Psychológia skupiny

V každej skupine (formálnej či neformálnej) sa vyskytujú tie isté role. Rola, ktorú človek v skupine zastáva, vlastne ukazuje jeho prístup k riešeniu problémov a jeho postoje pri plnení úloh.
V každej (dostatočne početnej) skupine sa teda skôr-neskôr (nejakým spôsobom) vyprofiluje formálny vodca, prirodzený vodca, flexibilný pracant, opatrný klaďas, najvyšší sudca, ochranca nevinných, vtipkár za každú cenu, stará páka, tichý pozorovateľ, ťažký provokatér, večný žalobníček, fackovací panák, žiarlivý boxer.... atď.

Samozrejme, jednotlivé role sa môžu navzájom prekrývať, a/alebo sa jedna a tá istá osoba môže v priebehu času v tej istej skupine ocitnúť v rôznych roliach.
Rozdelenie rolí teda nie je striktné, ale problém je, ak sú kľúčové role zdvojené. (Čistá katastrofa je napr. formálny vodca, ktorý je súčasne najvyšším sudcom, vlastniacim jedinú pravdu; alebo žiarlivým boxerom, knokautujúcim každého, kto v niečom vyniká.)

Niektoré role sú vrodené a jednotlivec ich nijako nemôže zmeniť (narodím sa ako žena; ako cigán; ako syn zakladateľa firmy... atď.)
Do niektorých rolí sa jednotlivec dostane vlastným pričinením (buď vlastnou snahou, a/alebo získaným vzdelaním; alebo svojím správaním a vystupovaním; alebo intrigami, a/alebo preto, že sa chce nejako - akokoľvek odlíšiť od ostatných... atď.).
A niektoré role môžu byť vnútené (skupinou, a/alebo jej významným členom, a/alebo vývinom situácie... atď.)

Pred pár rokmi som v časopise čítala veľmi zaujímavý článok o jednom psychologickom výskume. Výskumníci u skúmaných jednotlivcov zistili ich role v rôznych (už existujúcich) skupinách, a potom z jasne vyhranených hráčov vytvorili skupiny nové. Skupinu zo samých prirodzených vodcov, skupinu pracantov, skupinu žalobníčkov... a tak ďalej. Vo všetkých určili formálneho vodcu a zadali (dlhodobú) úlohu, na ktorej mali jednotlivé skupiny pracovať.

A čo sa stalo?
V každej jednej skupine sa veľmi rýchlo objavili (zvyčajne) všetky role. V skupine (pôvodne) tichých pozorovateľov sa čoskoro našiel najvyšší sudca, ťažký provokatér aj žiarlivý boxer. V skupine flexibilných pracantov sa jeden stal fackovacím panákom, ostatní sa pohotovo transformovali do iných rolí.

V jednotlivých skupinách sa časom vyprofiloval aj prirodzený vodca.
Na túto pozíciu sa totiž v skupine dá dostať až po nejakej dobe a len vlastným pričinením. Nedá sa nejako určiť "zvonka". Prirodzený vodca sa nedá vymenovať ani zvoliť (v oboch prípadoch je to potom formálny vodca). Nedá sa do tejto role narodiť, môžeme mať len určité predispozície, ktoré môžu a nemusia byť posilnené výchovou a/alebo vzdelaním.

Prirodzeným vodcom sa môže stať len jednotlivec, ktorý je v skupine populárny (príťažlivý pre väčšinu členov skupiny) až obľúbený (príťažlivý pre mnohých), a/alebo akceptovaný (uznávaný značnou časťou členov).
Nemôže sa ním stať jednotlivec, ktorý je v skupine len trpený (uznávaný len niektorými členmi skupiny), a už vôbec nie jedinec, stojaci mimo skupiny (nikto ho neuznáva).

Prirodzený vodca navyše musí
- mať pozitívne správanie a prístup,
- mať víziu, veriť jej a vedieť presvedčiť druhých o jej reálnosti,
- umožňovať druhým hovoriť, snažiť sa porozumieť, získavať názory a informácie od druhých, čiže nerozhodovať len podľa seba,
- byť presvedčivý,
- osobne poznať ľudí a vedieť ich motivovať,
- mať schopnosť prejaviť druhým úctu a uznanie,
- mať schopnosť a ochotu delegovať právomoci,
- mať schopnosť vidieť vyššie ciele,
- zjednodcovať ciele jednotlivcov s cieľom skupiny.

(Samozrejme, ak v skupine príde k voľbe vodcu, môže byť zvolený prirodzený vodca, ktorý mal pred voľbami dostatok času sa v skupine vyprofilovať. Rovnako sa prirodzený vodca môže do pozície formálneho vodcu vypracovať postupom po služobnom rebríčku. Toto sa však stáva pomerne zriedkavo. Vo voľbách najčastejšie víťazia populisti a po rebríčkoch zvyčajne stúpajú kariéristi so silným žalúdkom a ohybnou chrbticou.)

Druhá fáza psychologického pokusu prebiehala až po nejakom čase. Spočívala v tom, že psychológovia z jednotlivých už zabehnutých skupín postupne odvolávali niektorých členov.
Zo skupiny A odvolali opatrného klaďasa - a ajhľa! Takmer vzápätí bol v skupine jasne viditeľný niekto iný, ktorý sa snažil byť pekný pre všetkých a v každej situácii.
Zo skupiny B odvolali ťažkého provokatéra, a čoskoro tam mal kruto ironické poznámky niekto iný.

Najzaujímavejší (a najpomalší) bol vývoj v skupine, z ktorej odvolali prirodzeného vodcu. Málokto spĺňa všetky kritériá, ktoré prirodzený vodca potrebuje, čiže v akejkoľvek skupine sa ním (časom) stane ten jedinec, ktorý má predpokladov najviac.

Samozrejme, záujemcov o túto pozíciu je vždy dosť. Rola vodcu je príťažlivá pre mnohých outsiderov, lebo sa (samozrejme) spája s mocou. Vodca už z podstaty veci vedie, rozhoduje, určuje.
Zo svojho uhla pohľadu si však outsideri (myslím tým ľudí bez akýchkoľvek kladných schopností a znalostí - nie outsiderov z rozhodnutia) málokedy uvedomujú, že nie je moc ako moc.

Moc z pozície alebo z majetku (či ekonomického postavenia) je mocou formálneho vodcu (nejakým spôsobom určeného). Prirodzený vodca však má moc, pochádzajúcu zo sily osobnosti, znalosti, zo schopnosti rozhodovať, komunikovať a viesť.
Outsideri zvyčajne nemajú ani jedinú vlastnosť prirodzeného vodcu (aj preto sú outsidermi). Outsideri majú len chuť stať sa vodcom. A tak to skúšajú rôzne - intrigami, a/alebo ohováraním, a/alebo napodobňovaním iných vodcov. Prvé dve "techniky" však snaživca v skupine diskvalifikujú a tretia je pre pozorovateľov mimoriadne komická, čiže sa snaživec dokonale svojpomocne znemožní.

Výskum teda vedecky potvrdil to, čo máme možnosť bežne sledovať okolo nás. Často odstraňujeme následok, nie príčinu (čo je zvyčajná metóda práce formálnych vodcov).
Zachránime obeť šikany? Vzápätí bude šikanovaný niekto iný. Vyhovieme notorickému sťažovateľovi? Bude sa sťažovať na niečo iné; a ak náhodou nie, vzápätí začne (veľmi hlasno) čosi kritizovať ktosi iný. Dáme výpoveď starej páke? (Ide konečne do dôchodku?) Prakticky okamžite (aktuálne) služobne najstarší začne s chuťou rozprávať príbehy z dávnej histórie firmy, ktoré nikoho nezaujímajú.
Žiadna rola v skupine totiž nezostane dlho neobsadená. Buď sa do (nejakým spôsobom) uvoľnenej role ktosi postaví sám, alebo je tam (nejako) dosadený.

Formálny vodca má teda v skupine často nezávideniahodnú pozícu. Skupina nie je homogénna - každý je iný, každý potrebuje a vyžaduje niečo iné, a oficiálny šéf potrebuje (pozitívne) výsledky. Ale ako sa k nim má dopracovať?
Formálny vodca je málokedy súčasne aj prirodzeným vodcom, čiže veľmi ťažko vytvára pravidlá a rámce práce; a/alebo nevie stanoviť a ostatným vysvetliť ciele, ktoré treba dosiahnuť; a/alebo nedokáže nasmerovať ostatných k spolupráci; a/alebo nezabraňuje konfliktom v tíme a nerieši vzniknuté.

Ak je formálny vodca rozumný, uznáva autoritu prirodzeného vodcu a spolupracuje s ním. Prirodzený vodca zvyčajne vôbec nemá problém s pozíciou šedej eminencie; práve naopak, oceňuje jej nesporné výhody.
Takto vzniká silný vodcovský tandem, ktorý skupinu spoľahlivo vedie cez všetky prekážky a krízy k vytýčenému cieľu.

Ak je však formálny vodca nerozumný (a/alebo ješitný, a/alebo žiarlivý), snaží sa prirodzeného vodcu sabotovať, zhadzovať, alebo rovno sa ho zbaviť.
Takýto postup však zákonite vedie k veľkému rozvratu v skupine.
Navyše, ak prirodzený vodca zo skupiny (z akejkoľvek príčiny) odchádza, pre formálneho vodcu problém vlastne nezmizne. Je otázka času, kedy sa o uvoľnenú rolu začne uchádzať niekto iný.

Ak je uchádzač niekto z kladne sa presadzujúcich členov skupiny (teda niekto, koho väčšina skupiny prijíma) a súčasne má aspoň niektorý z potrebných predpokladov, skupina nástupcu podporí. Prirodzeného vodcu totiž jednoducho potrebuje.

Ak je však snaživec niekto v skupine prehliadaný, alebo odmietaný, osamelý či dokonca izolovaný (teda pôvodný opatrný klaďas, najvyšší sudca, vtipkár za každú cenu, ťažký provokatér, večný žalobníček alebo žiarlivý boxer), prirodzeným vodcom sa nikdy nestane. Môže sa kasať a predvádzať koľko chce, skupina ho aj tak neuzná.

Poznámka pod čiarou.
Časopis, v ktorom som článok čítala, dávno skončil v zbere papiera. Na nete som nenašla o tomto výskume ani zmienku, takže zdroj uviesť neviem. Sorry.