Zvuky, hluky, kempovanie a len tak

Takmer štyridsať rokov som prežila v trojizbovom byte v Pezinku. Odkedy si pamätám, zaspávala som pri stene, za ktorou štartoval a pristával výťah, cupotali, či šuchotali za ňou nohy našich susedov. Počuli sme každé vrznutie parkiet v byte pod i nad nami, každé zakašlanie, hlasnejšie slovo, televízor aj splachovač. Všetci sme si boli tak blízko, že až príliš.

Po presťahovaní sa do milionového mesta v Kanade, ocitli sme sa v našom dome v úplnom tichu. Keď sa v noci zobudím, je ticho až strašidelné. Občas v diaľke počuť auto, či sirény požiarnikov, ale v blízkosti nič. Žiadný prejav človečenstva, žiadne, juj, mamo, človečina smrdí. Aj cez deň je ulica prázdna, chodcov nevidno a nepočutno. Pešo tu nikto okrem mňa nechodí. Občas zavŕzgajú automatické dvere na garáži, dnu vkĺzne čiesi auto, dvere sa zatvoria a oči domov opäť hľadia nemými ústami. Keď náhodou započuť hudbu, smiech alebo hlasnejšie slovo, človeka to prekvapí. Neviem, ako dokázali naše takmer papierové domy takto hlukovo izolovať, ale ticho je dokonalé.

Hluk sa presúva do kempingov. Kempovanie je v Kanade veľkou módou. Nakoniec ťažko si predstaviť vhodnejšiu krajinu, rozlohou, panenskou divou prirodou, s jej horami, jazerami a riekami. Kempingov je nespočetne veľa. Každé kempingové miestečko je vybavené kovovým ohniskom a stolom s lavicami. Tie ozaj divoké majú na stromoch karabiny na vytiahnutie ruksakov s jedlom, v pripade, že príde na návštevu medveď, pumpu na vodu a latríny, vždy čisté s kopou toaletného papiera a s nadobkou s dezinfekčnou kvapalinou na „umytie“ rúk. Tie luxusnejšie majú pre každého kempera priamo na miesto privedenú vodu aj elektrinu, veľmi slušné sprchy a toalety a niektoré aj laundromaty – miestnosti s práčkami a sušičkami, kde si po vhodení mince za dve hodiny vyperiete a vysušíte prádlo. A malý obchodík, na všetko, čo môžete potrebovať, od jedla až po tabletky na bolenie hlavy. Len alkohol nekúpite, lebo ten tu dostať iba v špecializovaných obchodoch.

A Kaňaďania zabudli na stany. Svoje priestorné domy v mestách s balkónom s luxusným záhradným nábytkom a anglickým trávnikom, vymieňajú za luxusné domy na kolesách. S dvoma, troma spálňami, kuchyňou vybavenou šporákom aj s trúbou, dosť komické, keď máloktorá Kanaďanka ju použije aj v dome. Majú tam obývačku, tri-štyri televízory, z ktorých jeden sa dá obrátiť aj von. Okolo karavanu vysunú striešku proti slnku, von vyložia stoličky a keď nie sú zalezení vo vnútri, sedia na stoličke na koberčeku a popíjajú a pojedajú. V prekrásnom lese, v kójach vysekaných pôvodne pre stany sú zaparkované ako sardinky tieto autobusy a kempuje sa.

A je tam strašný hluk. Paradoxne v prírode, kam máme ísť za tichom a krákaním vrán a hašterením strák a trilkovaním nespočetných druhov vtákov a štebotaním veveričiek, tie kanadské naozaj štebocú a šumením rieky a praskaním ohňa, počuť generátory na elektrinu pre tieto kolosy a hlučnú hudbu a smejú aj revú deti a kričia a spievajú dospelí. Pôsobí to znesvecujúco, pôsobí to násilne.

Aź keď všetko po polnoci utíchne, lebo Kanaďania dodržiavajú pravidlá, hluky sa menia na zvuky. Na vtáčie nočné serenády, trošku strašidelné šumenie stromov, cupotanie chipmunkov okolo stanu, praskanie vetvičiek (snáď nie medveď) a znova je všetko, ako má byť. Z nevychovaného hosťa sa stáva tichý spoločník. Keď máme šťastie a trocha pokory, staneme sa na chvíľu súčasťou toho majestátneho orchestra, kde každý zvuk má svoje presné miesto a človek konečne mlči