Švajčiarsko - americká psychiatrička Elisabeth Kϋbler-Ross takmer celý svoj profesionálny život venovala pomoci umierajúcim a ich blízkym. Vo svojej knihe O smrti a umieraní charakterizovala päť štádií reakcie človeka na traumu: popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia.
Týmito štádiami obrannej reakcie prechádzajú ľudia po oznámení veľmi nepríjemných správ – nielen smrteľnej diagnózy, ale aj straty práce, rozchodu s partnerom, rozpadu rodiny, straty majetku a podobne... Podľa rovnakej schémy však ľudia reagujú aj na akúkoľvek správu, ktorú z nejakého dôvodu nechcú počuť.
Denial (popretie zlých správ) je vedomé alebo podvedomé odmietnutie prijatia nepríjemných faktov a negatívnych informácií. Napríklad ak pacientovi lekár oznámi, že má smrteľnú chorobu, ten najprv zaujme stanovisko, že sa lekár určite pomýlil - veď prístroje nie sú dokonalé. Často trvá na opakovaní vyšetrenia, či konzultácii aj s inými odborníkmi.
Keď sú všetky námietky vyčerpané a popieranie ďalej nefunguje, nastupuje ďalšia fáza - hnev. Prvý na rane je zvyčajne posol zlých správ. Pacient hromží na neschopného lekára, čo určite vyštudoval len vďaka úplatkom, prípadne dostáva od farmaceutickej firmy úplatky teraz. Hnev postihnutý neraz obráti na každého, kto je v dosahu, a na koho by sa dala zvaliť vina.
Ak pacient hnev prekoná, nasleduje fáza obchodného vyjednávania (bargaining). Snaží sa s lekárom vyjednávať lepšie štádium alebo formu rakoviny, alebo navrhuje neúčinné či experimentálne liečby, o ktorých sa dočítal na internete. Neraz hľadá liečbu niekde v zahraničí a peniaze na ňu. Iní pacienti vyjednávajú priamo s Bohom: „Ak ma zbavíš choroby, urobím to a ono a zaplatím to či ono...“
Keď zlyhá aj vyjednávanie, postupne prichádza štvrtá fáza spracovania zlej správy. Depresia je vlastne forma racionálneho prijatia, ale so stále silným emočným prežívaním smútku, ľútosti, strachu a neistoty. Pacient sa sťažuje každému, kto je ochotný počúvať, alebo sa naopak stiahne do seba a nekomunikuje vlastne s nikým.
Akceptácia je posledná, piata fáza smútkovej reakcie. Nastáva, keď pacient dosiahne istú úroveň emočného odpútania sa od traumy. Akceptácia umožňuje využiť energiu a čas na tvorivé a zmysluplné ciele. Umierajúci človek, kým má ešte sily, môže „upratať“ svoj život, ponavštevovať starých priateľov, alebo spísať svoj životný príbeh.
Kϋbler-Ross často vo svojej praxi sledovala, ako umierajúci ľudia dosiahli štádium akceptácie podstatne skôr ako ich blízki, ktorých nechávali na tomto svete.
Nie všetci umierajúci však stihnú prejsť všetky fázy tohto procesu. Niektorí umierajúci do posledného dychu tvrdošijne popierajú svoju diagnózu, alebo vyjednávajú, kým sa len dá. Iní umrú nahnevaní na zlý osud, alebo v ťažkej depresii.
Pozostalí sa zase môžu zacykliť vo fáze hnevu, keď obviňujú lekárov zo smrti blízkeho.
Ľudia, ktorí sa nevyrovnávajú s tak fatálnou správou ako je smrteľná choroba či smrť blízkeho, však môžu v jednotlivých fázach obrannej reakcie tiež zotrvávať doslova roky. Je to totiž vlastne pohodlné riešenie - popieranie sa pre mnohých stáva zdrojom sebaúcty (nič zlé som nespravila, nie je to pravda) a miesta v spoločenstve popieračov (a nemyslím si to len ja). Hnev zase „dovoľuje“ zvaľovať vinu na druhých. Nefunkčné vyjednávanie sa tiež dá naťahovať vlastne donekonečna. A depresívnych ľudí behá po svete tiež dosť...
Poznať tento proces môže pomôcť človeku prejsť jednotlivé fázy rýchlejšie, alebo sa aspoň v nich nezacykliť. Jedine plné akceptovanie nepríjemného faktu totiž dáva človeku dostatok energie a vôle situáciu (nejako) efektívne riešiť.
(Písané pre nanicmama.sk 27.8.2011)