Keď je robota koníčkom

Nie, nemyslím zamestnanie, povolanie, ale hocijaká robota. Zdedila som to po mame. Nesmierne ma tento jej koníček celé detstvo otravoval. Voskovanie parkiet, pletie zeleniny, štrikovanie a milión iných aktivít, do ktorých sa ona s láskou a vervou a ja z prinútenia zapájala.

Nikdy taká nebudem, dušovala som sa. Genetika nepustí. Podľa dnešných diagnóz som ADHD (Attention deficit hyperactivity disorder). Ruky kmitaju v niekoľkých činnostiach naraz. Ťukám do klávesnice a blogujem na tvárovej knihe, čítam na nete noviný, pečiem chlieb, vyberám prádlo, takmer súčasne, respektive synchronizovane.

Načo myslíš, pýtam sa manžela ležiaceho na gauči. Na nič, odpovedá. Ako na nič. No, na nič. Ako na nič, keď ja myslím na nič, to mi bežia hlavou muškáty, ktoré treba poliať, všimnem si dečku, ktorá je nakrivo, plánujem zoznam na piatkový nákup a ako vysvetliť škôlkárom zajtra fázy mesiaca. Občas si predstavujem svoj mozog, ako to tam bzučí, iskrí, prepína, niekedy aj skratuje.

Posledné roky sa trošku ukľudňujem, tým, že deti postupne odrastajú a nie som už pre ne bytostne dôĺežitá v kazdom momente. Tým, že svoju prácu už robím rutinne, nie neflákam ju, nie nenudí ma, ale už tam nie je ten drift, tá iskra pušného prachu. Tak teda, posledné roky trocha spomaľujem. Mám čas venovať sa čomusi, no nech to nazvem duchovno. Zakopla som aj o meditácie. Vždy sa však na sebe smejem, keď kážu na nič nemyslieť, uvoľniť sa a ja počujem svoj mozog ako niekedy ďalekopis, ako kliká a maká a jednoducho nechce oddychovať. Smejem sa sama sebe a hľadám červené reset tlačítko, ale ešte som ho nenašla.

Zbožňujem fyzickú prácu. Skoro každú. Rada vešiam prádlo, rada žehlím, rada záhradníčim, rada varím a pečiem. Hovorím si, teraz je na to vhodný čas. Traja chlapi doma a šesť škôlkárskych hladných krkov. Rada plánujem. Dnes nahodím prvé tri mesiace nákladov do daní a potom nahodím aj apríl a som nevýslovne spokojná, že som prekročila plan.

Prekračujem plán a prekračujem a pride únava, štekám, prskám. Ideme na dovolenku, do Mexika. Fakt tam nebudem robič nič, ležať na pláži a kupať sa. A naozaj ležím. Asi desať minúť. Potom sa začnem mrviť a idem zbierať mušle a fotiť a zablúdim do kioskov cestovných kancelárii a zbieram prospekty o výletoch a absolvujem aspoň tri za ten týždeň. A ešte aj kurz maľovnia keramiky a zumbu vo vode. Našťastie mám prispôsobivého manžela. Bezo mňa by zrejme v pohode týždeň ležal na pláži, rozmýšľal o nejakých počítačových programoch a riešil sudoku. Ale keď objednám výlet, ide a dokonca sa tvári, že sa mu to páči.

Veľmi podstatné je si uvedomiť, že existujú ľudia, ktorí robia, keď musia. Oddych pre nich znamená, nepracovať a to v žiadnom zmysle. Uvedomiť si, že sú ľudia, ktorí si len tak dokážu sadnúť k telke a nemusia pri tom polievať kvety, šúpať zeleninu, či šermovať žehličkou. Tu musím podotknúť, že rozšírením interentu a zavedením archívov televízii, môžem odpozerať kvantá filmov, dokumentov a vypočuť si kopec kvalitných prednášok a hudby, neodložiac pri tom zmeták alebo varešku.

Uvedomila som si, že niekto rad zbiera známky, niekto lepí modely, niekto hrá kolky a ja rada robím. Je to koníček, ako každý iný. Ten môj. Tak ním nezaťažujem ostatných členov rodiny a nepokúšam sa ich zapájať. Aj mňa by na smrť otravovalo, keby ma niekto nútil hrať tie kolky, či lepiť modely, alebo chodiť klebetiť na posedenia na káve.

PS: Nemyslite si, manžel pravidelne vysáva, syn umýva svoju kúpelňu a fungujeme ako iná usporiadaná rodina. Idem si ešte nakrájať a naklepať mäso na zajtra, uvariť vajíčka do španielskych vtáčikov a ..., no nechcela by som byť svojím zamestnancom.

PSS: Peknú nedeľu vám všetkým a oddychujte, venujte sa svojim koníčkom aj ja sa budem venovať tomu svojmu