Prečo som ja biedna, nikdy nestretla génia v linkovom autobuse alebo na ulici (úvaha pre všetkých, nezávisle od výšky IQ zmeranej akýmkoľvek spôsobom)

Mám rada internet a mám veľa času. Teda, čas máme všetci ten istý, závisí na tom, kto si ho koľko na čo urobíme. A ja som si ho urobila veľa pre internet. Som zavislák, zatiaľ je to pozitívne a mám to pod kontrolou. Deti mám odrastené, škôlkárov vychovaných a rokov dosť na to, aby som si robila, čo ma momentálne baví. Tak surfujem virtuálnym svetom, hltám informácie a fórujem. Fórujem na tvárovej knihe v našich československo-kandských fórach. Tam je tém na preberanie, od polárnej žiary, cez recept na slovenské rožky az po voľbu prezidenta, a hokej, teraz samozrejme hokej.

Čítam stránky duchovné aj záhradkárske, aj o čakrách, aj o ekologických domoch a záhradách, čítam realitné stránky a kupujem domy, teda len mentálne. Hľadám knižky a filmy a veľa sa naučím. A keď mám dosť, vypnem, aj aničku123, aj ezoteriku.

A tak ma pri tom surfované na jednom fóre pochytila závisť. Jedna blogerka chodi len tak po ulici, či v autobuse z nejakej dedinky do mesta a stretáva múdrosť. Na tom jej malom kúsku sveta sa nazhromaždili géniovia, že dalajláma, pápež, či nositelia Nobelových cien by bledli tiež závisťou. A ešte tie oslovujúce a život meniace príbehy zažívala aj v staničnom bufete.

Mnou zhromaždená múdrosť, ak teda nejakú mám, pochádza od rodičov, učiteľov, od môjho muža aj od mojich detí, z učebníc aj knižiek nie priam učebnicových, od kamarátov pracne vytriedených a teraz zo stránok, tiež pracne zredukovaných na to, čo mi je prínosom. Ale nie z autobusu, tam ma múdrosť nejako obchádzala. Do staničného bufetu som tuším v živote nevkročila, tak možno preto ma minula.

Dochádzala som autobusom niekoľko rokov, dennodenne. Miesto múdrosti ovieval ma pach prepotených podpazuší, miesto myšlienok, ktoré sa vám vryjú do pamäti a formujú váš život pamätám si len výkriky kartárov na tej štvorke vzadu, položili diplomatku na kolená a už mastili mariáš, či čosi iné s čertovými obrázkami. A to bola skôr taká veľmi rýdza ľudová slovesnosť. A ešte si pamätám jedny modré oči, tie som vždy hľadala ako záchytný bod, boli tam, tak deň bude krásny. Minule som ich zase našla na tvárovej knihe, orámované sú vráskami, hore to pokračuje plešinou a dole pivným bruškom. Krásne modré oči by mali zostať osemnásťročné. Ale tak mi treba, keď toľko internetujem.

V činžáku na schodoch, na rozbitom chodníku pred ním ani v rade na čerstvý voňavý chlieb, neskúmala som akademické tituly okolostojacich, či okoloidúcich a nikoho z nich som potom neuvidela pri odovzdávaní prestížneho ocenenia, aby som sa ťapla po čele, veď to je ten z radu na mäso, aha aky intelektuál. Vlastne kecám, raz som sa viezla v autobuse s Vladom Hajdu, aj sme si povedali ahoj, čestné slovo a v nemocnici som ležala s Evou Matejkovou. Neviem, či sa tieto hviezdy slovenského hereckého neba môžu považovať za dostatočných intelektuálov, tak, nech sú to celebrity.

Komentujte kdekoľvek a akokoľvek a úplne najlepšie hneď tu.

PS: Diakritiku som dala, používanie čiarok mi prepáčte, tie ja dávam tak od ucha.