Polozabudnutý ostrov Kefallónia je tak prastarý, že zo samotných skál dýcha nostalgia a červená pôda leží zmámená nielen prudkým slnkom, ale hlavne neznesiteľnou ťarchou spomienok. Odysseove lode boli postavené z kefallénských sosen, jeho telesná stráž sa skladala z kefallénských obrov a podľa niektorých autorov nestál jeho palác na Ithake, ale na Kefallónii. Takto začínajú "Osobné dejiny Kefallénie" dedinského doktora Jannisa, zanieteného historika amatéra.
Pokojnému spisovaniu dejín je však čoskoro koniec, pretože v roku 1941 aj na doteraz idylickú Kefallóniu doputuje druhá svetová vojna v podobe talianskych okupačných jednotiek. Medzi nimi je aj kapitán Antonio Corelli, človek kultivovaný a vtipný, navyše skvelý mandolinista. Zhodou okolností je ubytovaný v rodine doktora Jannisa, ktorého dcéra Pelagia je síce od začiatku rozhodnutá charizmatického Taliana nenávidieť, nakoniec si ho ale proti svojej vôli zamiluje. To by bolo v poriadku, keby za a) nemala snúbenca u gréckych komunistických partizánov a za b) kapitán nebol - aspoň oficiálne - nepriateľ...
Takto vyzerá vo veľmi hrubých obrysoch zápletka románu, ktorý si získal nielen Cenu spisovateľov Britského spoločenstva za najlepšiu knihu roka 1995 eurasijského regiónu, ale hlavne srdce čitateľov po celom svete. Tento príbeh o láske, cti a pomste je totiž neobyčajne vtipný a zároveň hlboko tragický, vydarene absurdný v štýle Hellerovej Hlavy XXII, láskavý aj skromne sentimentálny, ale v popisoch talianskeho ťaženie až mimovoľne naturalistický. Ide o rafinované podobenstvo, ako nacizmus a komunizmus, tieto démonicky neosobné a skrz-naskrz zločinecké ideológie, dokážu neúprosne rozdrviť konkrétne ľudské osudy. Podčiarknuté a sčítané - rekviem nad hrobom storočia, ktoré vtančilo do dejín s valčíkovým optimizmom pokroku a končí zas v krvi a pochybnostiach. Ostatne - ako hovorí Josef Škvorecký - koho kedy utešila história?
Hoci tomu jeho exotické meno vôbec nenapovedá, Louis de Bernières (* 1954) je Angličan ako poleno - jeho rodina dokonca prišla na Britské ostrovy už roku 1066 s Viliamom Dobyvateľom. Vyrástol v surreyskej dedinke Hambledon, vďaka armádnemu štipendiu mohol ísť študovať na Bradfield College a po štyroch katastrofálnych mesiacoch v Sandhurste skončil v Južnej Amerike, v malej dedinke na severe Kolumbie, kde pracoval ako učiteľ a kovboj. Po jednom roku ho však život v exotickej cudzine omrzel, a tak sa vrátil domov študovať filozofiu v Manchestri.
Písať začal až vo svojich dvadsiatichôsmych rokoch a prvý román mu vyšiel až v jeho tridsaťpäťke. Do tej doby sa živil ako automechanik, záhradný architekt, predavač kníh, tesár, kuriér na motocykli a vôbec najdlhšie ako učiteľ. Jeho prvá kniha The War of Don Emmanuel 's Nether Parts (1991), spaľujúca čierna groteska z Južnej Ameriky, hlboko ovplyvnená magickým realizmom, mu priniesla slávu i uznanie kritiky v podobe Ceny spisovateľov Britského spoločenstva za najlepšiu prvotinu v euroázijskom regióne. O rok neskôr nasledoval bizarný román Senor Vivo and the Coca Lord (už v jeho prvej vete porodí prezidentovho žena mačku) a mimochodom najvyššie ocenenie v rovnakej súťaži, tentoraz v kategórii Najlepší román roka. Voľnú latinskoamerickú trilógiu uzavrel roku 1993 knihou The Troublesome Offspring of Cardinal Guzman. Podľa jeho sestry Susan je Louis rovnako muzikálny, očarujúci, sentimentálny a nevyliečiteľne romantický ako jeho najpopulárnejší hrdina, kapitán Corelli - len nemá tú sebadôveru, aby to o sebe vyhlasoval. Neprekvapí, že jeho koníčkom je výroba a reštarovanie hudobných nástrojov (obzvlášť mandolína), na ktoré samozrejme aj hrá.
Kniha Mandolína kapitána Corelliho mi dala zabrať, aj keď sa považujem za zdatnú čitateľku. Takmer 400 strán je plných hlavných aj vedľajších postáv, hlavných aj vedľajších dejov a hlavných aj vedľajších súvislostí, v ktorých som sa neustále strácala. Hoci mám celkom dobrú pamäť, podchvíľou som listovala späť a hľadala, o kom/čom je vlastne práve reč. Nemám vo zvyku odkladať nedočítané knihy, ale pri tejto som to chcela vzdať niekoľkorát.
Potom som sa však prepracovala do druhej polovice a konečne ma čítanie začalo baviť. Najlepšie na koniec v tomto prípade platilo do bodky - záver knihy je úžasný, dych berúci a nesmierne podnetný. Knihu a osudy jej hrdinov som potom nosila v hlave ešte dobré dva mesiace.
Stálo to proste za to!
Poznámka pod čiarou - prosím, nepozerajte film, ktorý bol podľa knihy natočený, a ak ste ho už náhodou videli, tak skúste naň zabudnúť. Síce chápem, že dostať tak rozsiahle dielo do dvoch hodín filmu je nemožné, ale to, čo scenáristi spáchali, bolo jednoducho príšerné. Postavy, ktoré vo filme prežili, vo filme umrú a naopak, a záver je kompletne prekopaný na nechutne sladký hollywoodsky happyend. No des.