Ďalší kempovací víkend a krásne hory

Calgary leží na prérii, takej rovnej ako dlaň a ooobrovskej. Na planine vo výške 1100m, ufučanej, väčšinu roka studenej ako fras a v lete so slnkom páliacim ako na púšti. Ale keď sa pohnete na západ, už po tridsiatich kilometroch začínajú sa dvíhať chrbty hôr. A každým kilometrom sú bližšie a vyššie a aj keď ich už vidíte po stý krát, aj tak sa vám tají dych úžasom. Som človek záhrad, sadov a vinohradov. Milujem vodu v akejkoľvek podobe, potôčik, rieku, jazero a najmä more. Nelyžujem, do kopca veľmi chodiť neľúbim, ale tieto naše Skalnaté hory, to je zážitok aj pre dolniaka.

V zime sú hory strašidelne, rešpekt vzbudzujúce, nefarebne. Biela snehová studenosť sa mieša s čiernou a sivou nevľúdnosťou. Aj lesy sú v zime čierne. V hmle a snehu hory mrmlú hrozivú prekáračku o malom človiečiku, ktorý ich chce pokoriť a nepokorí. Ale v lete sa hory menia na farebnú nádheru. Ako keď sa na jar dievčatá vyhrabú zo šálov a zimníkov a nahodia farebné minisukne a nahé opálené ramená ledva zakryjú ramienkovými tričkami. Aj hory opeknejú. Hýria farbami, odtieňami zelenej a modrej, sivej a béžovej, kde tu žltá a kde tu ešte zrkadielko žiarivo bieleho večného snehu. Vyzerajú ako fototapeta, len farby su o pár odtieňov decentnejšie, ozajstné a radostné. Tiene oblakov z azúrovej oblohy bežiace po končiaroch a žiarivý slnečný kotúč, im dodávajú milotu a priateľskosť. Zvuková clona tisícorakých vtáčích hlasov dokresľuje idylku.

Ale to je len zdanie, netreba sa nechať ukolísať, netreba stratiť rešpekt. Desaťtisíce hektárov lesa práve teraz horia v našej najzápadnejšej provincii – Britskej Kolumbii. Vačšinu zapálili blesky. A človek je maximálne schopný monitorovať z vrtuľníkov, aby sa včas mohli evakuovat priľahlé dediny, ak by si požiar rozmyslel, že aj tadiaľ pôjde. Príroda požiar spôsobila a ona ho jediná je schopná uhasiť, dažďom. Ani rieka oheň nezastaví. Horiace koruny stromov lietajú cez ňu ako oštepy. A tak sa za dážď všetci modlia, zaklínajú a veštia, rovnako ako pred tisícročiami, na viac sa človek so všetkou svojou technikou nezmôže. Aj výstrahy v provinčných parkoch o prítomnom grizlym, čiernom medveďovi, či pume jasne hovoria, kto je tu pánom a kto hosťom.

A táto nebezpečnosť, dobrodružnosť, divokosť dodáva pobytu v horách korenistú príchuť. Človek je len maličkým, bezvýznamným kolieskom v nádhernom orloji prírody.

Provinčný park je les s vysekanými kojami pre stany, označenými číslom. Dnes vačšinou už aj so spevneným podložím pre veľké trailery na kempovanie. Obehnete les, nájdete to svoje miestečko, aby aj latríny neboli veľmi ďaleko, aj hrniec s vodou z pumpy nebolo treba ťahať pol kilometra a idete k búdke, kde sú obálky. Vytiahnete žltú kartičku, vyplníte dátum a koľko nocí chcete zostať a potom si ju pripevníte k číslu na vašom kempovacom mieste, aby správca parku keď pôjde na traku okolo mohol skontrolovať. Do obálky vložíte predpísanú sumu a vhodíte do schránky. Teraz to bolo $23. Nemala som mince, tak som dala $25, oblizla, zalepila a išli sme stavať stan. Nachystali sme si stoličky okolo ohniska a vybrali sa potúlať po nádhernom okolí. Po návrate, na lavici pri ohnisku ležali dva doláre. Obzerala som ich, nič mi nenapadlo. Za nejaký čas išiel okolo správca, cez okienko auta zakýval - doniesol som vám drobné, potrebujete drevo na oheň, nie, tak pekný večer. Totálna blbosť, ale mne bolo dobre na duši, v akej poriadnej krajine žijem