Spomienky na Paríž - no dobre, ešte tá Normandia, pre Lubu z Calgary

Francúzi, sami pôžitníci, dobyvatelia, kolonizátori a zlodeji umeleckých diel, majú boľavú Achillovu pätu, a to druhá svetová vojna.....Nezáleží na tom, že Napoleon kradol egyptské, či iné artefakty, a nejeden Francúz, či iný človiečik zo zeme, francúzskom okupovanej, prišiel pri tom o život, to sa neráta, ale okupácia samej zeme liberté, fraternité, či čo ja viem eternité, no dobre, tak egalité, to je bezbožné krivdum.....

Tak sme sa v rámci turistického výletu tematického, preondiali cez kus francúzskej zeme a mapovali sme pobrežie, kde sa vyloďovali spojenci, kde sa ozaj ukrutné boje udiavali, a kde mnoho ľudí, prišlo o život...

V duchu som si hovorila, nuž veď aj u nás také bolo, ale zatiaľ čo zo SNP máme všetci skoro už až srandu, Slavín, je taká zabudnutá relikvia, že už teraz ani nesvieti, všetko, čo súviselo s vyloďovaním spojencov, v Normandii, v tej dobe, keď som tam bola, bola smrteľne vážna, až sakrálne nesmiešna záležitosť....

Mapujúc pobrežie, kadiaľ sa vyloďovali spojenci, som si uvedomovala, ako strašne sa ten francúzsky, vínom a syrčekami podfarbený nacionalizmus, chronická neakceptácia nemeckého čokoľvek, podpisuje aj na mne....
Vyrojili sme sa na bode, kde sa čosi druhosvetovovojnové ,dôležité dialo, a bolo tam múzeum, a mne sa strašne chcelo na záchod, a okrem nás tam nebola živá duša, a v tom múzeu bol správca a poukazoval nám kanóny, premietol nám film, mal vážnu tvár a myslel to smrteľne vážne, tých xy rokov po vojne, pietnosť prostredia mi nedovolila zrevať, že ešte chvíľu a praskne mi mechúr, a tak som držala a teraz vidím, čo človek vie vydržať, ak ide o vážnu vec

Na operácii sa okrem amerických a britských príslušníkov ozbrojených síl podieľali aj kanadské, austrálske, novozélandské, juhoafrické, francúzske, poľské, belgické, holandské a československé bojové zväzky a útvary, hovoril ten vážny muž a Danka prekladala.....a potom som už fakt musela na vécé, a pripadala som si ako bezbožný prznič cintorína.....

História hovorí :

Plán dostal meno OVERLORD.

Spojenci sa mali vylodiť v Normandii, na asi 100 kilometrovom úseku od Le Havre po Cherbourg. Americké, kanadské a anglické jednotky mali pobrežie rozdelené na 5 pláží - Utah, Omaha, Gold, Juno a Sword. Tu sa mali pokúsiť postupne vytvoriť predmostie na prísun vojakov a výzbroje, neskôr obsadiť prístav a vytvoriť novú frontu proti Nemecku. Bol to veľmi presný a zložitý harmonogram, bolo určené, kto sa kedy kde bude nachádzať a čo ma vykonať.

Keď bol plán na základe vedomostí o nepriateľovi zostavený, bolo dôležité čo najlepšie určiť deň začatia invázie, deň D. Začatie operácie vo veľkej miere záviselo od počasia a iných prírodných faktorov: bolo potrebné aby bol odliv, a to počas celého dňa. Ďalej musel svietiť mesiac, a ten musel vyjsť neskoro. Aby bolo vidieť na nepriateľov, musí byť dobrá viditeľnosť. Mal by vanúť len mierny vietor, a to smerom do vnútrozemia. A nakoniec spojenci potrebovali ešte najmenej 3 pokojné dni, na rýchly prísun vojakov a materiálu. Do úvahy pripadal 5., 6., alebo 7. jún. Ďalšie čakanie na vhodné podmienky by znamenalo zníženie šancí na úspešnú inváziu. Všetky prípravy sa konali v prísnej tajnosti, vojaci v Anglicku sa pripravovali na vylodenie na anglickom pobreží. Boli medzi nimi vojaci, ktorým sa podarilo uniknúť z prístavu Dunken, aj Kanaďania, ktorí prežili útok na prístav Dieppe. Na psychiku vojakov zle pôsobila skutočnosť, že nevedeli kedy sa invázia začne. Neostávalo im nič iné, ako iba čakať. Invázia naplánovaná na 5 jún sa kvôli nepriaznivému počasiu odložila. Po porade s meteorológmi a podriadenými spravil Eisenhower veľké rozhodnutie - bol určený konečný termín dňa D: utorok, 6. jún 1944.

Tak sme sa dostali na koniec, a videla som betónové pontóny, strmé pobrežie, na ktoré sa nedalo vyšplhať, a zahynulo tam strašne veľa ľudí.....a mrholilo, a zima bola, a nejako som posmutnela...

Danka nás nasáčkovala do príjemnej krčmičky, a konečne som šla na vécko a praskol mi zips, som človek variabilný, a tak som si pomohla gumičkou, a pojedli sme dobré veci a božský jablkový koláč so smotanou, ozaj božský, a Danka zavelila, ideme, a mrholilo, a mne sa nechcelo, ale na Olympe sa bohovia nado mnou zľutovali a ozaj prekuklo slnko a ja som sa postavila pred Atlantický oceán

Nemám pocit, že by ma Atlantik prevalcoval, ale pocítila som nejakú úctu, predsa len to bolo iné, ako Senecké jazerá či Balatón a Danka zavelila, že ideme do pirátskej jaskyne, bol odliv a priznám sa, že sa mi moc nechcelo, na klzké skaly chaluhami opatlané, ale zas som nechcela trhať partu, tak som šla, a v skalnatom výklenku bol ozaj rebrík, cez ktorý sa dalo do jaskyne, ale ja som odmietla, ja sa proste nešplhám ani za svet, a ešte nie po hrdzavom rebríku a všetko to ujúkalo z jaskyne, a hľadalo poklady, a vtipné ekvivalenty Angeliky boli proklamované, a babún kričal z jaskyne, lovu zdar, márne si spomínajúc na nejaké pirátske hulákandum, a ja som sa bavila, dobavila som sa ale pri pohľade na to kvantum vody, lebo tá masa vody sa začala približovať
Tak sme ozaj ustupovali s Atlantikom za pätami, a keď sme sa dopatlali na pobrežie, tak Atlantik za nami zavrel dvere, a ani chýru slychu po holej chaluhnatej promenáde, len voda, šedomračnová, a popri nás sa niekto vzrušoval, a mal jasno žltý pršiplášť a Danka zavelila, že ideme na ten kopec, a mne nevoľno zostalo, nie som turistický typ, a keby som chcela zazrieť Jetiho, musí prísť ku mne do špajze na rovinku, do mrazáku
Fakt netuším, čo to za pamätníčok bolo, ale liepali sme sa hore a zrazu, hoľa ho, golfové ihrisko, ale deravé sťa ementál, a tak som sa dozvedela, že sú to zajačikovia, a že tam im je dobre, lebo majú kopu kapusty a kukala som napravo, naľavo, žiadny zelovoc či políčko, ale Danka mi ukázala divú kapustu, príjemne kučeravú, kadetade rastúcu, chrumkavú, a tak bol asi nerozumný, človiečik, čo založil ihrisko golfové uprostred kapustového poľa spontánneho, a z jamky, pod mojimi nohami sa hmýrili uši francúzskeho, dobre živeného zajačika, čo pomykávajúc fúzami mal celú históriu, ľudí a aj turistické aktivity, srdečne na háku, lebo zajačiky sú všade rovnaké

tak a to je už fakt koniec, ende, finito, už si viac nič nepamätám, je to už veľa rokov....

Ale asi na to nezabudnem, ako cez šedé mračná vystreľovali ostré lúče slnka, zobúdzajúc zaspatých, lenivých kulisárov divadla oceánu, ako sa kraby, zobudené, chaluhy a aj mušle, chopili okrajov opony, oceánu, čo sa nakoniec zavrela na pobreží, tesne pred špičkami zľahka ošuntelých tenisiek baby z Bratislavy, a nebo sa zase zavrelo, mrholiac atlanticky, kropiac zvuk sirény neviditeľnej lode, a oceánová šepkárka divadelná zašepkala, choď domov, a tak som šla.....