Zimná olympiáda a veci s ňou súvisiace

Na radniciach v kanadských mestách vejú dúhové zástavy, popri kanadskej a sem-tam aj olympijskej. Primátori Toronta a Vancouvru trvali na ich odstránení, mestské zastupiteľstvá ich prehlasovali. Zástava v Calgary veje tiež, o orientácii nášho primátora zrejme niet pochýb, ale keď sa bude dobre starať o mesto, je mi ukradnuté, či žije s mužom, ženou alebo žirafou, pokiaľ tej žirafe nebude ubližovať.

Čítala som si ohlasy ľudí a blogerov. Podobá sa to reakciam v slovenskom čase. Milo ma prekvapila, že vačšina diskutujúcich má triezvy názor, že politika a propaganda do športu nepatria. Rovnako sa niekto opýtal, či existuje aj zástava heterosexuálov, že by sme ju tam tiež vztýčili, a čo sme mý horši? Nájdu sa aj odozvy, ked kanadský občan straší zvyšok sveta Rusmi, ktorí bežne utlčú a zastrelia človeka na ulici. Človeka napadnú v Nitre, v New Yorku a kdekoľvek inde na svete. Mala som chuť do tej diskusie dopísať, že v Rusku je dokonca bežné, že človeka rozšvrtia a zjedia, preto každý Rus nosi so sebou príbor, ale bojím sa, že by to zobrali vážne.

Kanadský občan veľmi obtiažne hľadá Rusko na mape, Soči, to už bezpečne nemá ani šajnu. Vačšine z otváracieho ceremoniálu mapujúceho dejiny Ruska vôbec nerozumel. Predpokladám, že najväčší uspech mal ohňostroj, to je ľahko pochopiteľné, dostatočne farebné a trblietavé.
Komentátori poukazovali na malé nadšenie divákov a samozrejme, neotvorený olymijský kruh.
Neotovorený kruh zabral aj významné miesto v slovenských médiach, rovnako s teóriami ako symbolická hrozba Ruska, že vymažú z mapy sveta Ameriku, alebo, že človek zodpovedný za neotvorenie, zomrel.

Druhým megatrapasom, tentokrát len podľa slovenských denníkov, boli zaseknuté dvere na záchode s americkým bobistom. Bobista to vyriešil totálným rozmlátením dverí, veľmi kultivované riešenie. Keď to urobil Mečiar tuším v Rakúsku, bol primitív, teraz sú primitívi Rusi, lebo nevedia urobiť zámok na záchodových dverách. Uhol pphľadu? Viete, že niektorí americké športovci si možno zničia holiace strojčeky vopchajúc ich do elektrickej zástrčký, lebo my máme 110V, zatiaľ, čo tí prefíkaní Rusi až 220V.

Na poslednej olympiáde vo Vancouvri sa nám nevysunul piliér pri zapaľovaní olympijského ohňa. Zaretušovali sme protesty našich Indiánov proti Hrám, keď olympjská dedina zaberala aj ich územie, zaretušovali sme pred svetom ekologické protesty kvôli dopadu Hier na prírodu, kulantne sme urovnali smrť gruzínskeho sánkára či bobistu na zle urobenej dráhe. Potvrdil mi to sánkár, ktorého osobne poznám, že dráha bola mimoriadne nebezpečná. Niečo sa zaplatilo jeho rodičom, nejaké peniažky sa dali gruzinskej olympijskej federácii. Viete si predstaviť, že by sa takéto niečo stalo v Soči? Ale vancouverské hry boli pre ľudí, na rozdiel od tých v Soči, to som si prečítala na slovenskom blogu.

Olympijské hry účasťou platených profesionálov stratili svoj význam. Napriek tomu ma stále nadchýna ten nástup športovcov z celého sveta počas otváracieho ceremoniálu, aj vztyčovanie olympijskej vlajky (pani Tereškovová vyzerá skvelo na svoj vek a Irina Rodninová je pani v zrelom veku). Olympiáda stála nekresťanské peniaze, Soči architektonicky opeknela. Vytvorilo sa tam určite aspoň dočasne kopec pracovných miest. Doprajme svetu pár týždňov ilúzie, že najlepší zvíťazia.

Končím s pánom Stingom:

"We share the same biology
Regardless of ideology
What might save us, me, and you ...
Russians love their children too"