri tom zákon to dovoľuje, vraj nemali ešte takú požiadavku. Nuž tak všetko ja raz po prvý raz... Nech sa tety na úradoch trošilinku začudujú.
Vo februári sme ležali v našej "krásnej" trnavskej nemocnici so zápalom žalúdka, teda hlavne Dodko, ja som sa klátila na stoličke pri jeho posteli. Vraj "nadštandardná izba". Nadštandard tam je akurát chladnička, ktorá vrčí tak, že v noci nemôžeš spať a starý (asi 20 ročný, fakt!) televízor a kanvica, no a skoro som zabudla wecko v izbe. Našťastie sme tam, strávili iba jedinú noc. Hneď pri príjme vzniklo nedorozumenie, že prečo mladý muž volá sanitku, keď nechce zostať ležať v takom hroznom stave v nemocnici... Pani doktorku som hneď vyviedla z omylu, že mladý muž je v stave akurát tak dehydrovať a keďže som jeho právom určenou opatrovateľkou, tak nemôže ísť nikde sám a ja som po zrelom a dlhom uvážení si "dovolila" zavolať sanitku, nakoľko v tomto stave by som svoje dieťa nebola schopná bez cudzej pomoci priviezť sama na pohotovosť keďže zvracal asi každý 10-15 minút a mal obrovské kŕče, pri ktorých ho naťahovalo akoby mal neurotické a epileptické kŕče naraz. Keď som ho chcela zachrániť pred rozbitím hlavy, tak mi nechtiac svojou hlavičkou rozbil hornú peru a rozbila som si aj koleno, ako som ho zachraňovala pri hroziacom páde z wecka, keď mal zasa jeden z kŕčov. Ja verím, že slovenské zdravotníctvo nie je pripravené na prípad matka s dospelým dieťaťom. Ale chovanie sa pani doktorky je aj tak trochu prehnané. Keď som prejavila záujem o nadštandardnú izbu, začala rozprávať inak.
Jednoznačne mám poučenie. Nabudúce nebudem rozmýšľať a zvažovať pre a proti a žiadať od manžela, aby sa vrátil z nočnej a pomohol mi previezť syna do nemocnice, ale budem volať sanitku hneď.
Každopádne sa teším na nadchádzajúce dni, dokončím si a zaučím v terajšej robote rozpracované projekty, privítam môjho nástupcu s jeho povinnosťami (je ich faaakt veľaaaa) a zaželám mu veľa zdaru, bude ho potrebovať. A ja sa zahryznem do projektu zamestnávania mojich priateľov vozíčkarov a možno si stihnem užiť aj trošku zo života nezamestnaného človeka, len neviem, či sa mi to pri mojej vyťaženosti podarí
Ako sa hovorí: Pomôž si človeče aj pán Boh Ti pomôže. Takže pomôžem si výborným nápadom môjho momentálne už spoločníka a budem pracovať na tom svojom, dotáciách, úpravách zákonov a ich pripomienkovaním. teším sa zo života. Doma to bude ťažšie, ale verím, že to ustojíme, ak nie nikto nikdy nepovedal, že musím byť s človekom, ktorý ma nepodporuje. Aj samej s Dodkom mi bude určite dobre, ale to nič nechcem naznačiť, je to najkrajnejšia možnosť. Zdar úspechom.